Archív
skripot

Kto už je tu dnes normálny?

diskriminacia_webka

Tesne pred nakrúcaním spotu vypadol mužský predstaviteľ. Dobroša ide poraziť. Dohodil to tomu Vojtovi, chudákovi učiteľovi, a on medzitým tak dobre natrénoval tých svojich chalanov, že sa prebojovali do nejakej súťaže a on s nimi ide kamsi do Strednej Ázie na zápas. Koniec sveta. Fakt koniec. Tí ostatní chlapi, čo vtedy prišli na kasting, za veľa nestáli, o dvoch by sa, povedzme že, dalo uvažovať, ale na jedného z nich nemajú kontakt a ten druhý sa prepadol pod zem, nereaguje na telefón, na nič.

Takže rýchly výber cez kastingovú agentúru. Idú sa tam spolu pozrieť, lebo nie všetky typy, ktoré agentúra ponúkla, im vyhovujú. Mal by to byť taký normálny chlap, nie nejaký zločinec ani úchyl.

Úloha toho muža je jasná. Nakoniec sa to vyvŕbilo takto:

Muž kope jamu, vyzerá to, že kope hrob, no potom nasleduje záber, z ktorého je jasné, že kope základy pre dom. Zrýchlené zábery, dom rýchlo rastie, ale muž pri tom veľmi tvrdo pracuje.

Muž si utiera čelo a hovorí si: „To bol pôrod“ a záber na fľašu vodky. Zarosený pohárik, chlap ho lupne do seba.

Ďalší záber, muž znovu kope jamu, vyzerá to, že kope hrob, no potom nasleduje záber na strom, ktorý doviezli na obrovskom aute, strom je už trochu vyrastený. Toto ešte nemajú doriešené – či budú sadiť mladý stromček, alebo už taký hotový.

Chlap si utiera čelo a hovorí si: „To bol pôrod“ a záber na fľašu vodky. Zarosený pohárik, chlap ho lupne do seba.

Vzápätí záber na pôrod, najprv len z diaľky, potom detailný záber na novorodenca celého od krvi, potom prestrihnutie pupočnej šnúry. Decko plesknú po zadočku, začne plakať. Otecko, teda muž, ktorý staval dom a sadil strom, drží v ruke telefón, niekto mu zrejme oznamuje narodenie syna. Výkrik radosti, kopne do seba vodku. Potom rýchly záber na chlapov, ktorí s ním oslavujú. Záver spotu: prešiel nejaký čas, záber je mierne zahmlený, evokuje rodinné šťastie: žena s dieťaťom v náručí a chlap vedľa nej. K tomu slogan: S vodkou to dokážete.

Muž tam toho má hrať dosť veľa, preto nie je jedno, kto to bude. Vojto bol dobrý typ. Aj by si zarobil, no vraj nemôže ten zápas odmietnuť a aj tam si niečo privyrobí.

„Tak teda po poradí, číslo jeden, vstúpte,“ zakričí režisér spotu.

Do sály vojde malý plešatý muž s pivným bruchom.

Režisér znervóznie, mal by ho hneď poslať preč, ale nevie ako. „Takže inak,“ zakričí na asistentku. „Všetci nech sa zhromaždia na javisku. Postavte sa tak, aby sme videli vaše čísla.“

Chlapi sa postavia na javisko, ktoré je prudko osvetlené. Žmúria do hľadiska a nič nevidia.

„Všetci, čo máte párne čísla, ustúpte dozadu. A teraz vľavo bok. Tak.“

Chvíľu je ticho. Režisér premýšľa, ktorých vyhodiť hneď v prvom kole. Nadskakuje, zohýba sa, aby na mužov lepšie videl. Pritom sa mu natriasa pivné brucho. Keď sa zohne, zasvieti mu plešina. Niečo si zapisuje. „A teraz sa obráťte chrbtom do javiska,“ zavelí. Hodnotí ich chrbty a zadky, rozpráva sa o tom s Viktorom. Znovu si niečo značí. Tí chlapi asi niečo z hodnotenia aj počujú. Niektorí majú zadky stiahnuté, to je celkom viditeľné.

„Čelom vzad,“ zavelí režisér. „Čísla, ktoré poviem, zostanú na javisku, ostatným ďakujem za spoluprácu, možno sa uvidíme na nejakom inom kastingu.“ Potom označí štyri čísla, ostatní odchádzajú.

„Škoda, že nemáme viac prachov, na toto by sa hodila nejaká celebrita, ale zadávateľ nechce zaplatiť toľko, aby mohol byť niekto slávny tvárou reklamy,“ posťažuje sa režisér Viktorovi.

„Už to nerieš. Podľa mňa ten s číslom štyri je celkom dobrý. Daj mu urobiť zopár cvikov, aby sme vedeli…“

Ďakujem všetkým, číslo štyri poďte, prosím, sem k nám dolu, vezmeme si vaše údaje. Nakrúcame koncom týždňa, dúfam, že budete môcť…“

A je to. Ešteže ten režisér to tak rýchlo vybavil. Aj tak to trvalo dosť dlho a Dobroš je už hladný. So všetkými sa rozlúči a uteká na neskorý obed. Nikoho nevolá so sebou. Chce byť sám. Keby tam tak stál on… Ešteže je kreatívec a nemusí sa takto ponižovať. Je naozaj veľmi hladný, chce sa rozbehnúť dolu schodmi, ale pred ním ide celkom pomaly akýsi človek, nie je starý, ale čudne kráča, ako keby kríval… Dobroš ho chce predbehnúť, ten človek sa obzrie a Dobroš si všimne, že má aj veľmi silné okuliare. Dobroš ho chce obísť, je nervózny. Ten človek sa celkom otočí k nemu a vzápätí sa uhne celkom k múru. Usmeje sa takým čudným spôsobom, až sa Dobroš trochu zľakne, a pomaly povie: „Vy sa asi ponáhľate, tak nech sa páči, viete, mne to trvá dlhšie, lebo ja som postihnutý.“

Dobroš na neho vypleští oči, chvíľu si myslí, že si ten človek z neho uťahuje. No ten len stojí a pokorne čaká, kým Dobroš prejde okolo neho.

Dobroš sa zabudne aj poďakovať a trochu ho to mrzí, ale vzápätí si v duchu povie, že to nevadí, však je to nejaký chudák kripel. Asi aj mentálny retard, lebo veď normálny človek by to o sebe nepovedal.

Možno by nebolo zlé niekedy takého človeka obsadiť do nejakej reklamy. To by bolo famózne – využiť, ako hovorí: „Prepáčte, ja som postihnutý.“ To by šokovalo. A keby sa niekto ohradzoval, že je to urážlivé, tak by to vysvetlili tak, že veď kto už je tu dnes normálny? Dobroš bude nad tým uvažovať. Ale teraz zbehne po schodoch do thajskej reštaurácie, lebo je už naozaj poriadne hladný.

Autorka: Jana Juráňová