Archív
skripot

Janka Debrecéniová: Rodová rovnosť v právnickom diskurze

diskriminacia_webka

Rozhodovanie súdov týkajúce sa rodovej rovnosti a ľudských práv žien: niekoľko zamyslení nad právnickým diskurzom a jeho spoločensko-kontextuálnymi aspektmi

Mgr. Janka Debrecéniová, MJur.*
združenie Občan, demokracia a zodpovednosť**

Autorka v článku poukazuje na niektoré problémy právnického a v rámci neho sudcovského diskurzu vo vzťahu k dodržiavaniu princípov rodovej rovnosti a ľudských práv žien. Vychádzajúc z výskumov uskutočnených v zahraničí pomenúva špecifické problémy relevantné pre sudcovský diskurz na Slovensku, pričom sa snaží analyzovať ich príčiny a načrtnúť možné prístupy k ich riešeniam.

Článok bol uverejnený v časopise Právny obzor č. 6, r. 2010, na stranách 604 – 613.

 

* Ďakujem Adriane Lamačkovej, Vande Durbákovej a Zuzane Magurovej za poskytnutie cenných zdrojových informácií a pripomienok, aj vďaka ktorým má tento článok svoju súčasnú podobu. Ďakujem aj mnohým mojim spolupracovníčkam, priateľkám a známym, ktoré sa so mnou podelili o svoje zážitky a postrehy zo súdnych siení.

** Napísanie tohto článku bolo možné aj vďaka projektu združenia Občan, demokracia a zodpovednosť s názvom Na ceste k rovnosti: zvyšovanie povedomia a viacúrovňové posilňovanie občianskej spoločnosti a verejných aktérov v oblasti antidiskriminácie, realizovanému s podporou Programu Európskeho spoločenstva pre zamestnanosť a sociálnu solidaritu PROGRESS (2007 – 2013) zo zdrojov Európskej komisie a Úradu vlády SR. Článok však nemusí odrážať ich názor alebo stanovisko a za spôsob použitia informácií v ňom obsiahnutých nenesie Európska komisia ani Úrad vlády SR nijakú zodpovednosť.
Motto:
„Skúsenosť ukázala, že aj tá najprogresívnejšia reforma môže byť zmarená škrtnutím sudcovského pera.“
[1]
O význame sudcovského diskurzu v rámci právnického diskurzu niet pochýb. Tento druh diskurzu je kľúčovým nielen pri rozhodovaní o právach a povinnostiach konkrétnych subjektov v individuálnych právnych vzťahoch, ale má výrazný vplyv aj na normotvorbu, ktorá sa uskutočňuje jednak prostredníctvom interpretácie už existujúcich všeobecne záväzných právnych aktov[2], ale tiež prostredníctvom vplyvu na obsah všeobecne záväzných aktov prijímaných prostredníctvom budúcich legislatívnych procesov[3].

Význam sudcovského diskurzu však netkvie len v jeho nezastupiteľnom postavení v systéme právnického diskurzu, ale aj v jeho postavení v rámci celospoločenského diskurzu, resp. v rámci jednotlivých druhov odborných diskurzov. Vzájomná podmienenosť a podobnosť argumentov používaných v rámci týchto diskurzov a ich výsledkov je (alebo by mala byť) daná vzájomnými interakciami medzi jednotlivými normatívnymi systémami spoločnosti, resp. medzi jednotlivými vednými odbormi.

Vplyv právnych noriem alebo iných výsledkov právnického diskurzu má pritom v týchto interakciách osobitné postavenie: donucovacia moc štátu, stojaca za jednotlivými právnymi normami alebo za individuálnymi právnymi aktmi, môže totiž fungovať ako katalyzátor alebo, naopak, ako spomaľujúci faktor dôležitých spoločenských procesov, resp. môže mať iný vplyv na jednotlivé spoločenské javy alebo vedné odbory. Významným prvkom v týchto interakciách je aplikácia právnych noriem súdmi, počas ktorej súdy v rámci právnického diskurzu nezriedka uplatňujú alebo generujú dôležité právne princípy alebo právnopolitické ciele.[4] Niektoré právne princípy môžu pritom s právnopolitickými cieľmi bezprostredne súvisieť, respektíve viacero právnopolitických cieľov je prevoditeľných na princípy svojho druhu.[5]

Jedným z príkladov oblastí, v ktorých má právnický a osobitne sudcovský diskurz výrazný vplyv na spoločenské javy a procesy, je oblasť rodovej rovnosti a ľudských práv žien. Hoci rodová rovnosť a dodržiavanie ľudských práv žien formálne predstavujú dôležité právne a spoločenské postuláty, v praxi je diskriminácia žien a iné porušovanie ich práv stále neporazeným fenoménom – a navyše s výrazným štrukturálnym podtónom. Preto budem tomuto javu v nasledujúcich riadkoch venovať pozornosť, a to z pohľadu vysporiadavania sa s ním v rámci sudcovského diskurzu. Sústredím sa najmä na opis stavu v oblasti sudcovského diskurzu týkajúceho sa niektorých otázok rodovej rovnosti a ľudských práv žien a na pomenovanie jeho príčin. V závere sa pokúsim načrtnúť možné riešenia, ktoré by mohli napomôcť skvalitneniu sudcovského diskurzu v oblastiach, ktoré súvisia s rodovou rovnosťou a ľudskými právami žien, a tým prispieť k zlepšeniu právnej a faktickej situácie žien tak, aby bola v súlade s vnútroštátne aj medzinárodne deklarovanými právnymi štandardmi.

Keďže na Slovensku neexistujú kvantitatívne ani kvalitatívne výskumy v uvedených oblastiach, v článku sa budem opierať najmä o výskumy realizované v zahraničí. Z empirických pozorovaní uskutočnených v rámci právnej praxe a z poznatkov vyplývajúcich z vedeckých výskumov uskutočnených na Slovensku v rámci iných vedných disciplín však vyplýva, že výsledky zahraničných výskumov sú aplikovateľné aj na domáce prostredie.

