Na úvod by som sa vás rád spýtal, ako ste sa dostali k téme ľudských práv a diskriminácie? Bolo to ešte pred novembrom 1989, alebo to viac súvisí s politickou činnosťou po novembri 1989? Inými slovami, aké boli začiatky?

Keby som mal odpovedať stručne, povedal by som, že začiatky môjho záujmu o túto tému siahajú do roku 1968. Keby som mal a mohol hovoriť obšírnejšie, tak poviem, že som sa o túto tému začal zaujímať ešte skôr. Zrejme to súvisí s mojím pôvodom a mojím detstvom. Hoci som maďarskej národnosti a mojím materinským jazykom je maďarčina, narodil som sa v čisto slovenskom prostredí, v Bodinej pri Považskej Bystrici. Rodičia boli učitelia a v roku 1948 boli premiestnení do obce, kde som sa narodil. Keďže rodičia mali strach, aby neboli odhalení, že sú Maďari, rozprávali sa so mnou a s mojou sestrou po slovensky.

Keď sme sa v roku 1951 vrátili do mojej rodnej obce, nevedel som dobre po maďarsky a aj to, čo som vedel, bolo iné nárečie, akým sa hovorilo v čisto maďarskej obci Blatná na Ostrove. Takže miestne deti mi hneď začali nadávať a dávať rôzne prezývky… Ešte som sa ani nedostal „dnu“ a už som bol vydedený! To bola prvá taká skúsenosť. Druhá súvisela s tým, že som bol učiteľov syn a strašne som sa chcel zaradiť do skupiny rovesníkov, kamarátov, priateľov. Oni mi však nedôverovali a hovorili „ty to povieš otcovi a my potom dostaneme“. Išli kradnúť hrušky alebo čerešne a nechceli ma zobrať do partie, lebo „ty to určite prezradíš a dostaneme výprask“.

Nejako som sa cez to obdobie „prebrodil“ s tým, že vtedy som si samozrejme neuvedomoval, čo to je za sociálny jav. Až neskôr som si uvedomil, že som vlastne od detstva prežíval problémy inakosti, vydedenia, menšiny a väčšiny, a to nielen v etnickom, ale aj v širšom spoločenskom zmysle. Považoval som to za strašne nespravodlivé, najmä keď sme robili s deckami nejaké gazember („darebáctva“) a druhý deň sme sa mali v škole zodpovedať, že kto a ako. Prihlásili sme sa všetci, no a keď otec ako učiteľ videl, že aj ja som medzi nimi, postavil ma nabok, že nebudem potrestaný. Ja som potom sám žiadal, aby som bol potrestaný, čo bola taká detská túžba po spravodlivosti… To sú také momenty z detstva.

Vážnejšie to bolo na strednej škole, keď si už človek uvedomoval nielen svoje individuálne, ale aj spoločenské postavenie. Vtedy sa vynoril etnický moment a ja som si začal uvedomovať isté nerovné postavenie maďarskej menšiny na Slovensku. Hľadal som príčiny, študoval som dostupné knihy, literatúru. S mojím neskorším kamarátom Lacom Véghom, ktorý je dnes riaditeľom Šamorínskeho archívu v spoločenskovednom ústave Fórum a riaditeľom archívu Bibliotheca Hungarica, sme naštudovali celú dedinskú knižnicu. Mohli sme mať tak 14 – 15 rokov, keď do dedinskej knižnice dostali nový šesťzväzkový maďarský lexikón – preštudovali sme ho od A po Zet. Uvedomovali sme si, že niečo nie je v poriadku. Boli to také prvé uvedomelé dotyky so sociálnou realitou. Tým sa dostávam do roku 1968, kedy národnostno-uvedomovací politický proces vrcholil aj medzi Maďarmi na Slovensku. Súviselo to aj s politickým vývojom, istou liberalizáciou, vymoženosťami dosiahnutými v oblasti práv menšiny. Práve v tom roku som začal študovať v Bratislave a ako študent som to všetko veľmi intenzívne prežíval. Zapájal som sa aj do univerzitného študentského hnutia, aj do etnického vysokoškolského hnutia. Celé to obdobie bolo akýmsi odstraňovaním spoločenských a politických chýb a problémov v celospoločenskom, ale aj v etnickom zmysle. Vtedy sa ešte nehovorilo o ľudských právach, ale o demokracii a predovšetkým o demokratizácii spoločnosti. Po vpáde spojeneckých vojsk v auguste 1968 však bolo všetko známym spôsobom zmrazené a „skonsolidované“.

