ak neprídu vaši k našim
tak neprídu naši k vašim

Dobros, si hotovy? Text esemesky znie dosť záhadne. Dobroš je úplne hotový, ale to asi dotyčná nechce vedieť. Dotyčná je Nataša. Možno sa s ňou predsa len mal rozísť. Je lenivý ako prasa. Nechce sa mu ísť do konfliktu. Možno keby stretol nejakú úžasnú tigricu kombinovanú s dobrou kuchárkou…

Dobroš si predstavuje, ako by asi mal znieť text esemesky od vytúženej, ktorá je, zdá sa, v nedohľadne:Dobroško, ľúbim ťa a čakám ťa, trošku si pohni, miláčik. Bože, to by bolo, neznáša tieto esemesky bez diakritiky, vyznieva to tak debilne, pravda je, že ani jemu sa nechce stláčať jeden kláves dovtedy, kým sa mu nepodarí vyťukať nejaké to š alebo ä, no ale, snívať môže. A tak sa zasníva. Z driemot ho vytrhne zvuk telefónu. Na displeji svieti NATASA. Hm. Nezdvihne to, lebo by jej musel vysvetľovať, prečo neodpovedal na esemesku. Veď on, zaneprázdnený manažér reklamnej agentúry, vôbec nemusí dvíhať telefóny len tak hocikedy. Je nedeľa, deväť hodín ráno, tak čo.

Ďalšia esemeska: Zabudol si!? O 10 mame byt v kostole! Slubil si, ze zabezpecis odvoz…!!! CAKAM TA!

Dobrošovi sa rozsvecuje v hlave a pritom mu zíde na um kreslený vtip, v ktorom mal kreslený človiečik v hlave žiarovku. Bóže! Dnes sú tie krstiny! Naozaj to sľúbil? Možno iba neprotirečil. Nataša sa pred rodičmi niekedy pochváli, čo všetko Dobroš môže zariadiť, no a jemu sa to dobre počúva. Teraz žne plody svojej bezbrehej tuposti. Má hodinu na to, aby sa osprchoval, umyl si zuby, oholil sa, čo si oblečie… ešte že je zima, pod kabátom je to viac-menej jedno… Hlavou mu blysne reklama na zubnú pastu, ktorú práve robili v agentúre… musí tie myšlienky odháňať. Práca sa mu zlieva so životom, to nie je dobre, Dobroš, Dobroš, to vôbec nie je dobre.

Ľudia pomaly vchádzajú do kostola, Dobroš ich nepozná. Čaká sa na rodičov, starých rodičov a krstných rodičov, ešte že túto funkciu nemusí plniť. Nataša veľmi chcela, no prednosť dostala Táničkina švagriná – počestne zosobášená v kostole, a nie Nataška, ktorá sa vláči s Dobrošom len tak nadivoko. Aj sa rozbúrili rodinné vody na túto tému, no Dobroš pri tom našťastie nebol. Teraz si trochu žehlí profil u rodiny, do ktorej nechce patriť, ale nevie, ako to má urobiť, aby sa vyšmykol. A tak na krstinách robí šoféra a bude robiť aj kameramana v kostole a vôbec, bude pri ruke. V kostole nebol, už sa ani nepamätá. Hádam si spomenie, čo tam treba robiť. A ak si nespomenie, bude sa tváriť, že jeho hlavnou úlohou je kamerovať. Rozmýšľa v duchu, či sa má prežehnať sprava doľava, alebo naopak. Kostol sa plní, Dobrošovi tečie z nosa akási nedefinovateľná tekutina, ako vždy keď príde do tepla. Zabudol si vreckovky, dofrasa, kvôli tomu zhonu. Musí vyjsť von za Natašou, alebo sa nenápadne utrie do rukáva, veď kto si to všimne.

