Kódex proti ľudským právam je varovaním

09/09/2014 | Publicistika, Tipy redakcie, Top

Pravda.sk

Neprišlo to zo dňa na deň. Ponižujúce rozdelenie občanov štátu na Židov, miešancov a Nežidov, pričom „v pochybných prípadoch, či je niekto Žid, židovský miešanec, alebo nie, rozhoduje ministerstvo vnútra“. Zákaz uzatvárania manželstva so Židom/Židovkou pod hrozbou väzenia na tri roky. Povinnosť nosiť žlté hviezdy a kresliť ich aj na listy, pretože Židia stratili právo na listové tajomstvo. Židov bolo možné vysťahovať a obmedziť ich pobyt v niektorých častiach mesta alebo obce. A, samozrejme, obmedzené bolo ich právo na majetok.

Prijatie „židovského kódexu“ 9. septembra 1941, ktorý v 270 paragrafoch zhrnul všetky zákazy pre jednu skupinu obyvateľov ľudáckeho štátu, podľa historičky práva Kataríny Zavackej situáciu na Slovensku zásadne nemenilo. „Prenasledovanie Židov na Slovensku sa začalo hneď po vyhlásení autonómie. Už v novembri 1938 boli na príkaz Jozefa Tisa, vtedy predsedu vlády, stovky z nich deportovaní na územia, ktoré mali pripadnúť po Viedenskej arbitráži Maďarsku. Postupne pribúdali rôzne zákazy, príkazy a obmedzenia, ktoré boli roku 1941 zhrnuté do jednej normy,“ vysvetľuje Zavacká. Zákazy boli inšpirované nacistickým Nemeckom, ale iniciovali ich ľudácki politici. „Z najaktívnejších možno menovať Ferdinanda Ďurčanského,“ vraví Zavacká.

Výročie prijatia kódexu sa na Slovensku už 12 rokov pripomína ako Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Pár mesiacov po prijatí „židovského kódexu“ totiž nasledoval prvý transport Židov do koncentračných táborov. Prvý transport tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra. Slovenský štát za deportáciu každého Žida zaplatil 500 ríšskych mariek. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu. Druhá vlna deportácií nasledovala po Slovenskom národnom povstaní.

Čítajte viac

Daniela Balážová