Denník N.sk

Ak chceme udržať demokratické hodnoty a smerovanie slovenskej spoločnosti, musíme sa zhodnúť, hovorí v rozhovore biofyzička Ľubica Lacinová, členka predsedníctva Slovenskej akadémie vied. Hoci je spoločnosť na Slovensku v mnohých otázkach výrazne polarizovaná, stále je tu podľa nej veľká skupina ľudí, ktorí vyhranení nie sú a s ktorými je možné pokojne sa rozprávať. „Potrebovali by sme verejný diskurz zaplaviť normálnou, pokojnou a vecnou diskusiou o tom, čo by sme mohli robiť,“ vysvetľuje Lacinová v rozhovore.

● Vyrastali ste so starou mamou a jej dvomi sestrami. Formovalo to nejako vašu predstavu o sebe a o tom, čo by ste od sveta chceli?

Určite ma to istým spôsobom formovalo. Okrem iného napríklad aj tým, čo som zažila vďaka jednej zo sestier starej mamy, ktorá bola učiteľkou v špeciálnej škole. Keď som bola ešte v predškolskom veku, brávala ma so sebou do práce. Učila deti, ktoré boli ťažko duševne hendikepované a ktoré nikto nemal veľkú ambíciu naučiť čítať alebo písať. Väčšinou sa učili len jednoduché ručné práce, ktoré som ja ako zdravé dieťa ovládala, a mohla im tak pomáhať.

Pre mňa to bola veľmi zaujímavá životná skúsenosť. Veľmi skoro vo svojom živote som sa stretla so skupinou ľudí, ktorí sa nedobrovoľne ocitli na samom okraji našej spoločnosti. Dovolím si povedať, že niektorí z nás s takýmito ľuďmi nikdy v živote do styku neprídu.

● Formovali vo vás práve okolnosti vašej výchovy aj názory alebo presvedčenia, ktoré by sme mohli označiť za feministické?

I keď som si to dlho neuvedomovala, tak áno. Nemám zažitú tradičnú „vedúcu úlohu muža v rodine“, vlastne nemám zažitú žiadnu úlohu muža v rodine. Mám zažité, že o tom, čo bude, rozhodujú ženy, a u nás to bolo tak, že rozhodovali po vzájomnej dohode, žiadna z nich nemala rozhodujúce slovo. Podvedome teda očakávam, že problémy sa budú riešiť v dialógu rovnocenných dospelých ľudí. Netvrdím však, že by mi táto predstava život uľahčovala.

● Aký je podľa vás vývoj verejnej podpory feminizmu na Slovensku? Rozumejú ženy v našej krajine tomu, o čom feminizmus je a o čo v ňom ide?

Myslím si, že v porovnaní s tým, čo bolo pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi, si už minimálne polovica súčasných žien obsah slova feminizmus uvedomuje. Nazdávam sa tiež, že narástol počet vzdelaných žien, ktoré sú ochotné otvorene povedať, že sú feministky. Stále však existuje minimálne druhá polovica žien, ktorá si obsah pojmu feminizmus neuvedomuje a myslí si, že feminizmus k životu nepotrebuje.

Čo sa týka vnímania a podpory feminizmu na Slovensku, mám pocit, že prešiel vývojom v tvare obráteného písmena U. Po nábehu feministickej reflexie nášho života na začiatku deväťdesiatych rokov a postupným prechodom do nultých rokov sa pozícia žien u nás istým spôsobom zlepšovala. V posledných rokoch však rastie veľmi silná opozícia časti spoločnosti voči feminizmu. Ide o takzvaný backlash, teda spätný úder, o ktorom v deväťdesiatych rokoch písala Susan Faludi (americká feministka, novinárka, spisovateľka a nositeľka Pulitzerovej ceny – pozn. red.). To možno niektoré ženy tlačí v tom zmysle, že aj keď sú s feminizmom vnútorne stotožnené, verejne sa k nemu radšej nehlásia.