Z rozsiahlych výskumov, ktoré sa uskutočnili v posledných desaťročiach v zahraničí a ktoré opisuje napríklad Kathleen Mahoney[6], vyplýva, že rozhodnutia súdov, týkajúce sa mnohých odvetví práva, sú ovplyvnené „predpojatosťou, rodovými stereotypmi, mýtmi a mylnými predstavami o relatívnych zásluhách mužov a žien a o vlastnostiach a rolách jednotlivých pohlaví“[7]. Mahoney poukazuje najmä na deformácie hmotného práva, ktoré majú základ v rodovej predpojatosti sudcov a sudkýň pri rozhodovaní prípadov spadajúcich najmä do občianskeho, rodinného, trestného a priestupkového práva.

Mahoney napríklad tvrdí, že v rodinnom práve sa sudcovská predpojatosť prejavuje najmä vo východiskových domnienkach a stereotypoch, ktoré podmieňujú rozhodovanie o vyporiadaní majetku manželov po rozvode, o výživnom (vo všetkých jeho formách, vrátane výživného na deti) a o zverovaní detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Odvoláva sa na výskumníčky a výskumníkov zo západných krajín, ktoré a ktorí napríklad priamo spájajú feminizáciu chudoby s nesprávnymi informáciami, z ktorých sudcovia a sudkyne vychádzajú pri rozhodovaní, a s nepochopením ekonomickej a sociálnej reality žien a mužov týmito sudcami a sudkyňami. Tieto nesprávne informácie, resp. nedostatočne pochopená sociálna realita spočívajú napríklad v nepresných ekonomických odhadoch životných nákladov súvisiacich s výchovou detí alebo v nerealistických očakávaniach týkajúcich sa objektívnych možností žien – najmä žien v strednom veku a starších žien – byť zárobkovo činné (čo má dopad najmä na rozhodovanie o poskytovaní príspevku na výživu rozvedenej manželky a jeho výšky). Poukazuje tiež na výsledky výskumov, podľa ktorých až u 42 % mužov dôjde po rozvode k zvýšeniu životného štandardu, zatiaľ čo u 73 % žien sa životný štandard zníži. Ďalej poznamenáva, že pri rozhodovaní o vyporiadaní majetku sudcovia a sudkyne veľmi podceňujú mieru, v akej ženy svojou prácou v domácnosti a v súvislosti so starostlivosťou o deti prispievajú do manželstva. Podobne tiež sudcovia a sudkyne len zriedkavo berú do úvahy mieru, v akej ženy prispievajú k vzostupu kariéry u svojich manželov.

Vo vzťahu k výchove detí z uskutočnených výskumov vyplýva, že mnoho sudcov a sudkýň má nerealistické predstavy o nákladoch súvisiacich s výchovou a starostlivosťou o deti, čo sa odráža aj na neadekvátnych sumách priznávaného výživného na deti. Podľa niektorých autoriek a autorov, na ktoré a ktorých sa Mahoney odvoláva, tieto sumy odrážajú prístup, ktorý je postavený na tom, čo si môže dovoliť otec bez toho, aby poklesol jeho životný štandard, a nie na reálnych potrebách dieťaťa. V otázke prístupu súdov k rozhodovaniu o zverovaní detí do starostlivosti jedného z rodičov judikatúra podľa Mahoney tiež naznačuje, že sudcovia a sudkyne sú často ovplyvnení a ovplyvnené tradičnými stereotypmi, ktoré znevýhodňujú „netradičné“ ženy, ktoré majú prácu mimo domova[8], ale tiež mužov, na pleciach ktorých leží prevažná časť bremena starostlivosti o deti.[9]

Mahoney tiež poukazuje na niekoľko oblastí trestného práva, v ktorých je sudcovské rozhodovanie podmienené stereotypným vnímaním vlastností žien a mužov a ich rodových rol. Uvádza „notoricky známe“[10] príklady sexualizovaného násilia na ženách a týrania žien.

V prípadoch rozhodovania o trestnom čine znásilnenia upozorňuje na sudcovské nekritické a šablónovité prijímanie názoru, že oznamovateľky – obete spáchania trestného činu znásilnenia – sú samy osebe podozrivé a ich obvinenia môžu byť falošné. Tiež poznamenáva, že uskutočnené výskumy dokazujú, že sudcovia a sudkyne nemajú dostatok informácií o samotnej podstate znásilnenia, o jeho dlhodobých psychických následkoch pre znásilnené ženy a o rozšírenosti tohto javu (najmä v súvislosti so znásilnením človekom, ktorého znásilnená žena pozná). Táto skutočnosť sa odráža aj v štýle, akým prebieha dokazovanie – sudcovia a sudkyne napríklad pripúšťajú otázky o minulom sexuálnom živote znásilnených žien, ktoré majú za cieľ spochybniť ich dôveryhodnosť. Podľa Mahoney takto koncipované dokazovanie vychádza zo sexistického predpokladu, že ženy, ktoré sú sexuálne aktívne s viac ako jedným mužom, sú klamárky. V súvislosti s rozhodovaním o vine a treste pri trestných činoch znásilnenia Mahoney ďalej poukazuje na spôsob, akým rodovými stereotypmi podmienené poľahčujúce okolnosti vplývajú na zmierňovanie trestov pre páchateľov, alebo ich dokonca oslobodzujú spod obžaloby. Tieto poľahčujúce okolnosti uplatňujú ideológiu, ktorá obviňuje znásilnené ženy a nie páchateľov týchto znásilnení. Takáto ideológia obmedzuje slobodu žien pri rozhodovaní sa o vlastnom obliekaní, o tom, kam chcú ísť a kedy a o tom, koľko chcú piť – teda o veciach, pri ktorých sa na mužov nekladú nijaké obmedzenia.[11]

