Archív
skripot

Pred rokmi sa dievčaťa báli, teraz si k nej ráno sadnú

v1t_zdravie

Denník N.sk

Máša Orogváni (36) je tri roky asistentkou Ely, dievčaťa s Downovým syndrómom. Keď Elu nechceli prijať do školy, zastal sa jej Najvyšší súd a povedal, že škola ju diskriminovala a ani sa nepokúsila situáciu riešiť. Rodičia našli školu na Dlhých dieloch, ktorú Ela navštevuje už piaty rok. Tri roky s ňou je Máša, ktorá vyštudovala špeciálnu pedagogiku na Karlovej univerzite v Prahe a scenáristiku na VŠMU. Je konzultantkou v tíme Iluzionisti, ktorý robí na dvadsiatich školách projekt inkluzívneho vzdelávania. Ela zvládla aj prechod na druhý stupeň so svojimi spolužiakmi, teraz spolu prežívajú pubertu.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Aké boli posledné tri roky?

Najväčšiu pozitívnu zmenu vidím na Ele a v tom, ako k nej trieda pristupuje. Naučili sa, ako sa k nej správať, a dnes si ráno nemám kde sadnúť, lebo s Elou chcú sedieť jej spolužiaci. To je najlepšie, čo si môžem priať.

Všetci v triede s Elou vychádzajú?

Nik s ňou nemá problém. Venujem sa celej triede a oceňujú to. Keď majú zlé známky, snažím sa, aby si ich opravili, ak niečomu nerozumejú, prídu sa ma pred písomkou opýtať. Keď je konflikt, tak to riešim, pracujem s deťmi, ktoré majú problémy a často robia zle. Nevnímajú ma, že som tu len pre Elu a oni sú odkázaní sami na seba.

S akými problémami im pomáhate?

Poznám ich a viem, kde sú ich slabé miesta a s čím potrebujú pomôcť. Dnes sa hádali, s kým si sadnem. Vedela som, že píšu písomku, tak som si sadla k Peťovi, keby niečo potreboval. A dostal jednotku. Prvýkrát. Iný chlapec prepadá a donútila som ho, aby išiel odpovedať. Všimla som si, že si všetko pamätá, ale neprizná to, neprihlási sa. Je zaškatuľkovaný ako päťkár. Teraz prvýkrát dostal dvojku. Všetci z toho boli prekvapení. Toto ma baví. Som tam pre všetkých, a deti to vnímajú tak, že tu nie som len pre Elu, a tak sa aj Ela stáva súčasťou kolektívu a nie je vyčlenená. Deti dnes neberú to, že si k nim sadnem, ako trest, ale zavolajú ma sami.

Aj v minulosti chodili do tried deti, ktoré mali iné tempo, iné potreby, ale asistenti neboli. Čo sa zmenilo, prečo ich teraz treba?

Vždy bol v triede nejaký „neprebudený“ a nejak to fungovalo. Dnes učitelia hovoria, že to nie je ich práca, nie sú špeciálni pedagógovia, nik ich na to nepripravil, neučili sa to. Chceli by, aby si tie deti vzali špeciálni pedagógovia, aby boli inde, aby ich nemali v triedach a najlepšie aby boli v špeciálnych školách. Dnes, keď sa povie inklúzia, mám pocit, že si učitelia chcú odpľuť. Cítia sa v tom sami a sú to pre nich len problémy. Keby každý učiteľ mal asistenta, ktorý by vedel nastaviť triedu, nebol by tým zaťažený.

Dokáže dnes učiteľ pri tempe a množstve učiva sám zvládnuť triedu s viacerými deťmi, ktoré potrebujú individuálny prístup?

Nie. Vznikne prirodzený „odpad“ – niektorí to zvládnu a niektorí prepadnú. Máme v triede chlapca, ktorého opustila matka a nemá vzory správania v žiadnom dospelom – stará sa o neho stará mama. Je to jednoduchá žena, trestá ho, keď niečo spraví. Je celkovo bitý životom a odpláca sa, je agresívny. Keď vidím, že sa blíži k amoku, tak idem k nemu, porozprávam sa s ním a on nevybuchne. Ale tento chlapec denne robí problémy a nemá asistenta. A Ela ich nerobí a ani s asistentom ju tam nechcú.