To bol v mojom živote veľký zlom, pretože celý vývoj som chápal ako humanizáciu spoločnosti a vyrovnávanie hendikepov z rôzneho hľadiska, či už etnického, alebo sociálneho. Po skončení školy v roku 1973 som už pociťoval problémy – mal som veľmi zlé kádrové posudky aj zo školy, aj z miesta bydliska, a tak som sa nemohol zamestnať napriek tomu, že som na Filozofickej fakulte v Bratislave skončil psychológiu a filozofiu. A tak som robil „hop-čašníka“ v hoteli Krym… Skvelé prostredie, možno druhá vysoká škola. Naučil som sa správať inak a stretával som sa s inými ľuďmi ako na akademickej pôde. Pociťoval som to ako takú odplatu zo strany spoločnosti za moje aktivity.
Potom nasledovala vojenčina. Dva roky som si odkrútil v Česku. Na základe môjho kádrového posudku som bol zaradený do útvaru prvého bojového nasadenia, keďže som bol „úhlavný nepriateľ socializmu“ či „protisovietsky zameraný“. Zažil som veľmi zaujímavý úsek svojho života v tvrdom vojenskom prostredí. Aj v armáde prebiehala konsolidácia a keďže to bol špeciálny útvar boli v ňom sociálne „menejcenní“ ľudia. To znamená, že tam boli „skrachovaní intelektuáli z obrodeneckého procesu“, študenti, kňazi. A potom tam boli „etnicky menejcenní“, teda spoločensky menejcenní už kolektívne, čiže veľa Maďarov a Rómov. Ako hovorí klasická vojenská veda, prvá línia sú ľudia, ktorí sú spoločensky menejcenní, takže ich treba nasadiť do bojových útvarov, aby bránili vlastným telom a životom. Hovorili: „Soudruzi, vašou vlasteneckou povinnosťou je udržať líniu osem minút. Prvú líniu svojimi telami, a tak ste splnili svoje vlastenecké poslání.“ Chvalabohu, k tomu nedošlo.

Preskočím teraz zopár rokov – po vzniku Charty´77 sme Miklós Duray, Péter Pišteky Nagy a ja vytvorili skupinku na ochranu práv maďarskej menšiny na Slovensku.

To bola skupina signatárov Charty´77?

Miklós Duray sa stal signatárom, ale my dvaja nie, lebo sme pracovali v hlbokej ilegalite. Naša činnosť bola utajovaná, utajovali sme dokumenty, ktoré sme vydávali, a ktoré mali podobný charakter ako dokumenty Charty ´77. S tým, že tam bol vždy významný práve etnický moment, že takýmto spôsobom sú porušované aj práva maďarskej menšiny, či už ide o politické práva, ústavné práva, sociálne práva, ekonomický rozvoj regiónu a podobne.
Uvedomovali sme si, že po odhalení môže byť každý stíhaný. Ako prvému prišli na stopu Miklósovi Durayovi, ktorého potom aj zaistili a dvakrát po sebe sedel dlhé mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Konal sa aj súdny proces, ale nebol dokončený. Ja som proti nemu mal svedčiť ako jeden z korunných svedkov… Nič mu však nedokázali a proces nebol ukončený.

