ide žaba po rebríku
naťahuje elektriku

Dobroš kráča okolo svojej bývalej školy. Škola stále stojí, len to už nie je jeho škola, chvalabohu. Už dávno tadiaľto nešiel. Zrejme sa tej budove zámerne, aj keď len podvedome, vyhýba. Nejaký čas tu učila aj sestra jeho frajerky Nataše, Tánička. A učí tu aj jeho spolužiak – telocvikár Jožo. Ale inak – nemá tu čo hľadať. Len si tadiaľto skrátil cestu, lebo auto má v servise, menia mu pneumatiky na letné, a tak používa vlastné nohy viac než inokedy.

Spoza rohu na neho ktosi máva – akási staršia žena. Dobroš sa obzrie, či naozaj na neho, alebo na niekoho za ním. Na ulici okrem neho nikto nie je. Žena pobehne, Dobroš zostane stáť. Žena sa na neho rozžiarene usmieva. Dobroš zamyslene stojí a díva sa na ňu. Kto je to? Žena k nemu pribehne, chytí ho za rukáv.

„Dobroško, ako si vyrástol!“

„Á, dobrý deň, súdružka… pani učiteľka.“

Dobrošovi sa v hlave začne premietať film. Učiteľka ho vyvoláva, a on nič nevie. Píšu písomku, učiteľka nad ním stojí, a on má stále prázdny papier. Učiteľka sa s ním zhovára v kabinete a vykladá mu o morálnych hodnotách a ešte o niečom, z čoho mal v hlave vždy len hustú hmlu.

„Ako sa máš, môj zlatý?“

„Ále, dobre, sú… pani učiteľka. A vy?“

„Ja? No ako pred penziou. Už sa teším, keď sa to celé skončí. A práve dnes mám za sebou taký nepríjemný deň…“

„No veď si pamätám, že aj my sme vám dávali poriadne zabrať…,“ smeje sa Dobroš trochu nasilu.

„Prosím ťa, ani nehovor. Vy ste boli stelesnení anjeli. Oproti tomu, čo sa deje dnes, stelesnení anjeli! Vieš, čo som dnes riešila? Jeden otec mi prišiel vynadať… škoda reči.“

„A čo sa stalo?“ pýta sa Dobroš, hoci ho to vôbec nezaujíma, ale vidí na učiteľke, že sa potrebuje vyrozprávať. Mucha. Tak ju volali. Má veľké oči a dlhé ruky. Vtedy dávno, keď ho učila, pripomínala všetkým deťom muchu. Musí si dať pozor, aby sa nepomýlil a neoslovil ju pani Muchová. Vôbec si nevie spomenúť, ako sa naozaj volá.

„Som aj výchovná poradkyňa, vieš.“

Dobroš nevie, vôbec nič o nej nevie. Doteraz si spokojne žil a nič o Muche nevedel. Teraz sa niečo dozvie, a nevie, či si to želá. Ale prikývne. Čo už.

„Deti sa mi sťažovali na jedného chlapca… Je taký zvláštny. Chodí na balet, spieva v nejakom chlapčenskom zbore, recituje… Vcelku tichý, ale taký čudný. No, ja si myslím, že je… no veď vieš čo.“
„Čo?“ pýta sa Dobroš a čaká, aké tajomstvo sa dozvie.

„Ako sa to hovorí – gej? Veď vieš, homoš, ale nemá sa to tak hovoriť.“

Dobroš mlčí, spýtavo sa na ňu díva.

„Aj jeho triedna sa mi sťažovala, že keď sa ostatní chalani bijú, tak on ich šteklí. Oni sa bijú, chytajú sa pod krk a on ich chytá okolo pliec. Ako keby to boli baby, vieš. Ostatní chlapci už v jeho veku trochu pokukujú po dievčatách, ale tento nie. Má len kamarátov. Niektorí chalani mu aj začali nadávať do gejov. Aj na telocviku sa naháňa za chlapcami a niekto tvrdil, že voľakoho štuchol do rozkroku. On tvrdil, že nechtiac, no ale hneď bol oheň na streche… Tak sme sa dohodli, že to rodičom oznámime na rodičovskom. Prišla jeho matka, nechcela som ju raniť, a povedala som jej aj, že nech si z toho nič nerobí, veď teraz je to v móde, ale ona sa mi tam rozplakala a odišla. A potom poslala na mňa svojho muža… a že vraj jej vadilo aj to, že som to hovorila ešte pred kolegyňou. No a čo ja za to môžem, že sme dve v kabinete? No povedz!“

„A on je naozaj gej?“

„Tak podľa mňa určite. Je taký iný. A ten jeho otec mi dnes prišiel vynadať. Kašlem na to. Človek sa snaží, a takto to dopadne. Mala som to nechať tak. Až by niektorého obťažoval a sťažovali by sa rodičia, potom by videli…“

„A veľmi vám vynadal ten otec?“

„Strašne. Sťažoval sa pred riaditeľom. Ten sa ma pred ním zastal. Ale keď odišiel, vynadal mi. Keby mal kto robiť výchovného poradcu, tak mi to vezme. Ale nikto im to nechce robiť. Človek si trochu privyrobí a veľa námahy ma to nestojí… No ale ja stále len o sebe… A ty sa ako máš? Darí sa ti dobre? A detičky už máš? Budú chodiť sem k nám?“
Dobroš rozmýšľa, čo povedať. V hlave mu, ktovie prečo, bzučí refrén tej čudnej básne Starenky učiteľky, ako na priedomí vyzerajú žiakov, či ako to je, asi Mihálik, alebo niekto taký. Mucha. Predstavuje si ju, ako sedí na priedomí, vyzerá svojich žiakov a premýšľa, kto z nich je gej a kto niečo iné. No, ona asi na priedomí nesedáva, skôr pred obrazovkou. Díva sa na telenovely a číta bulvár. Alebo nie?

„Ale ďakujem, pani učiteľka. Dobre sa mám. Deti, nie, ešte nie… možno nabudúce, čo to trepem. Ale dobre vyzeráte. Tak som rád, že som vás stretol.“

„Aj ja, Dobroško, aj ja. A pozdrav… no, stretávaš sa ešte s niekým z triedy?“

Mucha nečaká na odpoveď, zakýva mu a rozbehne sa za autobusom. Dobroš tam stojí a v hlave mu bzučí ten čudný refrén.

Keby som mal syna, a ten by nebol bitkár, chcel by chodiť na tanečnú a potom by ho Mucha označila za geja… no ďakujem pekne. A čo ak by naozaj bol gej? Radšej nemať žiadne deti. To musí byť strašné, ísť na také rodičovské. Premýšľa uprostred chodníka. Chúďatá deti, vzdychne si, ani nevie prečo. A chudery učiteľky, vzdychne si tichšie. A chudáci rodičia. Povie celkom nahlas. Ešteže nemá deti. A tak ľahko mať nebude. Nataša dostala chuť rozmnožovať sa. Pochytilo ju to, keď jej sestra porodila. No, mal by si dávať väčší pozor než kedykoľvek predtým. Takéto starosti – kto to potrebuje?

Ach, život je ťažký, povzdychne si Dobroš. Večer už bude mať auto a od zajtra sa bude môcť takýmto stretnutiam vyhnúť.

áber fáber domine
diskriminácia ťa neminie

Autorka: Jana Juráňová