S podobnou sudcovskou predpojatosťou, založenou na rodových stereotypoch a mýtoch, sa stretávajú aj ženy zažívajúce násilie v párových vzťahoch. Táto predpojatosť má základ najmä v nepochopení dynamiky násilných vzťahov a ich závažnosti, čo vedie k nespravodlivým záverom o neochote žien zažívajúcich rodovo podmienené násilie opustiť násilníckych mužov alebo o ich neochote svedčiť. Za rozhodnutím o zotrvaní v násilníckom vzťahu však často bývajú prozaické a veľmi pochopiteľné dôvody – napríklad neexistencia miesta, kam by sa ženy mohli uchýliť; finančná a emočná závislosť od svojich partnerov; starosť o zabezpečenie detí; nedostatok núdzového bývania a stredísk dennej starostlivosti; nedostatok podpory zo strany orgánov zabezpečujúcich vynútiteľnosť práva; strach z verejného odsúdenia; nedostatočne vybudované siete sociálnej podpory; strach z ešte intenzívnejšieho násilia a, nakoniec, tendencia spoločnosti obviňovať ženu namiesto muža z toho, že k násiliu zo strany muža došlo.[12]

Niekoľko poznatkov o povahe sudcovského diskurzu a jeho výsledkoch v oblastiach, ktoré sa týkajú práv žien a otázok rodovej rovnosti, možno vyabstrahovať aj z dostupnej odbornej literatúry publikovanej v Českej republike. Napríklad podľa Dudovej výskumy ukazujú, že ženy rozvodom ekonomicky strácajú, zatiaľ čo muži postupom času na rozvode získavajú, aj keď majú naďalej subjektívny dojem ekonomickej straty.[13] Pritom si však „ponechávajú svoj profesionálny status, ktorý získali počas manželstva, a často so stratou rodiny získavajú väčší časový priestor, ktorý môžu investovať do svojej práce. Napriek povinnosti platiť výživné na závislé deti disponujú po rozchode väčšou časťou svojich príjmov pre svoje osobné potreby než tomu bolo pred rozchodom.“[14] Z uvedeného môže vyplývať, že v rozhodnutiach súdov súvisiacich s rozvodom manželstva, starostlivosťou o maloleté deti a vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov a v sudcovskom diskurze, ktorý im predchádza, môžu hrať podstatnú úlohu fenomény, ktoré vo svojej vedeckej práci identifikovala napríklad Mahoney a ktoré boli opísané vyššie.

O súdnom zverovaní detí do osobnej starostlivosti rodičov na čas po rozvode Dudová uvádza, že napriek formálne uznanej rovnosti súdy stále po rozvode manželov preferujú zverovanie detí do výhradnej starostlivosti matkám (podľa údajov dostupných v Českej republike bolo v rokoch 1994 – 2003 každý rok 90 % detí zverených do výlučnej starostlivosti matky a 8 % detí do výlučnej starostlivosti otca). Príčiny, ako tvrdí, vidí na jednej strane v tom, že zverenie detí do osobnej starostlivosti matkám je logickým vyústením potreby zabezpečenia kontinuity výchovného prostredia, ktorá pramení zo skutočnosti, že v úplných rodinách sú to „väčšinou práve matky, ktoré zastávajú každodenné úkony spojené so starostlivosťou o deti, sú deťom skôr k dispozícii a reprezentujú pred nimi rodičovský pár ako celok.“[15] Na druhej strane však hovorí, že „[m]asívne a často automatické zverovanie detí matkám vyplýva z prevládajúcich stereotypov a tradičných predstáv o materskej a otcovskej role, ktoré zdieľajú sudcovia a sudkyne zaoberajúci/e sa rodinným právom, sociálni pracovníci a pracovníčky rozhodujúci/e o záujme dieťaťa a v neposlednom rade i samotní rodičia, ako matky, tak otcovia, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou v zhode s týmito stereotypmi ani neuvažujú o možnosti iného usporiadania, aj keď subjektívne trpia obmedzením kontaktov so svojím dieťaťom.“[16]

Keďže na Slovensku neexistujú výskumy, ktoré by v kvantitatívnej alebo kvalitatívnej rovine analyzovali javy súvisiace so sudcovským posudzovaním prípadov, ktoré má dopad na situáciu žien a na ich reálne uplatňovanie formálne zakotvenej rovnosti, resp. iných práv, sudcovský diskurz v tejto oblasti možno zatiaľ hodnotiť len pomocou analýz konkrétnych súdnych rozhodnutí a konaní, ktoré im predchádzali, resp. vyvodzovaním empirických záverov zo všeobecných a individuálnych poznatkov o sudcovskom rozhodovaní na Slovensku[17]. Niektoré z čŕt slovenského sudcovského diskurzu s dopadmi na oblasť rodovej rovnosti a na ľudské práva žien sú demonštrovateľné napríklad pomocou nasledujúceho, náhodne vybratého prípadu:

Predmetom rozhodovania bol rozvod manželstva, o ktorom v roku 2005 rozhodoval Okresný súd v Nitre.[18] Rozvádzajúci sa pár predstavovali manželia v skoršom penzijnom veku. Manžel bol cudzím štátnym príslušníkom s na slovenské pomery relatívne vysokým starobným dôchodkom a s príjmami z podnikania navyše. Manželka, hoci mala vysokoškolské vzdelanie, poberala len minimálnu penziu, keďže svoje posledné produktívne roky strávila s manželom v krajine jeho pôvodu, kde kvôli legislatívnym bariéram nemohla vykonávať svoje povolanie. Po návrate na Slovensko sa však vo výraznej miere podieľala na podnikaní svojho manžela, keďže mala na Slovensku dobré kontakty a manžel navyše nevedel dobre jazyk a nemal prehľad o slovenskej legislatíve. Okrem toho takmer výlučne zabezpečovala starostlivosť o domácnosť. Manžel jej počas celého trvania manželstva nedával nijaké peniaze.