Keď sa spätne pozerám na toto obdobie, samozrejme, bola to revolta proti konsolidačnému procesu a režimu, ale ja som to stále prežíval ako spoločenskú nespravodlivosť, proti ktorej treba niečo robiť, čo pre mňa zrejme bolo takým základným motívom. A v roku 1989 to bola vedomá voľba zapojiť sa do prípravy revolúcie a do revolúcie samotnej. A nebola to náhoda, že sme zakladali podobnú politickú stranu, vtedajšiu Maďarskú nezávislú iniciatívu (MNI). Vznikla hneď 18. novembra, teda dva dni skôr ako Verejnosť proti násiliu. S VPN sme si potom pomáhali pripravovať dokumenty. A tiež nebola žiadna náhoda, že sme založili politickú stranu a nie hnutie, pretože niektorí moji kolegovia už boli vzdelaní politologicky a vedeli, na čo slúži strana a na čo má slúžiť hnutie. A náhoda nebola ani to, že prvé dokumenty, ktoré v tom čase vydala Maďarská nezávislá iniciatíva, boli čisto ľudskoprávne dokumenty. Aj dokument, ktorý sme vydali spolu s VPN, bolo vyhlásenie o etnických právach na Slovensku. Bol to čisto ľudskoprávny dokument, nebolo to úzkoprso nacionálne, ale bolo to zasadené do kontextu všeobecných ľudských práv. Keď som sa stal poslanom, najskôr som bol kooptovaným poslancom v slovenskom parlamente a v prvých voľbách, keď som bol zvolený, som sa stal podpredsedom Národnej rady, sám som si žiadal oblasť ľudských práv, etnického a náboženského života. Za túto oblasť som bol zodpovedný dva roky a náhoda nebola ani to, že sme vytvorili parlamentný výbor. Bola to vedomá činnosť. V tom čase to bol výbor pre národné výbory, národnosti a myslím, že pre „cirkevné otázky“.

Na strane spoločenského myslenia v tom čase ešte stále pretrvávala istá „odolnosť“ voči tejto téme, ale na parlamentnej pôde už prebiehali moderné procesy, boli prijaté základné medzinárodné dokumenty ľudských práv a zapracované do vtedajšej federálnej ústavy. Toto obdobie však netrvalo dlho. Po rozdelení republiky a po víťazstvách HZDS vo voľbách bol spomínaný výbor zrušený. V parlamente sa argumentovalo tým, že s ľudskými a etnickými právami nie sú na Slovensku žiadne problémy, takže do roku 1998 absentoval tak výbor pre ľudské práva, ako aj akékoľvek momenty ľudských práv v teoretickej, politickej, či praktickej podobe. Keď sa po voľbách 1998 zmenila vládna koalícia, tak vtedy už znova spojená maďarská koalícia ako Strana maďarskej koalície, mala vo svojich programových zásadách otázky ľudských práv. Takže vznikali nové inštitúcie na ochranu ľudských, ale aj etnických práv. Znova bol založený výbor pre ľudské práva, ktorý bol neskôr rozšírený aj o etnické práva a postavenie žien. Konečne bol uzákonený ombudsman, vzniklo Národné stredisko pre ľudské práva, bol prijatý zákon… Začiatkom deväťdesiatych rokov to boli popri mimovládnych organizáciách práve etnické strany, ktoré prinášali do vládnej, ale aj opozičnej politiky moment ľudských práv.

Vrátim sa však ešte k jednému dôležitému momentu. Keď som nastúpil na Filozofickú fakultu v Bratislave, vedúcim našej študijnej skupiny bol Miroslav Kusý. To bolo v roku 1967. Docent Kusý nás vtedy učil inému náhľadu na spoločnosť a politiku. A, samozrejme, k tomu celá atmosféra na škole. Pre mňa ako človeka, ktorý prišiel z dediny, to bolo veľmi, veľmi dôležité.

V súvislosti s obdobím pred rokom 1989 by ma ešte zaujímal nasledujúci moment – boli tu vtedy minimálne tri skupiny disidentov, alebo ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom sieťovali a vyvíjali inú ako oficiálne dovolenú činnosť. Jednou bola národnostná problematika, alebo riešenie problémov v tejto oblasti. Druhou bola oblasť cirkví a duchovného života a treťou bola „Bratislava nahlas“. Možno však existovali aj nejaké iné. Komunikovali tieto rôzne siete v oblasti ľudských práv navzájom? Dochádzalo k prepájaniu aktivít alebo vzájomnému informovaniu sa?

Neexistovala programová spolupráca, ale vtedajší predstavitelia boli prepojení v individuálnej, osobnej rovine. Ja som sa zapájal do činnosti okolo „Bratislava nahlas“. Bol som takým spojovacím článkom medzi „Bratislava nahlas“ a maďarským ekologickým hnutím „Dunakör“ v Maďarsku. Moji kolegovia – napríklad Laci Öllös, Károly Tóth alebo Eleonóra Sándor – boli v tom čase študenti, ale profesionálne sa programovo chystali na zmenu režimu. Pravidelne navštevovali Mira Kusého, starého pána Šimečku… Prepojenie existovalo aj s pražskou skupinou okolo profesora Doležala, čo bola skupina liberálnejších a etnicky citlivých pražských politikov. Zabezpečovali tiež kontakty medzi skupinami českého a maďarského disentu a popri tom sa aj sami prezentovali.