Prijali vás na tej škole?

Učiteľky nemajú rady na hodinách inú dospelú osobu. Stále hovoria, že ich na to nik nepripravil, ale je veľa vzdelávaní, ktoré si mohli spraviť. Ja tomu nerozumiem, lebo toto nič nestojí, je to len o ľudskom faktore. Mala som kolegyňu, ktorá mala dieťa po mozgovej obrne a tá mi ďakovala za prácu, ktorú robím. Ale ak to niekto nepozná z rodiny alebo od blízkych, nevidia v tom zmysel. Je prežitok, že doteraz boli tieto deti zatvárané a nikoho sa to netýkalo. Vedelo sa o nich, ale nik ich nevidel. Je smutné, že ľudia k nim pociťujú ľútosť, ale nechcú sa na nich pozerať. Ela je pekná osôbka, vie sa tešiť, každému hovorím, že ona nie je nešťastná, je šťastná a vie prežiť plnohodnotný život, má úžasných rodičov a sestru. Nepotrebuje, aby ju niekto ľutoval.

Prečo majú ľudia taký postoj, že ich musia ľutovať?

Lebo tu doteraz ľudia s postihnutím neboli, nemuseli ich stretávať, nepoznajú ich. Ale keď ich budeme ľutovať, máme hendikep my a nie oni.

Je rozdiel medzi mladými a starými učiteľmi?

Verím, že mladí učitelia sú cieľová skupina, s ktorými sa bude dať na tému „inklúzia“ viac pracovať v budúcnosti.

Nechceli ste kvôli vzťahom a atmosfére odísť?

Neviem, ako dlho tam ešte budem. Ale viac o tom nechcem hovoriť. Samotná práca ma baví a myslím si, že som naštartovala dobré veci. A keby som aj niekedy odišla, Ela by v škole ostala, taký je aj školský zákon a povinná školská dochádzka. Žiak sa nedá len tak vyhodiť zo školy, navyše je tu rozhodnutie Najvyššieho súdu, kde rodičia vyhrali a podľa mňa by to zvládla.

Dokážu školy, učitelia aj verejnosť pochopiť, čo asistenti robia?

Nechápu, čo robia. Ale ani zákony neopisujú, čo by mali asistenti robiť, a a tak to môže robiť hocikto. Je to platovo podhodnotené.

Koľko zarábate?

Asistenti zarábajú 400 eur mesačne. Nie tak dávno sa ma vychovávateľky pýtali, čo vlastne robím. Paradoxne sa o tom veľa hovorí – o tom, že ich treba a nie sú peniaze. Ale o náplni a obsahu sa takmer nehovorí. Alebo o merateľných výsledkoch, ktoré asistent priniesol. Ale kým to bude človek z úradu práce, frustrovaná učiteľka alebo niekto taký, nebude to fungovať. Najlepší asistent by bol špeciálny pedagóg, ale to je odborný zamestnanec a má vyšší plat ako učiteľ. Kto z tejto pozície pôjde na pozíciu asistenta, kde dostane 400 eur?

Aj vy ste špeciálny pedagóg a išli ste robiť asistentku za 400 eur. Ako sa dá z toho vyžiť?

Nedá, preto popritom robím veľa vecí – krúžky, projekty aj scenáristické, lebo som vyštudovala scenáristiku, aby som si vyskladala normálne peniaze. Ak by som nemala popritom aktivity, tak si to nemôžem dovoliť robiť. Ale ja som s tým do toho išla, že si musím zarábať viacerými cestami. Ale kto bude chcieť byť asistentom za takýchto podmienok? No povedať si, že to nemá význam, nie je cesta.

Máte 8-hodinový úväzok ako asistent?

Áno, povinnosti mám rovnaké ako učiteľ, mám dozor na chodbách, v šatni, jedálni, chodím aj na všetky porady.

Čítajte viac

Veronika Folentová
 
© N Press, 2018
Článok uverejnil portál DennikN.sk 2. 5. 2018 o 11:28 v rubrike Slovensko.

Foto: N – Tomáš Benedikovič