Prvé verejné pojednávanie (na ktorom bolo manželstvo rozvedené) nasledovalo asi pol roka po tom, čo manželka opustila spoločnú domácnosť a presťahovala sa do iného mesta, kde si prenajala byt. Jej rozhodnutie bolo dôsledkom neustáleho ponižovania a fyzického a psychického násilia zo strany manžela. Okrem najdôležitejších osobných vecí si so sebou nevzala nič. Nájomné za prenajatý byt, ktoré v tom čase predstavovalo 5400 Sk, a ostatné životné náklady si hradila zo starobného dôchodku, ktorého výška v tom čase bola 6686 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadala právna zástupkyňa manželky, aby jej súd priznal náhradu trov konania. Opierala sa o ustanovenie § 144 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré hovorí, že v konaní o rozvod môže súd priznať náhradu trov konania alebo ich časti, ak to odôvodňujú okolnosti prípadu alebo pomery účastníkov. Sudkyňa rozhodujúca prípad tomuto návrhu nevyhovela. V ústnom vyhlásení rozsudku, ktoré nasledovalo bezprostredne po pojednávaní, svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania odporkyni (manželke) odôvodnila tým, že právne zastúpenie odporkyne „nebolo dôvodné“. Vo svojom písomnom vyhotovení rozsudku svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov odôvodnila takto: „Tento návrh odporkyne súd nepovažoval za dôvodný. … [U]vedený príjem podľa názoru súdu v tomto konkrétnom prípade postačuje na zaplatenie trov konania[19], ktoré odporkyni vznikli v súvislosti s právnym zastúpením. Rovnako podľa názoru súdu ani okolnosti prípadu neodôvodňujú priznanie náhrady trov konania. V konaní nebol preukázaný taký vzťah navrhovateľa k manželstvu a také príčiny rozvratu manželstva, ktoré by priznanie náhrady trov konania odporkyni odôvodňovali. Súd pri rozhodovaní o trovách konania prihliadal na skutočnosť, že to bola odporkyňa, ktorá opustila spoločnú domácnosť, čím došlo zo strany odporkyne k porušeniu povinnosti manželov žiť spolu[20] a skutočná príčina opustenia spoločnej domácnosti odporkyňou sa v konaní nepreukázala.“

Keď opomenieme skutočnosť, že rozhodujúca sudkyňa v predmetnom prípade príčiny rozvratu manželstva dostatočne neskúmala a sústredíme sa na identifikáciu problematických faktorov súvisiacich so samotným rozhodnutím a jemu predchádzajúcim sudcovským diskurzom v kontexte jeho rodových aspektov, potom na povrch vypláva niekoľko ďalších skutočností, ktoré môžu dokumentovať výskyt podobných sudcovských prístupov, aké boli identifikované vo vyššie opísaných výskumoch. Sudkyňa v predmetnom prípade napríklad vôbec nebrala do úvahy asymetriu moci vo vzťahu rozvádzaných manželov, kde manžel disponoval ekonomickou, fyzickou a psychologickou mocou[21], mieru, v akej sa manželka podieľala na starostlivosti o spoločnú domácnosť, mieru, v akej prispievala k podnikaniu manžela a k príjmom z tohto podnikania (ktorými nedisponovala), a tiež reálne životné náklady, ktoré mala manželka po opustení spoločnej domácnosti. To, že sudkyňa túto asymetriu moci pravdepodobne vôbec nevnímala, môže dokumentovať aj fakt, že vo svojom ústnom vyhlásení rozsudku spochybnila dôvodnosť právneho zastúpenia manželky (hoci tým spochybnila o. i. aj právny postulát na rovnosť účastníkov pred súdom).

V slovenskom sudcovskom diskurze sa však vyskytujú aj iné prvky, ktoré naznačujú, že súdy nemajú dostatočne zvnútornené princípy rodovej rovnosti a ľudských práv žien a že nie sú citlivé na prejavy ich porušovania. Napríklad pri prejednávaní a rozhodovaní prípadov, v ktorých sa vyskytuje násilie páchané na ženách v intímnych vzťahoch, býva zo spôsobu vystupovania sudcov a sudkýň často zrejmé, že sa stotožňujú s vyslovenou alebo z okolností vyplývajúcou argumentáciou násilníkov o tom, že ženy, na ktorých títo násilníci páchali násilie, si oň „koledovali“, že si „zaslúžili bitku“ alebo že toto násilie bolo inak legitímne. Podobným problémom je na strane súdov často sa vyskytujúce zisťovanie, prečo ženy, na ktorých ich intímni partneri páchali násilie, od násilníkov neodišli alebo situáciu neriešili skôr, resp. inak – hoci dôvody, pre ktoré tak ženy často nerobia, sú v odborných kruhoch notoricky známe[22]. Takýmito postupmi súdy – okrem porušovania pravidiel právnického a v rámci neho sudcovského diskurzu – vysielajú signály o tom, že ak muži páchajú násilie na ženách, ženy zaň nesú celkovú alebo čiastočnú zodpovednosť.

Pálčivým problémom sú aj ďalšie postoje sudcov a sudkýň, ktoré pretavujú napríklad do rozhodovania o niektorých inštitútoch rodinného práva. Napríklad pri konaniach o rozvodoch sudcovia a sudkyne v rámci zisťovania príčin rozvratu manželstva často kladú ženám otázky ako „Varili ste?“, „Prali ste?“, „Upratovali ste?“ a pod. Mužom pritom takéto otázky nekladú a v prípadoch, že sa vôbec snažia zistiť, či sa muži nejakým spôsobom podieľali na starostlivosti o domácnosť, položia im otázku, či doma „pomáhali“. Hoci je teda vo formálnoprávnej rovine požiadavka na starostlivosť o domácnosť v rámci manželského zväzku rovnocenne adresovaná ženám aj mužom, sudcovia a sudkyne ju často považujú za spadajúcu výlučne alebo prevažne do sféry zodpovednosti žien.

Na podobných postojoch je pravdepodobne založené aj posudzovanie osobnej starostlivosti o deti. V prípadoch, keď súdy rozhodujú o výške výživného na maloleté deti, len vo veľmi zriedkavých prípadoch prihliadajú na to, že matky sa, okrem zabezpečovania materiálnych potrieb detí, v drvivej väčšine prípadov o tieto deti aj osobne starajú. Hoci aj na základe zákona o rodine má súd pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadať na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará[23], sudcovia a sudkyne neplatenú prácu žien spočívajúcu v starostlivosti o deti, voči ktorým ich otcovia majú rovnaké povinnosti ako ich matky, nepovažujú za hodnotou, ktorú by mali vyvažovať oproti (často výlučne – ak vôbec) materiálnym vkladom mužov.