Aký je Váš názor na posun slovenskej spoločnosti smerom k dodržiavaniu ľudských práv, rovnosti? Máme vybudované inštitúcie, ktoré sa tomu venujú, máme pomerne širokú legislatívu, ale vyvíja sa aj oblasť ľudských práv, je to zrejme nekončiaci proces. Kde sa v súčasnosti nachádzame z Vášho pohľadu, z pohľadu človeka, ktorý sa v podstate od roku 1989 zaoberá ľudskými právami vo vrcholnej politike? Čo sú dnes najpálčivejšie problémy? Treba ďalej rozvíjať inštitucionálny rámec, legislatívu, alebo sa viac usilovať o dôslednú aplikáciu?

Situáciu v oblasti ľudských práv na Slovensku vnímam ako nejakú domácu úlohu, ktorú treba splniť. Sčasti síce vychádza z istých vnútorných motívov, podnetov, ale v mnohom je vnímaná ako niečo, čo je naoktrojované, nadiktované zvonka. A Slovensko si vždy vydýchne, keď urobí nejaký krok. Či už to bolo v roku 1990, 1992, 1994, alebo 1998, keď sme prijali rôzne základné dokumenty ľudských práv, alebo vytvorili nejakú „ustanovizeň“ na ochranu ľudských práv, politická reprezentácia si vydýchla, že sme splnili úlohu a už to máme za sebou. Pritom spoločenská realita na Slovensku je veľmi odolná proti vonkajším, ale aj vnútorným podnetom. Aj v období mečiarizmu sme sa obracali na Brusel a Štrasburg a čakali sme od nich pomoc, urýchľovali sme vstup do Európskej únie, lebo sme očakávali, že Európa alebo európske inštitúcie nám poskytnú istú ochranu. Keď bola pri vzniku Slovenska prijatá slovenská ústava, Slovensko si vydýchlo, že sme všetko splnili a sme demokratická krajina. Napríklad oblasť rasových útokov na Slovensku profesionálne sledujem už roky a vládni činitelia, odhliadnuc od politického zamerania, či už to bolo za obdobia Mečiarovej vlády, alebo Dzurindovej vlády, boli vždy spokojní, že „nestúpa počet rasových útokov, že za rok ich bolo iba 39“, a zrazu, keď bola prijatá lepšia metodika posudzovania rasových útokov, boli znepokojení, že zrazu je to dvojnásobok, trojnásobok, pričom realita bola iná. Aj dnes je realita iná ako hovoria štatistiky, či už v oblasti rasových alebo etnických problémov, homofóbie, postavenia žien, práv detí, alebo domáceho násilia. Takže my prijímame pomerne dobré zákony, vytvárajú sa aj inštitúcie, ale Slovensko ako celok, ako spoločnosť je proti týmto zmenám pomerne odolné. Pre mňa je jasným dôkazom to, že parlamentné voľby v posledných 15 – 20 rokoch vyhrávajú politické strany, ktoré sú málo citlivé na problémy ľudských práv. A nie je to iba HZDS alebo Smer, ale mám na mysli posledných osemnásť rokov. Politické strany nikdy nemali v profile základné ľudské práva, etnické práva alebo postavenie menšín. Napriek tomu však boli na Slovensku prijaté dobré zákony a vytvorené nové inštitúcie.

Ľudské práva je téma, ktorá si vyžaduje neustálu kultiváciu, verejný diskurz. Mali by byť zrejme bežnou súčasťou aj politického slovníka a agendy politikov. Na druhej strane vieme, že sú to pálčivé témy, ktoré sú politicky riskantné alebo nepohodlné. Aký je pohľad politika na tému, ktorá ho môže obrať o časť popularity, ale ktorej je potrebné sa venovať?

