Archív
skripot

Na zelenej lúke

diskriminacia_webka

Zeleň golfového trávnika sa rozprestiera doďaleka. Nataša v značkovom tričku a s palicou v ruke sa zhovára s akýmsi chlapíkom. Dnes sa jej nechce hrať, no chce vyzerať, akože sem patrí. No veď nech konverzuje, Dobrošovi to vôbec nevadí. Spokojne odpaľuje loptičku, aj keď – zasa úplne mimo. Bude si musieť zaplatiť ešte nejaké hodiny u svojho trénera. Golf je skvelý šport, ale keď človek nevie hrať, tak je to trochu trápne. Samozrejme, ani Dobroš sem nechodí len kvôli tomu golfu. Golf je golf, čo už s tým.

Ale ten trávnik! A najmä – tí ľudia! S kým všetkým sa tu dá neformálne zoznámiť. Aj keď je pravda, že sa mu už stalo aj to, že sa zoznámil, a ten človek ho na večierku napríklad po premiére nového filmu vôbec nespoznal. „Och, prepáčte, mali ste iný úbor…“ Dobroš si občas bolestne uvedomuje, že pre mnohých ľudí je len takým anonymným kreatívčekom. Kedysi by sa asi povedalo, že „pisálek“. Dobroš ani sám nevie, či chce byť slávny, alebo nie. Ale bol by rád, keby ho istí ľudia poznali, keby si za jeho chrbtom vraveli: „To je ten…“ Nuž, čo už. Možno si ešte bude musieť počkať.

„To je určite úžasné, keď vás tak navštívi múza,“ začul, ako Nataša hovorí tomu neznámemu.

„Je to príjemné, aj keď – niekedy ma aj kopne,“ odpovedá jej ten neznámy s akýmsi sileným smiechom.

„Dobroško, dovoľ, aby som ťa zoznámila so slávnym básnikom.“ Nataša povie akési meno, ktoré Dobroš nikdy nepočul. Podá neznámemu bardovi ruku a pritom premýšľa, či by ho mal poznať a odkiaľ. Poéziu nečíta, na literárne večery nechodí. Dnes už básnici nie sú slávni. Ešte tak textári…

„Práve mu vyšla nová zbierka básní o ženskom tele a ženskej duši,“ pokračuje Nataša. „Majster mi venuje jeden výtlačok aj s podpisom, len tu žiaden nemá. Zájdeš so mnou niekedy k nemu do redakcie?“

„A kde majster pracuje,“ spýta sa Dobroš a ani sám presne nevie, komu tú otázku vlastne položil. No na otázku dostane niekoľko odpovedí, z ktorých vyplynie, že majster je na voľnej nohe, ale privyrába si písaním do novín a tak. A po chvíli vysvitne, že je aj copywriterom, a to dokonca v tej istej reklamnej agentúre, pre ktorú pracuje aj Dobroš. Ako je to možné, že o ňom nikdy nepočul?

„Nechodím na schôdze, nemusím. Vy ste s nimi asi zviazaný tesnejšie, však?“

Nuž, čo dodať? Dobroš mlčí, zato Nataša melie piate cez deviate: „Keď mi majster hovoril, čo všetko na ženskom tele ospevuje, až som sa trošku červenala, ale dúfam, že nebudeš žiarliť,“ šveholí veselo.

Dobroš neodpovedá, lebo jeho myseľ je akási spomalená. Nevie si predstaviť, čo by tak mohol odpovedať, aby nikoho neurazil a zároveň nerobil zo seba vola. A tak sa drží hesla: Mlčať je zlato, lebo sa nedá citovať.

„Vy robíte teraz na tej novej reklame na vodku?“ spýta sa básnik.

„Áno, robím. A vy?“

„Ja momentálne píšem knihu pamätí, aj keď ešte nie som taký starý, ale pamätám si všeličo, viete, trochu je to také denunciačné… bude to pikantné. Určite ma mnohí znenávidia, ale to je vždy dobrý marketingový ťah. A inak píšem básne, a tak občas mávam čítačky, neplatia to bohvieako dobre, ale aspoň ma ľudia spoznajú. Chodia tam školy, dievčatá sú také zlaté, pýtajú si vždy podpis…“ pokračuje básnik a usmieva sa pritom mierne dementne.

„A na čom ste pracovali v agentúre?“ pýta sa Dobroš.

„Zatiaľ nič mimoriadne. Reklama na mliečnu kašu pre deti, plienky a tak. Čo bolo voľné. Mám s tým skúsenosti, každé moje dieťa má vlastnú matku, a mám ich tri, teda tie deti.“ Básnik sa sám sebe zasmeje a pokračuje: „Ale nieže ma prezradíte. Nejako sa musím živiť – a uživiť aj tie deti. Myslím, že ich živím poctivo. No nechcem, aby sa to rozkríklo. Viete, pre verejnosť som najmä básnik. Zvažujem, či sa nepustím aj do textov piesní, vynáša to. Sedíte doma a tantiemy plynú. Záleží len od toho, koľko ten váš text vybľakujú po rádiu. No nie je to skvelé?“

„Je,“ povie automaticky Dobroš a prichytí sa pri tom, ako premýšľa, že veď aj on by to možno mohol skúsiť.

„Viete, počúvať sa to nedá, myslím, tie texty, ale žiť sa z toho dá celkom slušne. Veď my to počúvať nemusíme, nie?“

Dobroš sa silene zasmeje, keď vidí, že Nataši sa všetko, čo majster hovorí, zdá mimoriadne vtipné.

„No, niektoré slogany sú naozaj mimoriadne trápne, ale čo sa dá robiť,“ pokračuje Dobroš a sám nevie, prečo to hovorí.

„Máte na mysli niečo konkrétne?“ opýta sa básnik trochu ustrašene.

Dobroš mlčí, zato Nataša spustí: „No tak mne sa strašne nepáčil ten, kde sa hovorí, že pozriete sa hore, sú tam nohy ženy a hore znamená ženský rozkrok a je to reklama na ďalšie poschodie obchodného domu. Fakt teda fuj. To sa nedá nejako inak?“

„Mrzí ma to, ale to som robil ja. Ale nikomu to nepovedzte. Chcel som to zmierniť, ale povedali mi, že to má šokovať, tak som pritvrdil.“

„Tá vaša práca je naozaj náročná,“ povie Nataša vznosne.

„Poďme na pivo,“ hlesne Dobroš, aby atmosféru nejako rozriedil.

Cestou domov v aute ho Nataša drží za stehno, ešte šťastie, že Dobroša to už až tak nevzrušuje.

„Som taká rada, že ty si normálny. Radšej nebuď slávny básnik.“

„Ale veď sa ti páčil.“

„Áno, ale ty sa mi páčiš viac,“ usmeje sa na neho Nataša a vojde mu prstami do preriedených vlasov. Cesta sa kľukatí smerom k diaľnici, golfový trávnik zostáva za nimi. A pred nimi – ďalší večierok a potom to ranné prebúdzanie. A Dobroš nevie, či sa má na niečo z toho tešiť.

Autorka: Jana Juráňová