● Čím je tento spätný úder spôsobený a ako sa prejavuje?

Spôsobil ho nástup a posilňovanie konzervatívnych kruhov v spoločnosti. Istým spôsobom pri ňom sledujeme krivku nástupu konzervativizmu tak, ako ho vidíme v Poľsku a v Maďarsku, s istým oneskorením aj u nás. Jeho najviditeľnejšie prejavy sú napríklad snahy o obmedzenie interrupcií v čase, keď ich počet klesá a nie je nutné ich nijakým spôsobom regulovať. Skôr by bolo potrebné zamerať pozornosť na situáciu detí, ktoré sa už narodili, a nie tých detí, ktoré sa ešte nenarodili.

Myslím si, že tento postoj má v úmysle poslať ženy naspäť domov, aby sa venovali rodine a aby vytvárali zázemie pre mužov, ktorí sa potom budú môcť venovať kariére bez toho, že by sa museli zdržiavať nejakými inými povinnosťami.

● Prečo takéto snahy niektoré ženy nielenže tolerujú, ale dokonca aj samy aktívne podporujú? Prečo majú snahu obmedziť slobodu iných žien a poslať ich „späť k sporáku“? Majú obavu z toho, čo sa stane, ak nejaká iná žena bude robiť niečo – napríklad sa verejne angažovať –, čo podľa nich tradične robia iba muži?

To je ťažko vysvetliť. Nedávno som čítala názor, že tieto ženy si myslia, že im sa to nemôže stať. Že ony majú výnimočnú pozíciu, ktorá im umožní robiť všetko to, čo robia doteraz, a že obmedzenia sa budú týkať iba ostatných žien.

Premýšľala som, či v tom vidia perspektívu pre svojich synov, že predsa ich syn nemá mať partnerku, s ktorou by obaja mali rovnocenné postavenie. Neviem, či skutočne takto vidia budúcnosť ďalších generácií svojej rodiny.

● Všimla som si, že používate rodovo citlivý, respektíve rodovo neutrálny jazyk, teda pri podstatných menách automaticky nepoužívate výlučne generické maskulínum, slová, ktoré by naznačovali, že normou je jedno pohlavie či spoločenský rod.

Na Slovensku máme generické maskulínum naozaj veľmi dobre zafixované v jazyku aj v premýšľaní. Dá sa síce súhlasiť s tým, že jeho používanie istým spôsobom „zúsporňuje“ náš písomný aj slovný prejav, no na druhej strane treba otvorene povedať, že generické maskulínum zneviditeľňuje ženy.

Osobne sa preto snažím používať obidva rody. Snažíme sa o to aj v Slovenskej akadémii vied, kde pracujem. Pokiaľ aj v našich materiáloch generické maskulínum používame, pri prvom jeho použití v poznámke pod čiarou uvádzame, že sa mužským rodom myslí aj mužský, aj ženský rod.

● Prečo sa podľa vás niektoré ženy obávajú označenia feministka?

Myslím si, že je to práve preto, lebo niektorí ľudia dávajú tomuto slovu negatívny význam. Robia to prevažne muži, ale aj ženy a robia to cielene. V časti verejného diskurzu sa tak feminizmus jednoznačne používa ako negatívna nálepka. Pritom podľa mňa vo feminizme ide o určitý spôsob analýzy spoločenskej situácie a pozerania sa na svet okolo nás. Ako taký by sme ho mali vnímať ako neutrálny. Tak ako napríklad liberalizmus či konzervativizmus ani feminizmus sám o sebe ako pojem nie je kladný ani záporný. Všetky tieto pojmy sú neutrálne.

Čítajte viac

Katarína Strýčková

 
© N Press, 2022
Článok uverejnil portál DennikN.sk 12. 2. 2022 o 20:10 v rubrikách Rozhovory, Životy žien a ako podcast v rubrike Podcasty Denníka N.

Foto: Peter Kozmon