Ukážkovým príkladom je tragický prípad Karola Sendreia, ktorý bol brutálne zavraždený policajtmi. Ten prípad nie je dodnes uzavretý. Vtedajšia politická reprezentácia, opozícia aj koalícia, zostala inertná. Zúčastnil som sa na pohrebe, za vtedajšiu vládu tam bola iba splnomocnenkyňa pre rómsku menšinu Klára Orgovánová. Celá politická reprezentácia váhala, čo povedať. Vtedajšia Dzurindova vláda to nedokázala spracovať. Ani opozícia to nevyužila vo svoj politický prospech, lebo tam zrejme boli – a dodnes sú – prítomné dve veci. Tou prvou je strach zo straty popularity, lebo rasové témy a ľudské práva vo všeobecnosti nie sú na Slovensku veľmi populárne. Tou druhou je skutočnosť, že mnohí ani nemajú vnútorné presvedčenie, že by mali niečo urobiť. Mnohí politici, ale aj predstavitelia verejného života, či už vedeckého, náboženského, alebo umeleckého, sa občas kampaňovito angažujú, ale nie je to programové. Keď sa niečo podobné stane, ukáže sa, že v našej spoločnosti to chýba.

Nerád by som sa vecne vyjadroval k problému Hedvigy Malinovej, ale slovenská spoločnosť bola voči tomuto prípadu inertná a nevedela, čo má robiť. Verejní činitelia nevedeli, čo majú robiť. Aj keby bola verzia Ficovej vlády pravdivá, aj v tom prípade je necitlivosť našej spoločnosti znepokojujúca. A kde to má korene? Sú to zrejme historické dôvody, školstvo, výchova a určite aj niekdajšia izolovanosť Československa od ostatného sveta. Ale nemôžeme sa na to ustavične vyhovárať, lebo to už máme dávno za sebou a mnohé, aj nám podobné krajiny, sú v týchto hodnotách inde. Napríklad aj Česko bolo rovnako izolované a v porovnaní so Slovenskom by som vedel uviesť príklady väčšej citlivosti českej spoločnosti na problémy diskriminácie. Zoberme si problematiku homofóbie. Slovensko nie je v stave a, žiaľ, dlho ani nebude v stave, stráviť problematiku homosexuálnych partnerstiev. Podpora síce pomaly rastie, ale medzi krajinami Európskej únie sme stále na chvoste. A vývoj politiky nejde tým smerom, aby sa prehlbovala citlivosť na problémy ľudských práv, diskriminácie, práv rôznych marginálnych skupín, ale ani žien, alebo detí. Na Slovensku je všetko dobre definované, všetko je diagnostikované, ale chýba akcia…

Zrejme to naozaj súvisí s povahou politiky a s tým, že prinášať takéto témy vyžaduje nielen nejakú programovú a osobnostnú „výbavu“, ale aj istý stupeň politickej odvahy. Vy ste boli v minulom roku spolu s europoslancom Arpádom Duka Zólyomim v Bielorusku. Aký význam majú takéto solidárne aktivity, aký význam to má z hľadiska ľudských práv?

Túto otázku som si položil aj sám, pretože mnohí sa ma pýtali, čo ma k tomu vedie, že sa o to zaujímam. Keď som sa zamyslel, čo tam hľadám, prečo sa starám o iné krajiny, prvé, čo mi napadlo, bolo: pred rokom 1989 bolo pre nás, ktorí sme rozmýšľali inak ako vtedajšia oficialita, veľmi významné, že sa o nás zaujímalo zahraničie. Boli to novinári, ale aj jednoduchí ľudia, politici, ktorí prichádzali na Slovensko a podporovali nás, alebo pomáhali, ako sa len dalo. Zabezpečovali ohlas alebo zverejňovanie správ o tom, čo sa u nás deje. A mali sme osobnú skúsenosť, že to pomáhalo. Jednak to bola istá ochrana, ale aj potvrdenie toho, že ideme správnym smerom, že aj keď sme v absolútnej menšine v spoločnosti, máme svojich partnerov niekde inde, mimo hraníc. A to nám určite dodávalo silu a morálnu podporu. O inej podpore – materiálnej alebo finančnej – nemohla byť ani reč, pretože to nebolo možné, ale podstatné bolo, že sme neboli osihotení a to nám veľmi pomáhalo vydržať.

