Pomáha obetiam sexuálneho násilia: Nie znamená vždy nie
Denník N
Dvanásťročná Lena chcela popri balete, speve a klavíri skúsiť aj divadlo. Netušila však, že pán režisér v nej nevidí len skvelú herečku a na konkurz príde sama. Milka zasa nerátala s tým, že jej na zábave čosi primiešajú do nápoja. Aj s takýmito príbehmi sa MIRKA GRÓFOVÁ stretáva v občianskom združení Nemlčme, ktoré pomáha obetiam sexuálneho násilia.
Aký je jeden z najväčších mýtov o sexuálnom násilí?
Asi to, že násilníkovi ide primárne o sex. Pravdou je, že páchateľ do veľkej miery sex vníma iba ako zbraň a túži po moci. Chce obeť pokoriť a ponížiť. Nie je to o tom, že muž uvidí super sexi ženu a neovládne sa. Prípadne ide o sexuálne uspokojenie bez ohľadu na emocionálnu odozvu protistrany, keď je sex opäť iba nástrojom. Dôležité je, že páchateľ vo väčšine prípadov svoj čin plánuje, aj keď nemá vždy vopred vybranú obeť.
Foto: N – Tomáš Benedikovič
Maďarská polícia nedávno uverejnila poburujúcu kampaň proti sexuálnemu násiliu. Zobrazovala v nej príťažlivé mladé ženy, ktoré sa chystajú na diskotéku. Heslo kampane bolo: Môžeš si za to, môžeš tomu predísť. Mnohí jej vyčítali, že nezobrazuje realitu, je to naozaj tak?
Táto kampaň nemá oporu v realite ani v údajoch. Je postavená na mýte pravého znásilnenia a pravej obete. Tento mýtus predpokladá ženu, ktorá kráča tmavou uličkou, vtom na ňu z kríkov vyskočí neznámy človek, až nakoniec dochádza k súboju a násiliu. Takto to však zvyčajne nie je. Väčšina prípadov sa odohráva medzi blízkymi osobami, ktoré sa navzájom poznajú – môže to byť partner, kamarát alebo ktosi z rodiny. Navyše k násiliu dochádza zvyčajne na známych miestach – doma, v škole či v práci. Veľakrát nejde ani o fyzický súboj, pretože tam úlohu môže zohrať aj psychologická prevaha či strach.
Čo znamená psychologická prevaha?
Sú to prípady, keď je násilník pre obeť autoritou. Napríklad učiteľ, zamestnávateľ alebo v niektorých prípadoch aj kňaz. Niekto, komu je ťažké sa vzoprieť. Takúto prevahu však môže mať aj muž, ktorý svoju partnerku dlhodobo ponižuje, hovorí jej, že nemá žiadnu hodnotu, alebo ak je partnerka od neho ekonomicky závislá.
Čo ak žena skutočne žije v jednej domácnosti s násilníkom, ktorý má takúto prevahu? Dokáže si vôbec uvedomiť, že je sexuálne zneužívaná?
Áno aj nie. Stereotyp pravého znásilnenia v sebe majú aj ženy a niektoré naozaj nevedia, čo sa im stalo. Aj to je prirodzená vec. Stále panuje silný mýtus o tom, že muž má v partnerstve alebo manželstve na sex nárok. V Amerike robili štúdiu, z ktorej vyplynulo, že až osemdesiatsedem percent chlapcov vo veku jedenásť až štrnásť rokov si myslí, že manžel má vo vzťahu právo na sex. Päťdesiatjeden percent chlapcov bolo v tom istom výskume presvedčených, že ak muž na ženu minie veľa peňazí, má nárok na sex. Sú to veľmi vysoké čísla a pritom nejde o žiadnu „zaostalú“ krajinu.
Najsledovanejšia slovenská televízia však vo svojej reportáži šírila myšlienku maďarskej polície ďalej. Nedá sa táto kampaň vysvetliť ani viktimológiou, na ktorú sa odvolával psychológ Karol Kleinman?
Dnešná viktimológia vychádza zo zraniteľnosti obete. Sú teda nejaké faktory, ktoré obeť robia zraniteľnejšou, a teda dostupnejšou v očiach útočníka. Sem môže patriť napríklad vek, či už vysoký, alebo nízky, osamelosť obete alebo jej hendikep. Zraniteľnou obeťou je aj sedemdesiatročná starenka, ktorú prepadli. To však ešte neznamená, že sa to stalo jej vinou. Na vyjadreniach pána Kleinmana je najhoršie to, že nimi nepriamo legitimizuje konanie páchateľov a podsúva predstavu, že páchateľ sa nedokáže kontrolovať. To však nie je pravda. Väčšina útočníkov nie sú devianti ani psychicky narušení ľudia.
Sú takéto kampane bežné aj v iných európskych krajinách?
Do istej miery to robí napríklad aj naša polícia. Každoročne začiatkom leta na svojej stránke aj v médiách uverejňujú odporúčania pre ženy, aby večer nechodili samy parkom, zbytočne na seba nepútali pozornosť a neprovokovali. Chodia niekedy aj prednášať do škôl v rámci prevencie, kde dievčatám dohovárajú, že po zotmení nemajú chodiť po vonku a nemajú sa vyzývavo obliekať; podsúvajú im tvrdenie, že je to v ich rukách. Potom sa ženy po znásilnení samy obviňujú a hovoria si, že je to ich chyba, lebo boli vonku s cudzím človekom alebo boli samy, že pili alebo išli cez park, boli v klube, u kamarátky, telefonovali, netelefonovali, mali rozpustené vlasy… Vždy sa dá skrátka niečo nájsť. Obeť sa potom za svoje konanie hanbí a sebaobviňuje sa.
Keď sa na vás niekto obráti, snažíte sa ho presvedčiť, aby šiel na políciu?
V prvom rade ho vypočujeme, poskytneme podporu, pochopenie. Povieme mu tiež, na koho sa môže obrátiť v ďalších krokoch. Ak chce podať trestné oznámenie, tak mu povieme, ako to urobiť. Ozývajú sa nám rôzne obete, niektoré aj roky po znásilnení. Najčastejšie u nás vyhľadávajú podporu a pochopenie. Niekedy im pomôže aj to, keď si prečítajú naše články a príbehy. Mnohí z nich potrebujú vedieť, že to, čo prežívajú po útoku, je normálne. Napríklad sa hanbia, majú strach, nemajú radi svoje telo… A potrebujú vedieť, že to sú normálne reakcie na nenormálnu situáciu.
Ria Gehrerová
Mirka Grófová je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Nemlčme, ktoré sa na Slovensku snaží pomáhať obetiam sexuálneho násilia. Upozorňujú na prípady, keď médiá alebo verejnosť nepristupujú k prípadom korektne a prispievajú k traume obetí a šíreniu stereotypov a mýtov.
© N Press, 2015
Článok uverejnil Denník N v rubrike Rozhovor a portál DennikN.sk v rubrike Slovensko 25. 2. 2015 o 10:11.
Pozrite aj: