Archív
skripot

Političkám nepomáha, keď sa hovorí o ich vzhľade. Či už v dobrom, alebo zlom

Denník N

V mužskom svete politiky musia ženy čeliť aj útokom na ich vzhľad. Tie úspešné to zvládajú s prehľadom a hovoria: Kto ste, keď ma chcete kritizovať za môj výzor?

IRadicova_AMerkel_TASR_wDennikN_233x175

Jacqueline Kentová v životopisnej knihe o prvej a zatiaľ jedinej austrálskej premiérke Julii Gillardovej spomína príhodu, ktorá sa labouristickej političke stala v začiatkoch jej politickej kariéry. V roku 1998 vtedy 37-ročná Gillardová kandidovala do parlamentu. Pri nákupoch v obchodnom centre sa náhodou ocitla pri stojane so svojím kampaňovým plagátom. Neznámy muž, ktorý išiel okolo, to komentoval vetou: “Zlatko, tú fotografiu asi robili, keď ste mali veľmi dobrý deň, však?” Výrečná a pohotová Gillardová mu odpovedala: “A vy, pane, zrejme musíte byť Robert Redford, že?”

Foto: TASR

Z príhody sa stala anekdota, ktorú Gillardová zvykla používať na dokumentovanie toho, ako nespravodlivo a povrchne sa nazerá na ženy v politike. Gillardová o sexizme vždy hovorila otvorene a jej parlamentá reč z roku 2012 o mizogýnii (chorobnom odpore voči ženám) v austrálskej politike sa stala na sociálnych sieťach virálnou. A to napriek tomu, že Gillardovej kritici hovorili, že bývalá premiérka (2010 až  2013) ospravedlňovala takmer všetky svoje chyby v politike tým, že bola obeťou dvojakého metra, ktorý sa uplatňuje pri posudzovaní mužov a žien.

Tak či onak, nebola jedinou političkou, ktorá musela čeliť útokom na svoj výzor, či na vlastnosti, ktoré sa “tradične” spájajú so ženami. Kritika pochádzala od voličov, médií, politických súperov, ale aj vlastných spolustraníkov a bola málokedy vecná, či na niečí osoh. Skôr naopak, političke podrážala nohy.

Výskum trojice škandinávskych ekonómov (Niclas Berggren, Henrik Jordahl, Panu Poutvaara) z roku 2006 potvrdil, že vonkajší imidž je významným faktorom rozhodovania voličov hlavne u politikov a političiek, ktorí sa o verejnú funkciu uchádzajú po prvý raz a často sa o nich nič nevie. Atraktívnejšie ženy a lepšie ako priemerne vyzerajúci muži dostávajú viac hlasov.

Ak však niekoho posudzujú a komentujú na základe výzoru, sú to predovšetkým ženy. “Rozdiel je, že výzor muža sa považuje za súčasť balíka, ktorý ponúka, kým ženy posudzujú ešte predtým, ako si vôbec niekto vypočuje, čo vlastne hovoria. Spýtajte sa političky, akú dostala spätnú väzbu k rozhovoru, ktorý dala v Newsnight (program BBC) a povie vám, že väčšina ľudí na sociálnych sieťach hovorila o jej nohách a vlasoch a nie o jej vyjadreniach k zahraničnej politike,” napísala vo svojom blogu editorka týždenníka Spectator Isabel Hardmanová.

Podobný názor má aj sociologička Zora Bútorová: “Niežeby na výzore mužov vôbec nezáležalo: politici, ktorí pre niektoré voličky stelesňujú ideál mužnosti, majú nejaký ten bod navyše a túto komparatívnu výhodu obratne zúročujú. Na ženy v parlamente sa používa iný meter: už pri skladaní poslaneckého sľubu sú nové poslankyne, obzvlášť tie mladšie, neraz „šacované“ nie podľa predpokladov na profesionálny výkon roly, ale najmä podľa výzoru, takmer ako sexuálne objekty. Stačí si zalistovať v bulvárnej tlači. Pritom tento potupný rituál značkovania (labelingu) nových žien v politike nie je iba dielom mužov so sexistickými predsudkami, ale aj dôkazom, že voči nim nie sú imúnne ani niektoré ich kolegyne.”

Je zrejmé, že sú ženy, čo by aj mali záujem o verejné funkcie či politiku, ale prístup, keď ich hodnotia viac pre obal, ako podstatu, ich odrádza. Malý príklad: týždenník The Time citoval prieskum michiganskej Štátnej univerzity podľa ktorého majú muži s nadváhou nižšiu šancu na zvolenie ako ich súperi s normálnou váhou. Ženy s nadváhou radšej ani neskúšajú kandidovať.

Zora Bútorová o tom hovorí: “Ženy uchádzajúce sa o politické pozície musia, aspoň zatiaľ, rátať so zostrenou pozornosťou okolia voči svojmu vzhľadu. Voči tomuto znevýhodneniu by sa mali patrične obrniť – a pritom, samozrejme, rešpektovať požiadavku istej decentnosti v obliekaní i celkovom zovňajšku. Ale ani my „ostatní“ by sme v tom političky nemali nechať. Naopak, mali by sme pomôcť – tým, že by sme sa pri ich hodnotení sústreďovali v prvom rade na ich prínos k riešeniu problémov, ako aj tým, že by sme verejne odsudzovali podpásové komentáre ich zovňajšku.”

Čítajte viac (obsah zamknutý)

Jana Shemesh

 
© N Press, 2015
Článok uverejnil portál DennikN.sk v rubrike Komentáre 27. 9. 2015 o 19:17 a Denník N v rubrike Reportáž 27. 9. 2015.