Túto skúsenosť som si overil, keď som bol pred štyrmi piatimi rokmi na Kube krátko po zatknutí 70 kubánskych disidentov. Navštívil som ich rodiny, ale ja tých, ktorí neboli zatknutí a pracovali v ilegalite. Bola to pre nich veľmi významná podpora. Takíto ľudia žijú aj v Bielorusku a na Ukrajine, kultúra i minulá skúsenosť sú veľmi podobné. Aj v bývalej Juhoslávii sú takí ľudia, možno majú iný temperament, trochu iné skúsenosti, ale je to náš svet. Čiže oni dobre rozumeli mne a ja som dobre rozumel im a boli sme hneď kamaráti. To isté som však zažil aj pri stretnutiach s ľuďmi v Barme alebo v Iraku, čo je absolútne iný svet. Aj keď výzorom, pleťou, kultúrou, vzdelaním a hodnotami sú to úplne odlišní ľudia, keď sme hovorili o základných problémoch slobody, ľudských práv, postavenia žien, detí, násilia, všetko rezonovalo. A aj keď tieto krajiny nikdy nežili v komunistickom režime, ale v podobných totalitných režimoch, keď sme hovorili o konkrétnych veciach, všetko bolo zrazu zrozumiteľné. Preto si myslím, že keď v súčasnosti na Slovensko prichádzajú ľudia z bývalého tretieho sveta a najmä mimovládne organizácie im v rámci rozvojovej pomoci ukazujú našu minulosť, skúsenosti, odovzdávajú im takzvané know-how, je to najmä oblasť základných ľudských práv, ktorej každý rozumie. Naša skúsenosť spred roku 1989, ale aj z roku 1998, môže oslovovať napríklad Bielorusko, Ukrajinu, ale aj súčasné post-juhoslovanské a stredoázijské krajiny. Po páde komunistického režimu boli v týchto krajinách nastolené režimy, ktoré sú veľmi podobné tomu, čo by som nazval akousi treťou cestou, o akú sa pokúsil Mečiar na Slovensku v rokoch 1992 – 1998. A ten náš zápas vyhrala najmä občianska spoločnosť.

Na Slovensku sú mnohí ľudia, ktorí dokážu svoju vlastnú skúsenosť odovzdať iným krajinám, iným národom, iným spoločenstvám ako isté poučenie z uplynulých 19 rokov… Veď Slovensko sa stalo, alebo sa stáva, krajinou, v ktorej sa dá žiť. Ako predstavitelia vlády v rokoch 1998 – 2006 sme krajinu dostali nielen spoločensky, ale aj ekonomicky, do veľmi výhodnej pozície. Ekonomika na Slovensku funguje dobre a ak by – hypoteticky – malo byť nejaké pokračovanie, nejaké tretie obdobie „Dzurindovej“ vlády, tak by to malo ísť smerom k väčšej citlivosti k sociálnemu štátu, k sociálnym problémom, ale najmä k rozšíreniu citlivosti v oblasti ľudských práv. A dovolím si tvrdiť, že aj v oblasti etnických alebo rasových problémov. Dnes sa programovo nič z toho nerieši. Slovensko pokračuje vo svojej tradícii, ako keby bolo všetko v poriadku – inštitúcie existujú, zákony existujú, ale skutočná realita sa mení len veľmi pomaly.

Znamená to aj pre vás ako predsedu výboru pre ľudské práva, že tú agendu musíte takpovediac obnažovať a klásť na stôl?

Už desiaty rok som predsedom tohto výboru. Až na jednu-dve výnimky neboli nikdy členmi výboru poslanci, ktorí by boli odborníkmi na ľudské práva. Aj dnes je situácia taká, že až na jednu alebo dve výnimky sú členmi výboru vrcholoví politici, ktorí si mysleli, že je tu menej roboty ako v iných výboroch. A vlastne ani neexistuje profesia „ochranca ľudských práv“. Za ostatných desať rokov v tomto výbore pracovali, okrem iných, takí významní politici ako prezident Schuster, bývalý predseda vlády Mečiar, bývalý podpredseda vlády Kalman, bývalá podpredsedníčka vlády Tóthová, z opozície a vtedajšej koalície Duray, František Mikloško, súčasný predseda vlády Fico. Sú to najvýznamnejšie mená v slovenskej politike. Len si predstavte, aká by to bola sila, keby sa títo ľudia stali vlajkonosičmi ľudských práv na Slovensku… Nechcem nikomu ublížiť, ale nikdy sa nejako zásadnejšie do problematiky ľudských práv na Slovensku nezahĺbili.