Po spätnom ohliadnutí sa na opísanú rozhodovaciu prax zahraničných súdov a na načrtnutú prax sudcovského rozhodovania na Slovensku sa natíska otázka, či v právnickom (a v rámci neho sudcovskom) diskurze, ktorý toto rozhodovanie sprevádza, nedochádza k systémovým chybám a k postupom, ktoré by bolo žiaduce preformátovať – tak, aby sa z formálnej požiadavky na rodovú rovnosť a dodržiavanie ľudských práv žien stala reálna skutočnosť.

Jednou z možností, ako si vysvetliť tento stav v sudcovskom rozhodovaní je, že v mnohých prípadoch dochádza alebo k opomenutiu identifikácie a následnej aplikácie relevantných právnych noriem (ktoré napríklad zakotvujú požiadavku všeobecnej, resp. rodovej rovnosti a v jej kontexte konkrétne práva a povinnosti jednotlivých subjektov – účastníkov právnych vzťahov, resp. orgánov verejnej moci), alebo k nesprávnej interpretácii týchto noriem. To môže mať nezriedka za následok aj nesprávnu identifikáciu faktov, ktoré sú pre sudcovský diskurz v jednotlivých prípadoch relevantné (na zistenie skutkového stavu, ktorý je súčasťou sudcovského diskurzu).

Nesprávna, resp. nedostatočná identifikácia relevantných právnych noriem spočíva najmä v ignorovaní Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ako aj ďalších právne záväzných prameňov medzinárodného práva (napr. Dohovoru o právach dieťaťa, Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách) ako relevantných prameňov práva, ktoré by jednotlivé súdy mali aplikovať – či už prostredníctvom priamej aplikácie konkrétnych ustanovení, ktoré sú v nich obsiahnuté[24], alebo prostredníctvom interpretácie vnútroštátnych noriem v zmysle týchto medzinárodných prameňov práva.[25]

Interpretačné ťažkosti pri aplikácii relevantných právnych noriem môžu spočívať najmä v nedostatočnom využívaní relevantnej judikatúry – či už záväznej, ktorú u nás predstavuje najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu[26], judikatúra Súdneho dvora Európskych spoločenstiev[27], judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a do značnej miery de facto aj judikatúra medzinárodných tribunálov, resp. kvázitribunálov[28], ale aj inšpirujúcej a mnoho objasňujúcej judikatúry zahraničných súdov – ako dôležitého prameňa práva.

Spomínané interpretačné problémy však môžu byť spôsobené aj nedostatočným uznaním argumentov všeobecného praktického diskurzu za relevantné, hoci tieto sú napríklad podľa Alexyho prípustné[29], a tiež nedostatočnou pozornosťou venovanou poznatkom iných vedných disciplín a diskurzom, ktoré v rámci nich prebiehajú – hoci v týchto disciplínach a ich diskurzoch dochádza k objektovému a subjektovému prieniku v otázkach týkajúcich sa práv žien a rodovej rovnosti.[30]

Problém však môže byť zložitejší, než sa javí na prvý pohľad. Mahoney tvrdí – a zdá sa, že jej tvrdenie je opäť aplikovateľné aj na slovenské prostredie – že najproblematickejším a najzákernejším aspektom problému rodovej predpojatosti súdov je neschopnosť právnického stavu zaznamenať jeho výskyt. Podľa nej táto predpojatosť existuje bez toho, že by si ju uvedomovali jednotlivci alebo inštitúcie, v ktorých k nej dochádza – či už sú to súdy, právnické fakulty alebo advokátske kancelárie. Uvádza, že súdnictvo, ktoré determinuje efektivitu úsilí smerujúcich k dosiahnutiu rovnosti a ktoré má v moci podkopať aj tie najprogresívnejšie reformy, nie je podrobené podrobnému preskúmavaniu zo strany sociálnych reformátorov a reformátoriek a analytikov a analytičiek, a to pravdepodobne z dôvodu všeobecného presvedčenia, že sudcovia a sudkyne sú pri svojej práci absolútne objektívni/e, nezaujatí/é a nestranní/é. Upresňuje, že ak právna teória a prax podrobujú rozhodnutia súdov kritike, historicky sa tak deje len z pohľadu skúmania logickosti a zmysluplnosti právnej argumentácie, avšak takmer nikdy nie z pohľadu možného stereotypného sudcovského vnímania jednotlivcov a jednotlivkýň na základe ich skupinovej príslušnosti ako opaku posudzovania každej osoby na základe jej individuálnych vlastností, schopností a potrieb.[31]

Zostáva teda zodpovedať otázku, ako zabezpečiť, aby sa dodržiavanie princípov rodovej rovnosti a ľudských práv žien stalo prierezovým kritériom pri posudzovaní prípadov, ktoré sa týkajú postavenia žien (a ďalších dotknutých subjektov) a ako dosiahnuť, aby rozhodovanie o týchto otázkach bolo oslobodené od stereotypov a predpojatosti. Je nepochybné, že na takúto zmenu budú potrebné – okrem zmien v prístupoch kľúčových aktérov a aktérok priamo zainteresovaných na jednotlivých rozhodovacích procesoch – aj systémové a dlhodobé riešenia zamerané na zmeny v prístupoch právnických profesií, ale aj zmeny smerujúce k preformátovaniu niektorých občianskych a spoločenských procesov.

Kľúčovým bude zakomponovanie otázok ľudských práv žien, rodovej rovnosti a rodovej citlivosti do vzdelávacích programov právnických fakúlt a jednotlivých právnických profesií (sudkyne a sudcovia, advokátky a advokáti, prokurátorky a prokurátori), ako aj do vzdelávacích programov inštitúcií, ktorých cieľom a predmetom činnosti je ochrana práva, resp. ochrana práv a slobôd jednotlivcov (polícia, nápravnovýchovné zariadenia, orgány sociálnoprávnej ochrany detí a pod.). Vzdelávanie v rámci týchto inštitúcií by malo byť podľa možnosti priamo prepojené s praxou a malo by byť otvorené aj poznatkom a skúsenostiam iných vedných odborov než práva a iných inštitúcií než tých, ktoré sa priamo a zo zákona zaoberajú jeho ochranou (napríklad mimovládnych organizácií, ktoré majú na Slovensku v uvedenej oblasti rozsiahlu expertízu). Pri takto koncipovanom vzdelávaní bude potrebné klásť dôraz aj na vybudovanie „interných kapacít“ – teda vzdelávateliek a vzdelávateľov pôsobiacich v rámci týchto inštitúcií, ktoré a ktorí dôverne poznajú problematiku spadajúcu pod svoj rezort/inštitúciu a ktoré a ktorí v nej majú výrazný diseminačný potenciál.

Dôležitým bude aj kritický pohľad právnej teórie a právnej praxe, ale aj širokej odbornej či laickej verejnosti, na rozhodovaciu prax súdov z pohľadu jej rodových a ženskoprávnych aspektov. Pre takéto skúmanie je nevyhnutným celoplošné zverejňovanie rozsudkov súdov, ktoré môže prostredníctvom ich lepšej dostupnosti odbornej i širokej verejnosti zvýšiť odbornú a verejnú kontrolu nad rozhodovaním, a tým i legitimitu a kvalitu rozhodovania.[32] Zverejnené rozsudky môžu byť navyše nenahraditeľným študijným a výskumným materiálom pre široké spektrum odborníčok a odborníkov zaoberajúcich sa rodovou rovnosťou a ľudskými právami žien.

Nevyhnutným predpokladom na ukotvenie rodovej rovnosti a ochrany ľudských práv žien ako pevnej súčasti právnického (a v rámci neho sudcovského) diskurzu, ako aj iných odborných diskurzov či ich celospoločenských reflexií, však zostáva doposiaľ nerealizovaná požiadavka na uskutočnenie kvantitatívnych a kvalitatívnych výskumov v oblasti rodovo relevantného sudcovského rozhodovania. Iba kvalitné a dostačujúce výskumy môžu totiž spoľahlivo identifikovať problémy, zmapovať ich kvantitatívne a kvalitatívne parametre a v súvislosti s ich riešením nastaviť zrkadlo potrebným výzvam.

Zoznam použitej literatúry:

BÚTOROVÁ, Z. a kol.: Ona a on na Slovensku zaostrené na rod a vek. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2008.
CONNELL, R. W.: Gender. Cambridge, Malden: Polity Press, 2008.
COPELON, R.: Intimate Terror: Understanding Domestic Violence as Torture. In: COOK, R. J. (ed.): Human Rights of Women: National and International Perspectives. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 1994, s. 116-152.
CVIKOVÁ, J., JURÁŇOVÁ, J. (eds.): Piata žena: Aspekty násilia páchaného na ženách. Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt, 2002.
CVIKOVÁ, J., JURÁŇOVÁ, J. (eds.): Ružový a modrý svet: Rodové stereotypy a ich dôsledky. Bratislava: Občan a demokracia a Aspekt, 2005.
DUDOVÁ, R.: Genderové aspekty rozchodu manželství. In: Gender, rovné příležitosti, výzkum. Výzkumné oddělení Gender & sociologie, Sociologický ústav AV ČR, 4/2004, s. 9-10.
DWORKIN, R.: Taking Rights Seriously. Cambridge/Massachusetts: Harvard University Press, 1999.
JONES, A.: Nabudúce bude mŕtva: Týranie a ako ho zastaviť. Humenné, Bratislava: Občianske združenie Pro Familia a Záujmové združenie žien Aspekt, 2003.
KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech. Praha: Karolinum, 2002.
LACEY, N.: Feminist Legal Theory and the Rights of Women. In: KNOP, K. (ed.): Gender and Human Rights. New York: Oxford University Press Inc., 2004.
LENHART, S. A.: Clinical Aspects of Sexual Harassment and Gender Discrimination: Psychological Consequences and Treatment Interventions. United Kingdom: Brunner-Routledge, 2004.
MAHONEY, K. E.: Canadian Approaches to Equality Rights and Gender Equity in the Courts. In: COOK, R. J. (ed.): Human Rights of Women: National and International Perspectives. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 1994, s. 437-461.
www.diskriminacia.sk
www.genderonline.cz
www.justice.gov.sk
www.un.org/womenwatch

Poznámky:

[1] WIKLER, N. J.: „Water on Stone: A perspective on the Movement to Eliminate Gender Bias in the Courts“. Príspevok bol odprezentovaný na Národnej konferencii o rodovej predpojatosti na súdoch (National Conference on Gender Bias in the Courts) vo Williamsburgu (USA, štát Virginia) dňa 18. mája 1989. Zdroj: MAHONEY, K. E.: Canadian Approaches to Equality Rights and Gender Equity in the Courts. In: COOK, R. J. (ed.): Human Rights of Women : National and International Perspectives. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 1994, s. 449.

[2] Príkladom sudcovského diskurzu, ktorý mal výrazný vplyv na normotvorbu prostredníctvom interpretácie všeobecne záväzných právnych aktov, je rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, prostredníctvom ktorej sa do práva Európskeho spoločenstva dostalo niekoľko významných doktrín – napríklad princíp priameho účinku smerníc, princíp prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov ES, princíp ochrany základných práva slobôd a i.

[3] Príkladom je opäť rozhodovacia činnosť súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorej výsledky našli v mnohých prípadoch svoje vyjadrenie aj v právne záväzných aktoch inštitúcií Európskeho spoločenstva – ako napríklad v prípade antidiskriminačných smerníc.

