en ten tulipán
na moste je mladý pán
a pod mostom…

Na moste sa šmýka. Treba si dávať pozor. Dolu vidno labute. Keď bol malé decko, chodieval v nedeľu popoludní s rodičmi kŕmiť labute. Ako ho to vzalo, tá spomienka. Mal by zavolať domov, ako sa majú. Keď zavolá, vyčítajú mu, že vraj zostal namyslený v tomto veľkom meste… Hm. Zaparkuje auto a zlezie dolu pod most.

Labute plávajú k brehu, čakajú, že im niečo hodí. Uvedomí si, že nič nemá. To je škoda. Nemá niečo v aute? Mohol by ich nakŕmiť. Aj keď, vraj sa to nemá, počul čosi také… že sa tým oslabia? Že sa potom nerozmnožujú? Platí to pre na mňa? pomyslí si Dobroš. Dobre ma kŕmia, preto sa nerozmnožujem? Zaženie tú myšlienku. Veď v kŕdli sú aj mladé labute, také špinavo sivé, asi tohtoročné, takže sa rozmnožujú.

Dobroš si spomenie na škaredé káčatko. Ako mal tú rozprávku rád. Ako to káčatko ľutoval. A ako… hm, ako je to už dávno.

Skôr než sa stihne otočiť, aby sa vrátil k autu, všimne si, že pod obrovským betónovým pilierom mosta čosi dymí. Prejde ešte kúsok, aby mohol zboku vidieť, čo tam je. Ach, no jasné, bezdomovecké eldorádo. Br. Ako tam môžu v tej zime vydržať?

Dobroš sa díva smerom k ohníčku, je tam akýsi pelech. Radšej sa tam ani nepriblíži… čo ak ich je viac a budú od neho niečo chcieť? Zrazu sa strhne – vedľa neho stojí mladý chalan.

„Zdravíčko,“ povie Dobrošovi.

„My sa poznáme?“

„Ja vás poznám, boli ste na tom večierku pred dvoma rokmi – koncert deciek z decákov – pamätáte sa? Vaša firma to sponzorovala alebo niečo také, vy ste tam boli ako jeden z tých oných – organizátorov…“

Dobroš zaloví v pamäti. Bolo také čosi, bolo, každý rok je, vždy sa to deje v tom najväčšom cirkuse pred Vianocami. Veľká sláva, sponzori sa predbiehajú, logá sa len tak mihajú, všetci slzia od dojatia nad svojou dobrotou a veľkodušnosťou. Dobroša to celé veľmi nezaujíma, vždy s tým je kopa roboty, ale netrúfne si povedať, že to nechá. Aj tak by sa na tom nabalil niekto iný. Telka, celebrity, žiariace úsmevy, deti, čo sú chvíľu slávne a niektoré tomu aj uveria. Dobroš mykne plecom. Predvianočný folklór. Díva sa do tváre tomu chalanovi, môže mať tak dvadsať.

„Ja som tam spieval a hral na gitare.“

„Ty si… počkaj, si ten…“

„Rudo.“ Načahuje k Dobrošovi trochu špinavú ruku. Dobroš má, našťastie, rukavicu, a tak mu, aj keď váhavo, podá ruku.

„Jasné, už viem. Ty si tá hviezda…“ To bol talent! Teda asi aj je. Bohovský hlas, všetci mu tam predpovedali veľkú kariéru.

„A kde si teraz? Spievaš niekde? Uchytil si sa?“

Rudo mávne rukou smerom k pilieru. „Som tu, pod mostom…“

Dobroš na neho zíza a v hlave má prázdno. Rozumie tomu dobre, alebo niečo nepochopil?

„Ty si…“

„Som bezďák.“

„A prečo?“

„Odišiel som z domova, nemal som kde bývať, nenašiel som si robotu… všelikto mi po tom koncerte všeličo sľuboval, ale nakoniec z toho nič nebolo. Nemal som šaty, aby som mohol ísť na konkurz, potom boli Vianoce, potom si ma už nepamätali…“

Dobroš zíza chalanovi menom Rudo do tváre.

„Si tu sám? Myslím pod tým mostom.“

„Niekedy sa niekto pridá. Bol som aj v ubytovni. Chvíľu som robil, potom zasa nerobil… Chcel by som spievať.“

„Tu prechladneš, zničíš si hlas. A gitaru…“

„To nebola moja, zostala v domove.“

„A nemohol si tam zostať?“

„No, nie, už som nechodil do školy. Nejako to celé nevyšlo… Vy by ste mi nemohli nejako pomôcť?“

Dobroš premýšľa – čo by mohol urobiť? V hlave mu búši otázka – prečo si tento človek nemôže pomôcť sám, keď má taký talent – ale neodhodlá sa vysloviť ju nahlas. Mohol by… čo by vlastne mohol? Ľutuje, že vôbec išiel sem pod most. Prečo sa, dočerta, nevzoprie osudu, pomyslí si. Taký talent…

Vytiahne bankovku, podá ju Rudovi. „Kúp si niečo. Nájdi si nejakú ubytovňu, prihlás sa na hodiny spevu… zamestnaj sa, rob niečo…“ Dobroš otŕča bankovku. Rudo nereaguje.

„Hovorili mi, že cestu k sláve mám otvorenú. Nemohli by ste sa za mňa prihovoriť?“

„Porozmýšľam,“ povie Dobroš váhavo. „Ale nesľubujem,“ dodá rýchlo, keď si predstaví, ako ho tu Rudo bude každý deň vyčkávať. „Aspoň toto si vezmi, niečo si kúp.“

Rudo vezme peniaz, poďakuje a pozrie Dobrošovi priamo do tváre. Potom si priloží dva prsty k špinavému šiltu nad čelom, otočí sa a odkráča k pelechu pod mostom.

Labute plávajú k Rudovi, čakajú, že im niečo dá. Rudo vytiahne z kabáta kúsok chleba a hodí ho medzi ne. Možno sa aj pobijú, premýšľa Dobroš. V ústach má akúsi čudnú pachuť. Čo ak som sa od neho nakazil, pomyslí si. Brr. Prečo sa tak opustil? Ale veď ja nemôžem zachrániť celé ľudstvo, povie si v duchu a odkráča smerom k autu. Bude musieť ísť niekam do baru, aby zo seba striasol a spláchol tento nepríjemný zážitok.

a pod mostom ryba s chvostom
teč si voda teč
a my poďme preč

Autorka: Jana Juráňová