Archív
skripot

Mlčanie predvianočných kaprov

diskriminacia_webka

Dobroš sedí v čajovni a čuduje sa. Načo sú na svete čajovne? Nedá sa v ich ani fajčiť, ani piť. Sedí pri stole s Natašou. Musí. Musí z času na čas priniesť aj takúto obeť, aby sa mu tento vzťah celkom nerozpadol, lebo potom by si musel hľadať nejaký iný. A on zistil, že sa mu už ani nechce, ani nevie, ako by to vlastne mal uskutočniť.

„Dobroško, toto si počul?“

Nie, Dobroško nepočul, lebo Dobroško nepočúval. Premýšľal nad problémami sveta a seba, teda – ako by povedala jeho nebohá stará mama – nad nesmrteľnosťou chrústa. Otrasie sa a zatvári sa vyčerpane, aby Nataša tento jeho únik do iných svetov uznala za právoplatný.

„Veď vy sponzorujete tie koncerty detí z detských domovov, však? Každoročne, však?“

Dobroš neodpovedá, otázka je to rečnícka, Nataša si vystačí sama a pokynie smerom ku kamarátke, s ktorou ktovie prečo sedia pri stole, akože, toto som sa práve dozvedela: „Tak si predstav, Dobroš, že to dievčatko, má už päť rokov a Hela pozná ľudí, ktorí si ju chceli vziať do pestúnstva.“

„Ktoré dievčatko?“

„No, tá malá, čo vlani spievala a tancovala na tom koncerte. Ten organizátor hovoril, že aj preto organizujú také koncerty, aby sa ľudia zaľúbili do nejakého decka a to decko si z toho domova vzali.“

„No a?“ pýta sa Dobroš. Toto je tuším horšie ako podniková porada v pondelok ráno. Čo má on s tým všetkým?
„Tak si predstav, oni si ju teda chceli vziať.“

„A prečo si ju nevzali, keď si ju chceli vziať? Neposlúchala?“

Nataša si ostentatívne nevšíma jeho nechuť pokračovať v tejto debate a zhurta na neho spustí: „Pýtali sme sa na to toho vášho slávneho hlavného organizátora, ani som si nezapamätala jeho meno, lebo ho už v živote neoslovím. A vieš čo mi povedal? Že tá malá nemôže ísť ani do pestúnstva, ani do adopcie, lebo ju potrebujú aj tohto roku na predvianočnom večierku detí z detských domovov. No, čo na to povieš?“

„Tak asi ju naozaj potrebujú, keď to povedal,“ hlesne Dobroš mierne nepríčetne.

„Dobroš, ty ma počúvaš? Ty počúvaš sám seba? Ty vieš, čo si práve povedal?“

„Tak ja neviem, veď sa nerozčuľuj, veď je logické, že tam nemôžu vystupovať osvojené deti a deti, ktoré sú v rodinách, to by nikoho až tak nedojalo. Keď chceme, aby sa tým deťom pomohlo, tak aj ony samé by pre to mali niečo urobiť.“

Pri stole sa rozhostí ticho. Ako v rybníku. Ako pod vodou. Ako… Čašníčka s nohami, ktoré sa jej končia kdesi pod pazuchami, sa ich s úsmevom pýta, či si ešte niečo nedajú.

„Dajte si, dievčatá, niečo dobré, pozývam vás,“ pokúša sa Dobroš nadľahčiť zhustnutú atmosféru. Mlčanie však pokračuje, kamarátka ďakuje, že ona už pôjde. Nataša ju drží za ruku, ťahá ju naspäť k stolu, líca má červené, ktovie, čo ju tak rozohrialo, veď ani nepili.

„Dáme si… niečo…“

„Tak ja prídem, až si vyberiete,“ usmeje sa čašníčka.

„Ja zaplatím,“ povie ticho Natašina kamarátka.

„Nechaj tak, pozývame ťa,“ previnilo sa usmeje Nataša a kopne Dobroša pod stolom do členka.

„O čo ide?“ pýta sa Dobroš v mrákotách a ani nevie presne, či to vyslovil nahlas. Neznáša čajovne, sem ho viac nikto nedostane.

„Ešte aj tie kapry, čo otvárajú ústa naprázdno, pritiahnu pozornosť ľútostivých občanov a niekto ich občas hodí naspäť do rybníka. Ale deti, čo nemajú rodičov – chúďatá, pajácov z nich robia,“ povie Natašina kamarátka a dvíha sa k odchodu. „Nataška, nabudúce pozvem ja teba, ale teraz už musím ísť.“ Kamarátka sa zdvihne a už je preč. A Nataša má v očiach slzy. Dobroš nechápe. Spadlo jej niečo do oka?

„Dáme si vianočný punč? Už ho robia,“ opýta sa opatrne.

„Dobroš, prosím ťa, drž hubu,“ odpovie mu jeho vyvolená.

No veď to po celý čas robím, myslí si Dobroš urazene. Kto má tým ženám rozumieť? Čo jej je? Nejako jej rožky narástli. Že by si ním bola už úplne istá?

 

Autorka: Jana Juráňová