[4] Rozlíšenie medzi týmito dvoma pojmami vysvetľuje Dworkin vo svojom diele Taking Rights Seriously (Cambridge/Massachusetts: Harvard University Press, 1999, s. 22). Kým právnopolitický cieľ vytyčuje to, čo sa má dosiahnuť – všeobecne pokrok v určitej ekonomickej, politickej alebo sociálnej oblasti –, právny princíp má byť dodržiavaný nie preto, že slúži k dosiahnutiu alebo zabezpečeniu ekonomickej, politickej alebo sociálnej situácie považovanej za žiaducu, ale preto, že ide o požiadavku vyplývajúcu zo spravodlivosti alebo z nejakej inej dimenzie morálky. Prevzaté z KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech. Praha: Karolinum, 2002, s. 95. Podľa Kühna by sudcovské rozhodovanie malo byť v prvom rade principiálne, avšak za určitých okolností nevylučuje i použitie právnopolitických cieľov (tamtiež, s. 96).

[5] KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech. Praha: Karolinum, 2002, s. 95.

[6] MAHONEY, K. E.: Canadian Approaches to Equality Rights and Gender Equity in the Courts. In: COOK, R. J. (ed.): Human Rights of Women : National and International Perspectives. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 1994, s. 437-461.

[7] Tamtiež, s. 449. Autorka vychádzala zo zdrojov uvedených v poznámke č. 46 citovaného textu, resp. v poznámke č. 11.

[8] Aj tu vidíme, že rodovo stereotypné konštrukcie majú svoj základ aj v hospodárskych, politických a spoločenských podmienkach a v historických tradíciách krajín, na ktoré sa vzťahujú. Vzhľadom na historicko-právnu tradíciu bývalého Československa, ktorej súčasťou bola ústavne zakotvená povinnosť všetkých občanov a občianok pracovať (pričom jednotlivé ústavy tu mali na mysli prácu „v prospech celku“, vykonávanú vo verejnom priestore a za peňažnú odmenu), a tiež vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu slovenských rodín, ktorá spoluvytvára potrebu dvojpríjmovosti zo strany oboch partnerov, stereotyp o matke – žene v domácnosti – nie je v našich podmienkach príliš hlboko zakorenený (čo však neznamená, že od žien sa neočakáva primárne zabezpečovanie starostlivosti o deti a o domácnosť a že ženy túto starostlivosť v realite aj v prevažujúcej miere nezabezpečujú). Slovenské súdy však pri rozhodovaní o zverení detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov uplatňujú iné konštrukcie majúce základ v stereotypnom vnímaní rol žien a mužov a v predstavách o „správnom“ usporiadaní rodinných vzťahov – napríklad o tom, že ženy majú v dôsledku svojej prírodou danej schopnosti rodiť deti zabezpečovať aj prevažnú časť osobnej starostlivosti o ne alebo že otec nemôže vedieť uspokojivo zabezpečiť všetky potreby dieťaťa.

[9] Pozri bibliografický zdroj uvedený v poznámke č. 6, s. 450-451. Mahoney sa odvoláva na zdroje uvedené v poznámkach č. 49-54 k svojmu článku.

[10] Tamtiež, s. 451.

[11] Tamtiež, s. 452. Mahoney sa odvoláva na zdroje uvedené v poznámkach č. 56-59 k svojmu článku.

[12] Tamtiež, s. 452. Mahoney sa odvoláva na zdroje uvedené v poznámkach č. 60-61 k svojmu článku.

[13] Pozri DUDOVÁ, R.: Genderové aspekty rozchodu manželství. In: Gender, rovné příležitosti, výzkum. Výzkumné oddělení Gender & sociologie, Sociologický ústav AV ČR, 4/2004, s. 9 (dostupné aj na www.genderonilne.cz), citujúc ARENDELL, T. 1995. Fathers and Divorce. Thousands Oaks: Sage.

[14] DUDOVÁ, R.: Genderové aspekty rozchodu manželství. In: Gender, rovné příležitosti, výzkum. Výzkumné oddělení Gender & sociologie, Sociologický ústav AV ČR, 4/2004, s. 9 (dostupné aj na www.genderonilne.cz).

[15] Tamtiež.

[16] Tamtiež, s. 10.

[17] Uvedené závery by mohli byť nepriamo a čiastkovo vyvodené aj z výskumov uskutočnených v rámci iných vedných disciplín – najmä sociológie a psychológie. To však nateraz presahuje rámec tohto textu a metodológiu, ktorá v ňom bola použitá.

[18] 14C 84/2005 – 23.

[19] Zvýraznené autorkou.

[20] Zvýraznené autorkou.

[21] Hoci manželia sú si podľa zákona rovní a ich majetok je predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva – takže úhrada manželkiných trov právneho zastúpenia zo strany manžela by nebola ničím iným než úhradou týchto trov zo spoločného majetku manželov, ktorým disponoval takmer výlučne manžel, resp. nepatrnou kompenzáciou za vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, ktorú si manžel v čase rozvodu a v období, ktoré mu predchádzalo, neplnil.

[22] Pozri napríklad JONES, A.: Nabudúce bude mŕtva : Týranie a ako ho zastaviť. Humenné, Bratislava: Občianske združenie Pro Familia a Záujmové združenie žien Aspekt, 2003, s. 139-176. Pozri aj text vyššie.

[23] § 62 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[24] Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách prednosť pred zákonmi.

[25] Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 3/2001 z 20. decembra 2001 „[p]ri podávaní výkladu ústavy majú práva a slobody zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika jej účastníkom (…), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou zaručených práv a slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to ústava nevylučuje, na znenie príslušných medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim (…). Inými slovami, výklad [európskym] dohovorom zaručených práv a slobôd ESĽP je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou.“