Napriek tomu bol výbor gestorom, predkladateľom veľmi významných zákonov, noviel zákonov, Ústavy Slovenskej republiky. Bol som veľmi spokojný, že napriek tomu, že ja som dnes v opozícii, sa nám vlani podarilo zmeniť Ústavu Slovenskej republiky práve v oblasti postavenia verejného ochrancu ľudských práv.

Problémy však vidím aj v inom. Realita je taká, že tento výbor je prierezový, a ťažko sa dá očakávať od zrelých politikov, že sa pustia do štúdia základných dokumentov, aj keď je svätou povinnosťou každého poslanca, aby bol zbehlý, vzdelaný a mal citlivosť na problémy, ktoré rieši. Ja si však myslím, že to je aj odraz slovenskej politiky, že keby jednotlivým parlamentným politickým stranám záležalo na ľudských právach, tak by volali na zodpovednosť svojich ľudí, ktorí sú v parlamentných výboroch.

A potom je tu aj osobná rovina. Bez toho, aby som bol konkrétny, treba povedať, že ťažko očakávať od tohto výboru, že bude bojovníkom proti homofóbii na Slovensku, keď samotní poslanci sú homofóbni. Alebo ťažko očakávať od tohto výboru, že bude presadzovať zrovnoprávnenie žien a odstránenie rôznych antidiskriminačných prvkov zo života, keď mnohí majú problémy vo vlastnom živote, či už ženy, alebo muži. Alebo etnicita – ťažko očakávať od ľudí, ktorí sú etnicky necitliví, alebo naopak, precitlivení, že budú ochotní a schopní riešiť otázky rasových útokov alebo etnicity, keď sami majú problém vyrovnať sa s touto otázkou.

Myslím si, že chýba istá podpora, istá spoločenská objednávka zo strany politických strán, ktoré majú v parlamente zastúpenie. Pre ne je otázka ľudských práv a všetko, čo s tým súvisí, len domáca úloha, ktorá sa „odfajfkne“. Stále vznikajú nové problémy a riešenia sa vyvíjajú, napríklad keď súčasná slovenská vláda hovorí, že vo vzťahu k etnickým právam sa bude udržiavať status quo, ktoré prevzali. Problém tejto status quo politiky je však jasne vidieť na postavení rómskej menšiny na Slovensku. Ak by status quo ostalo zachované, tak Rómovia, alebo aspoň minimálne jedna tretina Rómov, zostane v spoločenskej priepasti a nikdy sa z nej nedostane.

Mnohí z mojich kolegov nebudú nadšení, keď poviem, že nielen SMK ako politická strana, ale aj Maďari na Slovensku, ktorí sú citliví, ak zažijú nejaké verbálne útoky alebo znevýhodnenia vyplývajúce z ich etnického alebo regionálneho postavenia, a dožadujú sa spravodlivosti, sa v momente, keď sa z pozície menšiny dostanú do pozície väčšiny, napríklad vo vzťahu k Rómom, správajú ako väčšina – ten model sa zopakuje na inej úrovni. Vo vzťahu Slováci – Maďari je istá väčšinová – menšinová pozícia, no Maďari to isté zopakujú vo vzťahu k Rómom. Tu už etnická citlivosť chýba, Rómovia by už nemali mať také práva. Samozrejme, na verejnosti áno, ale prakticky už nie. Je to rovnaké, či ide o Slovákov, Maďarov, Rusínov, alebo Ukrajincov – voči Rómom sú necitliví všetci.

Toto zrejme úzko súvisí s výchovou k ľudským právam. Ako je z Vášho pohľadu téma ľudských práv zakomponovaná do nášho výchovnovzdelávacieho procesu?

