Denník N.sk

Odpustenie je podľa Tutua založené na pravde, na jej vypočutí, na jej priznaní tými, ktorí sa na zločinoch minulosti podieľali, profitovali z nich alebo o nich vedeli, ako i na na vypočutí hlasov obetí zločinov a násilia, ich zdokumentovaní, požiadaní o a udelení odpustenia a následného budovanie vzťahov či štruktúr – systematické odstraňovanie príčin násilia či konfliktu. Odpustenie nie je protipólom spravodlivosti, ale jej dôsledkom a je ňou podmienené. Je to proces, ktorý filozofka Martha Nussbaum nazvala transcendentné odpustenie – teda také, v rámci ktorého dochádza k náprave situácie, budovaniu spravodlivejších inštitúcií a zdravších vzťahov do budúcnosti.

Také je odpustenie, ktoré presadzoval Desmond Tutu. Na úrovni spoločnosti predstavuje budovanie liberálnej demokracie, ktorá zákonmi, inštitúciami, procesmi, vzdelávaním chráni spoločnosť pred diskrimináciou ktorejkoľvek jej zložky, akokoľvek malej a zraniteľnej. Kvalita demokracie sa totiž meria životnými príležitosťami jej menšín.

Slovenská republika ešte procesom zmierovania neprešla. Ani ho poriadne nezapočala. Ani vo vzťahu k ére komunizmu, ani k ére fašizmu. V rozhlase síce počúvame dojemné príbehy tých, ktorí prežili, ktorých zachránili, ktorých väznili, ale príbehy kolaborácie či nebodaj doznanie viny významne absentujú. Celospoločenská zodpovednosť a reflexia tohto dedičstva sú veľkou neznámou. To nie my. To Nemci, Rusi, prípadne Česi či Maďari.

Ochranu menšín máme na papieri viac-menej v poriadku. Podpísali sme valnú väčšinu medzinárodných ľudskoprávnych dohovorov a deklarácií (hoci niektoré, práve také, čo majú chrániť najslabších, ako Istanbulský dohovor, boli hlučne ofrflané a odmietnuté). Ochranu menšín a prevenciu diskriminácie máme ústavne a legislatívne ošetrené. Ale väčšina z nás to nevníma ako súčasť demokracie.

Ostatný výskum Inštitútu pre verejné otázky (Slovensko po troch desaťročiach slobody) ukazuje, že len 48 percent z nás patrí k „dôsledným“ prívržencom demokracie – teda takým, ktorí jej obsahu ako-tak rozumejú a neholdujú navzájom si odporujúcim princípom. Tri štvrtiny Slovákov a Sloveniek si myslia, že demokracia je najlepší možný systém, no 60 percent z nich si zároveň myslí, že väčšina má právo rozhodovať na úkor menšín a 15 percent si vôbec nemyslí, že práva menšín treba rešpektovať. Polovica nevidí, že by Rómovia boli na Slovensku nejako diskriminovaní, a štvrtina ich dokonca považuje za zvýhodňovaných. V rebríčkoch Eurobarometra o tolerancii voči inakosti je Slovensko dlhoročne na chvoste.

Odkiaľ sa však majú zobrať osvietené demokratické hodnoty, ak krajina neprešla morálnym procesom reflexie o svojej minulosti, z ktorého vyplývajú štátotvorné hodnoty, na ktorých sa dá stavať vízia spoločnosti? Kde ich vziať, keď tieto témy absentujú v školách i médiách? A v neposlednom rade, keď nie sú osobnosti s morálnou autoritou, ktoré by tento proces zastrešovali?

Koľko osobností slovenského politického či duchovného života by sa aspoň priblížilo krédam a hodnotám, ktoré Tutu zosobňoval a žil? Napadajú mi narýchlo azda iba dve ženy – prezidentka Čaputová svojím apelom na zmierovanie, dôrazom na zákonnosť a svojou citlivosťou (hoci v otázke ochrany práv menšín nie je práve silno počuteľná) a evanjelická farárka Anna Polcková, idúca často proti prúdu, riadiaca sa vlastným svedomím a výkladom Božieho slova. Stačí to? Ako soľ by sme potrebovali slovenského Desmonda Tutua. Keby sme ho však aj mali, neboli by sme ho ochotní a schopní počúvať. Umlátili by sme ho čapicami a po čase by zrejme zvažoval emigráciu.

Čítajte viac

Dagmar Kusá

Autorka je politologička Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdií

 
© N Press, 2022
Blog uverejnil portál DennikN.sk 6. 1. 2022 o 16:48 v rubrike Komentáre.

Foto: Adam Asmal