Omša sa ešte nezačala, pred oltárom stoja akési deti a spievajú, mladý muž im k tomu brnká na gitare. Niektoré deti spievajú príšerne falošne a o to viac nahlas. Mladý muž sa s nimi snaží preopakovať nejaké veršíky. Celý text piesne je v mužskom rode: Som dobrý, som tvoj… Dievčatá, čo stoja v prvom rade, vyspevujú odušu, Dobroš sa započúva. Malé mužatky, pomyslí si. Potom si spomenie, že v kostole sa všetko robí v mužskom rode. Keď bol u babky na prázdninách spolu so sesternicou, tá v kostole naschvál vykrikovala všetky ženské koncovky nahlas, až jej to babka rázne a pod prísnym trestom zatrhla. Dievčatá vpredu vyspevujú: „Bože, som tvoj, aj keď spím“ a poslušne si pritom zložia ruky pod líce, aby znázornili spánok. Chlapci sa odtiahli nabok, do spevu dievčat nahlas pochrapkávajú, štuchajú sa a smejú.

Ako vlastne vyzerajú také krstiny? Bude to trvať celú omšu? Len nech to už má za sebou. Nataša ho potiahne za rukáv a vytiahne na mráz. Aspoň si môže vypýtať vreckovku. A za odmenu sa dozvie, že krst bude až po omši, ale rodina radšej prišla skôr, aby to nebolo neslušné, a tak zostanú na celej omši, veď vonku je zima, ale ak Dobroš chce, môže ísť do blízkej cukrárne, a prísť presne o… Ešte že tak. Nemusí riešiť sople a prežehnávanie.

„Čo si kúpil malej?“ spýta sa Nataša, kým sa rozlúčia. Nataša podupkáva na mraze, nechce sa jej byť vo vnútri. „Čo som mal kúpiť, myslel som, že to vybavíš aj za mňa. Myslel som, že sa zložíme. Nemám čas myslieť na všetko. A nepatrím ani tak do rodiny…“

„A chcel by si?“

„Kúpila si niečo?“

„Áno, náušničky s briliantom. Potom sa dohodneme.“

„A to budú tomu chúďaťu malému prepichovať uši?“

„Musí byť krásna, nie? Všetkým nám to robili. Nebude si to pamätať.“

Dobrošovi príde trochu zle.

„Vy chlapi nič nevydržíte. Vy keby ste mali rodiť…“

Dobroš vypne príjem. Mal by sa s ňou rozísť. Len kde na to vziať silu, čas a energiu…?

Dnes ešte bude musieť vydržať obed, zrejme mäsová polievka, rezne, krémeše… Zrazu dostane príšernú chuť na niečo exotické. Ale toho sa od nádejnej svokry nedočká. Potom bude musieť vydržať ešte odovzdávanie darov, reči o tom, aká je malá krásna, spýtavé pohľady a otázky, kedy už aj oni budú mať potomka, potom sa nádejný svokor opije a bude mať oplzlé reči, potom si budú prehrávať digitálny videozáznam z krstín, a potom už bude môcť hádam aj odísť.

„A čo, Dobroško, aj dnes pracuješ?“ spýta sa ho svokra, teda nádejná.

„Ja pracujem duševne, a teda stále.“

„Dobroš vymyslel tú reklamu na…,“ pochváli sa Nataša. Nevymyslel, len okolo toho behal, ale to nebude nikomu vešať na nos. Začnú ho obdivovať a vypytovať sa, ako sa to robí. Svokor sa chce prihlásiť do kástingu, mohol by tiež hrať nejakého vianočného deda. Prečo na to myslí vopred, nestačí, že to bude musieť celé prežiť?

O pol hodiny sa priblíži kostolu, skôr, aby nemal ďalšie problémy. Z ampliónu kostola sa ozve „… trpel muky pod Pontským Pilátom…“ áno, to je ono, trpel muky, som ako Pilát v Kréde, pomyslí si. Konečne pochopil, čo to znamená. Ale kto trpel? Pilát? To je jedno. No, vydržať, omša sa hádam raz skončí, potom aj krstiny, potom ten slávnostný obed a život pôjde ďalej. Ale kvalita života mi uniká… napadlo mu. To by bol dobrý slogan, pomyslí si. Kvalita sa ma netýka. Aj to by mohlo byť. Áno, Dobroš stále pracuje.

okná dokorán a okná do dvora
a aj tie okná do pitvora

Autorka: Jana Juráňová