Na úvod sa vrátim do svojho detstva. Spomínal som, že som zažíval problém homogenity malého spoločenstva na dedine. Bola to pestovaná homogenita, nesúvislo to len s vtedajším komunistickým režimom. Jednoducho, také sú stredoeurópske tradície, aj keď existuje aj iná tradícia, tradícia rozmanitosti – podpora rozmanitosti, heterogenity, ale komunistický režim podporoval homogenitu a jednotvárnosť. A dnes sa pozrite na učebnice (ak vôbec existujú) občianskej výchovy, ale najmä histórie. To je pestovaná výlučnosť, nie je vyzdvihovaná spolupráca národov, ľudí, ale sú vyzdvihované isté víťazstvá, porážky a pestovanie alebo pripomínanie si akýchsi historických krívd.
Aj keď prebehla, alebo prebieha akási reforma školstva, obsahová reforma neprebehla. Boli tu zúfalé pokusy mimovládnych organizácií vypracovať a pripraviť učebnice ľudských práv, ale všetko sa to dialo mimo školského systému. Učebnice sa nestali povinnými učebnicami, občianske práva alebo ľudské práva spravidla vyučovali ľudia, ktorí s občianskymi právami nemajú nič spoločné, pretože to boli bývalí predstavitelia ideových predmetov, starých občianskych náuk, ruštiny, možno aj pionierski vedúci a podobne. Otázka výchovy, ale aj médií, je pre ľudské práva veľmi dôležitá. Videl a naučil som sa to v Spojených štátoch a v Anglicku. Napríklad Spojené štáty boli krajinou s masívnym odporom voči farebnému obyvateľstvu. A v päťdesiatych rokoch to bol americký prezident Truman a po ňom Kennedy, ktorí sa postavili za práva čiernych a ako najvýznamnejší činitelia presadili novú politiku Spojených štátov. V Anglicku sa Margaret Thatcher postavila za práva prisťahovalcov, azylantov, farebných obyvateľov a dnes sú tam vypracované systémy. Ak sa či už v Nemecku, alebo v Anglicku, vynorí nejaký, napríklad etnický problém alebo nejaký rasový útok, tak je to prezident alebo predseda vlády, ktorý ide prvý do ulíc a bubnuje na poplach. Ak na Slovensku nepríde na pohreb Sendreia nikto z čelných predstaviteľov verejného života, tak to je zlé. To je zásadná vec, lebo na Slovensku politici, ale aj populárne osobnosti, dokážu ovplyvniť myslenie a správanie ľudí. Ak v tomto smere nenastane obrat, bude to stále len akási zvonku daná domáca úloha…

Aký je váš odhad ďalšieho vývoja?

Keby Slovensko nevstúpilo do Európskej únie, bol by som pesimista. Slovensko sa však otvorilo a hoci na Slovensko zatiaľ zo zahraničia prichádza menej ľudí, naši ľudia, najmä mladí, húfne získavajú skúsenosti. Dnes je vonku možno až tristotisíc Slovákov a títo mladí ľudia prežívajú inú skúsenosť.
Teraz nehovorím o študentoch, ktorí študujú v Londýne alebo Paríži, ale o mladých ľuďoch, ktorí buď po skončení školy, alebo počas nej získavajú absolútne inú spoločenskú skúsenosť a po návrate domov sú veľmi kritickí. Vytýkajú nám, že Slovensko sa nemení. Títo ľudia sa naučia jazyk, získajú nejaké zručnosti, ale podľa mňa je najcennejšia práve tá spoločenská skúsenosť – pracujú s Afričanmi, ľuďmi z Ázie, domácimi a v každodenných situáciách zažívajú normálnu toleranciu, čo na Slovensku nezažívajú. Toto je to, čo ma napĺňa optimizmom. Dúfam, že títo mladí ľudia sa vrátia domov, aj keď mnohí tu určite neostanú, a významným spôsobom ovplyvnia ponímanie hodnôt na Slovensku. Na druhej strane som veľmi znepokojený tým, že práve deti v školskom veku ako keby znova reprodukovali predsudky.

Ďakujeme za rozhovor.

Zhovárali sa Viktor Maroši a Lýdia Marošiová.

august 2008
 
Rozhovor s Lászlóm Nagyom, predsedom Výboru NR SR pre ľudské práva, menšiny a postavenie žien na Slovensku, je súčasťou série rozhovorov s osobnosťami slovenského verejného života, ktoré sú svojimi aktivitami a názormi späté s témou (anti)diskriminácie. Rozhovory realizoval Inštitút pre verejné otázky v rámci projektu Na ceste k rovnosti s finančnou podporou programu Európskeho spoločenstva PROGRESS a Úradu vlády SR.