Archív
skripot

JANKA DEBRECÉNIOVÁ: Pôrodnícky personál nevie, že ženy neprišli do pôrodnice poslúchať

ZMT2_Zenyvmeste-sk_thumb_153x153

Ženy v meste.sk

Keď v roku 2015 vyšla prvá časť publikácie Ženy – Matky – Telá z dielne Vášho združenia a združenia Ženské kruhy, ktorá podrobne hovorí u ľudských právach žien pri pôrodnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach na Slovensku, vyslúžila si pozornosť v Rade Európy aj vo Výbore OSN na odstránenie diskriminácie žien. Ako sa k nej postavilo naše ministerstvo zdravotníctva? Aké ohlasy zazneli od nich?
Debra_1802_MonikaBothova_wZenyvmeste_750x532
Nebudem preháňať, keď poviem, že neboli žiadne. Na diskusnom podujatí ku knihe sa formálne zúčastnila jedna zástupkyňa ministerstva a hovorkyňa ministra sa sucho poďakovala za knihu, ktorú sme poštou zaslali ministrovi, a to bolo všetko. Na spomínanom podujatí sa však zúčastnili dve osoby z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktoré paradoxne vysvetľovali prítomným, že niekedy, keď sa niečo deje, lekár nemá čas informovať ženu, čo ide robiť, že to si my nevieme ani len predstaviť… Lenže to je presne opak toho, ako to má byť. Pretože lekár či lekárka môžu konať bez informovaného súhlasu len vtedy, keď ho vôbec nemožno získať, pretože žena je napríklad v bezvedomí. Ale že niekto nemá čas, zanedbal informovanie a celkovo komunikáciu, neodhadol správne situáciu alebo má málo personálu, to nemôže slúžiť ako ospravedlnenie. A keď má úrad dohliadať na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti, jeho zástupkyne a zástupcovia musia vedieť, že základným pilierom správne poskytnutej starostlivosti je práve to, či bola poskytnutá s informovaným súhlasom.

Keď teda nereagovalo ministerstvo, stretli ste sa s tým, že by zareagovala nejaká pôrodnica a zmenila niečo v poskytovaní starostlivosti na základe zistení v knihe Ženy – Matky – Telá?

Žiadna pôrodnica neurobila systémové zmeny, ktoré by viedli ku komplexnému napĺňaniu práv. Pôrodníci, pôrodníčky aj pôrodné asistentky sa inak o knihu zaujímali aj v rámci svojich odborných organizácií. Mnohé z týchto osôb uznali, že slovenské pôrodníctvo má problém. V súvislosti s jeho riešením vyskakujú okrem iných dve veci: Ak sa má uskutočniť systémová zmena, zodpovedné osoby nevedia, ako na ňu, pretože systém je naozaj zlý od základu, sú v ňom závažné nedostatky, ktoré sa preplietajú, nadväzujú na seba. Tiež je ťažké meniť veci bez kvalitných dát o konkrétnych zariadeniach, ich hĺbkovej analýzy a skúseností s tvorbou politík a systémových opatrení. A druhá vec sú údajne obmedzené zdroje. Hoci, mohli by sme diskutovať o tom, ako sa s existujúcimi zdrojmi nakladá alebo ako sa pri narábaní s nimi určujú priority.

Čiže ak sa vrátim k pôvodnej otázke, v pôrodniciach sa nič nezmenilo?

Fakt neviem o žiadnom pracovisku na Slovensku, ktoré by sa aspoň približovalo k napĺňaniu práv žien – od práva na súkromie, cez právo na informácie a informovaný súhlas, právo na užívanie plodov vedeckého pokroku, teda aby pri pôrodoch boli využívané postupy a praktiky, ktoré sú v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami … Keď sa pozrieme, ako sa u nás rodí, vidíme, že súkromie nemá žena žiadne, informácie sú tiež slabé alebo žiadne, ženy stále rodia na chrbte, pričom pôrodná poloha je alfou a omegou zdarného priebehu celého pôrodu. K tomu sa pridružujú rutinné nástrihy hrádze, takže kým WHO hovorí, že 10 percent pri nástrihoch je strop, u nás nie je zariadenie, ktoré by sa k tomu čo i len približovalo… O vykonávaní Kristellerovej expresie, ľudovo nazývanej aj skákanie po bruchu alebo tlačenie naň, už ani nehovorím. Ide o postup, ktorý neodporúčajú žiadne medzinárodne uznávané zdravotnícke štandardy. Ženy na Slovensku v podstate nemajú kde slušne porodiť. Či dostanete pri pôrode relatívne dobrú zdravotnú starostlivosť dnes závisí buď od náhody a šťastia, alebo od toho, akú máte negociačnú moc – vzdelanie, sociálny status, kontakty, čo si viete vybojovať, čo ustojíte. A na tomto predsa nemôže stáť dobrý systém pôrodnej starostlivosti.

Ale keď sa ženy nesťažujú, je to naozaj silný argument v rukách nemocníc.

Ale kto sa tých žien pýtal? Pôrodnice vo väčšine prípadov aktívne nezískavajú žiadnu spätnú väzbu a ak predsa, tak veľmi čudným spôsobom – jedna pôrodnica mala napríklad dotazníky „Poďakuj sa sestre“. To je paradox. Keď sa pozrieme na komerčnú sféru, tam urobia všetko pre to, aby ste im dali spätnú väzbu, pretože tak im umožníte, aby svoje služby poskytovali lepšie. Poskytujete im tým vlastne veľkú službu a robíte láskavosť. Už len to, že pôrodnice nezbierajú spätnú väzbu od žien, znamená, že ich táto spätná väzba nezaujíma, že ženy vnímajú ako tie, ktoré do toho celého nemajú čo hovoriť, že na svojich postupoch nechcú nič meniť a ženy nevnímajú ako svoje klientky, ale ako osoby, ktoré sa majú ocitnúť v ich moci, majú sa jej odovzdať a majú byť rady, že sú rady. Presne tak, ako to povedala jedna respondentka nášho výskumu z radov pôrodných asistentiek: žena má pri pôrode počúvať personál bez zbytočného rečnenia. Navyše, očakávať od ženy po pôrode, ktorá je ubolená na tele aj na duši, 24 hodín denne sa stará o dieťa a celkovo nevie, čo skôr, že sa bude v systéme, ktorý ako celok nefunguje, sťažovať, je úplne absurdné a alibistické.

Čítajte viac

Monika Bothová
 
© Webinak, 2017
Článok uverejnil portál Zenyvmeste.sk 1. 3. 2018 v rubrike Titulka/Ženy a zdravie.

Foto: Monika Bothová