[26] V súvislosti so štrasburskou judikatúrou je povšimnutiahodný prípad Schuler-Zgraggen (Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku, 1995, sťažnosť č. 14518/89). Štrasburský súd v ňom označil rozhodnutie švajčiarskeho súdu, ktoré vychádzalo zo stereotypných predstáv o úlohách žien, za odporujúce článku 14 Dohovoru (článok 14 zakotvuje zákaz diskriminácie). Prípad sa týkal prehodnocovania predtým priznanej invalidity sťažovateľky, ktoré nastalo po tom, ako sa jej narodilo dieťa a vnútroštátne orgány rozhodli o pozastavení vyplácania invalidného dôchodku (nakoľko sťažovateľka bola na 60-70 % schopná starať sa o syna a o domácnosť). Vnútroštátny súd odvolanie pani Schuler proti tomuto rozhodnutiu zamietol a konštatoval, že pani Schuler nemá nárok na dôchodok. Argumentoval takto: „Do úvahy treba vziať fakt, že hoci sa mnoho vydatých žien pred narodením prvého dieťaťa zamestná, svojej práce sa potom vzdajú až dovtedy, kým ich deti potrebujú celodennú starostlivosť a výchovu. Tento predpoklad, založený na skúsenostiach každodenného života – skúsenostiach, ktoré musia byť patrične vzaté do úvahy pri určovaní metódy na posudzovanie práceneschopnosti – … musí predstavovať základ pre tento prípad. … Na základe toho … musíme predpokladať, že sťažovateľka, aj keby jej zdravie nebolo poškodené, by sa venovala len domácnosti a starostlivosti o svoje dieťa.“ (ods. 29 rozsudku; zvýraznené autorkou). S touto argumentáciou sa však európsky súd nestotožnil a uviedol, že predpoklad švajčiarskeho súdu, že by sťažovateľka potom, ako sa stala matkou, opustila zamestnanie, keby nebola chorá, „nie je možné považovať … za náhodnú poznámku, hoci netaktne formulovanú, so zanedbateľným účinkom. Práve naopak, predstavuje jediné východisko odôvodnenia, teda je rozhodujúca, a zavádza rozdielnosť v zaobchádzaní založenú len na pohlaví.“ (odsek 67 rozsudku; zvýraznené autorkou).

[27] Princíp rovnosti žien a mužov je jedným z princípov, ku ktorému sa Súdny dvor ES dlhodobo hlási a ku ktorému počas svojej existencie vygeneroval niekoľko významných rozsudkov. Vo vzťahu k spracovávanej téme má význam napríklad rozsudok Súdneho dvora ES v prípade Marshall (C-409/95 Marshall v. Land Nordrhein-Westfalen), kde súdny dvor judikoval: „ … Zdá sa, že v prípadoch, kedy muži aj ženy rovnako spĺňajú všetky kvalifikačné predpoklady, pri mužských kandidátoch existuje tendencia uprednostňovať ich pri postupe v zamestnaní pred ženskými kandidátkami, a to kvôli predsudkom a stereotypom týkajúcim sa ich úloh a schopností v pracovnom živote, a obavy, napríklad, že ženy prerušia svoje zamestnanie častejšie, že kvôli domácnosti a povinnostiam v rodine budú menej flexibilné pri požiadavkách na pracovný čas, alebo že budú častejšie vynechávať v práci kvôli tehotenstvu, pôrodu alebo dojčeniu. Z tohto dôvodu samotný fakt, že mužskí kandidáti a ženské kandidátky rovnako spĺňajú kvalifikačné predpoklady, ešte neznamená, že majú aj rovnaké šance.“ (odseky 29 a 30 rozsudku)

[28] Osobitný význam tu majú najmä rozhodnutia, všeobecné odporúčania a záverečné zistenia Výboru OSN na odstránenie diskriminácie žien, ktorými výbor interpretuje pre SR právne záväzný Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Tieto rozhodnutia, všeobecné odporúčania a záverečné zistenia sú dostupné napríklad na stránke http://www.un.org/womenwatch/daw/cedaw/committee.htm (posledná návšteva zo dňa 28. 10. 2008).

[29] ALEXY, R.: Theorie der Juristischen Argumentation: Die Theorie des rationalen Diskurses als Theorie der juristischen Begründung. Suhrkamp Verlag, 1978. Citované v: KÜHN, Z.: Aplikace práva ve složitých případech. Praha: Karolinum, 2002, s. 58.

[30] Napríklad MacKinnon, ktorá ako prvá vytvorila definíciu sexuálneho obťažovania, ním označila formu zneužitia moci, ktoré spadalo do viacerých sociálnych a právnych konceptov ako znásilnenie, sexuálne zneužívanie a diskriminácia na základe pohlavia. Pozri MACKINNON, C. A.: The Sexual Harassment of Working Women (1979). Parafrázované podľa: LACEY, N.: Feminist Legal Theory and the Rights of Women. In: KNOP, K. (ed.): Gender and Human Rights. New York: Oxford University Press Inc., 2004, s. 18.
Ako iný príklad by sme mohli uviesť názor Sharyn Ann Lenhart, ktorá ako problematické vo vzťahu k diskriminácii na základe pohlavia uvádza, že verejnosť vo všeobecnosti, ale aj väčšina klinických psychologičiek a psychológov, považuje diskrimináciu na základe pohlavia viac za právny než za zdravotný problém. Pozri LENHART, S. A.: Clinical Aspects of Sexual Harassment and Gender Discrimination : Psychological Consequences and Treatment Interventions. United Kingdom, Brunner-Routledge, 2004, s. 3.

[31] Pozri bibliografický údaj k poznámke č. 6, s. 452-453.

[32] Na Slovensku stále existuje problém s prístupom k súdnym rozhodnutiam. Hoci na základe inštrukcie Ministerstva spravodlivosti SR o zverejňovaní súdnych rozhodnutí na internete sa od roku 2006 v Slovenskej republike na internete zverejňujú anonymizované právoplatné rozhodnutia všetkých okresných a krajských súdov, toto zverejňovanie sa týka iba vybraných druhov prípadov z občianskoprávnej a obchodnoprávnej agendy. Takéto selektívne zverejňovanie spôsobuje, že verejnosť nemá bezproblémový prístup k mnohým rozsudkom, ktoré sú relevantné z rodového a/alebo ženskoprávneho hľadiska. Z občianskoprávnej agendy nie sú zverejňované napríklad rozhodnutia týkajúce sa rodinného práva (napr. rozhodnutia o úprave styku rodičov s dieťaťom po rozvode, rozhodnutia o určení výživného pre dieťa a pod.). Na internete tiež nie sú zverejňované rozhodnutia súdov týkajúce sa iných relevantných druhov prípadov – napr. trestných vecí (ktoré do značnej miery pokrývajú napríklad prípady násilia páchaného na ženách a/alebo prípady porušovania reprodukčných práv žien).