Denník N

V Bystranoch žije viac ako dvetisíc Rómov. Deti ju volajú „vajda“ alebo „princezná“. JÚLIA ČURILLOVÁ má pocit, že ako riaditeľka základnej školy svoju misiu úspešne dokončila.

Šéfujete škole, ktorú navštevujú takmer výlučne Rómovia. Aké to je?

Stále a všade hovorím, že som hrdá riaditeľka svojich žiakov aj svojich učiteľov. Pracovať s týmito deťmi si vyžaduje maximálnu mieru pedagogického majstrovstva a ja vidím, že moji učitelia sú profesionáli a nesiaham im ani po členky, preto sa radšej venujem manažérskej robote. Týmto deťom totiž nepomáha rodina, internet, knižnica ani encyklopédie. Vedia to, čo ich naučíš tu.

Foto: N – Tomáš Benedikovič

Je ľahšie žiakov motivovať alebo trestať?

Na prvom stupni som s deťmi nemala žiaden problém. To sú deti, ktoré sú vďačné, a ty si pre nich princezná. Bezhranične ťa milujú, prejavujú ti vďaku a lásku. Na druhom stupni je to iné. Trieska s nimi puberta. Ja im tu môžem vykladať fyziku alebo chémiu, keď doma ráno nechali trojmesačné decko, ktorému idú zuby a celú noc nespalo. Naša legislatíva je nastavená na náš biologický proces, nie na ich. Na náboženstve mi sami povedia, nech ich nehreším, veď Mária mala Ježiša v šestnástich.

Ako ste si nakoniec vybudovali autoritu?

Na začiatku som si myslela, že sa ma musia báť. Začala som hovoriť, že ovládam karate. Strašne sa to ujalo a ja už nemám silu to vyvracať. Vypytovali sa ma, aký nosím opasok, pričom ja som o karate ani opaskoch nič nevedela. Tým som si získala ich rešpekt. Keď však nebolo potrebné trestať, tak som im ukázala, že ich ľúbim. Ja som taký človek, že ľuďom bežne hovorím milujem ťa. Tak som si zasa vybudovala autoritu.

Sú aj takí, ktorí si myslia, že kde sú Rómovia, tam sa nájdu aj peniaze.

Vôbec to nebolo preto, že by boli Rómovia. Rómovia nie sú dotovaní navyše a nikto vlastne ani nevie, že ide o Rómov. Z okresného úradu Odboru školstva sa ma minule pýtali, koľko mám na škole Rómov. Ale ja som im nevedela povedať. Podľa štatistiky sú totiž všetci Slováci. Hovorila som im, že to nemám podľa čoho identifikovať. Oni mi na to povedali, nech sa na nič nehráme. Tak som im slušne odpísala, že na základe antropologických čŕt a rasovej pigmentácie usudzujem, že zo 660 žiakov mám 658 Rómov. Žiadne štatistiky, v ktorých sa píše o Rómoch, nie sú oficiálne. Napriek tomu sa na nedostatok financií nesťažujem. Deti z Bystrian, ktoré nikdy v živote neboli na exkurzii, začali chodiť na výlety a do divadla.

Pracuje sa ťažšie s deťmi alebo s ich rodičmi?

Mne sa pracuje so všetkými dobre. Je mi občas až trápne, keď idem autom cez Bystrany a rodičia sa mi po ceste ukláňajú. To isté, keď ich stretnem v obchode. Hneď ma zdravia.

Má zmysel snažiť sa Rómov zmeniť?

Viete, oni majú tej lásky tak strašne málo. Sú takí neuznávaní, podceňovaní a zatracovaní, všetci sú takí plní predsudkov voči nim, že obyčajný úsmev stačí na to, aby vám položili dušu na tanier. Raz za mnou prišla žena, ktorá mi povedala, pani riaditeľka, viete, mne sa v Anglicku prvý raz stalo, že sa mi gadžo pozdravil prvý. Dostala som robotu v potravinárskom priemysle! Viete, tam keď teamleaderka na Vianoce kupovala darčeky, nevynechala ju. Tam sa cítila ako človek a tu je „Cigánka“. To sú veľmi silné veci.

Je spravodlivé, ak od nich ľudia žiadajú, aby sa zmenili?

Najhoršia vec, čo môže urobiť učiteľ alebo ktorýkoľvek človek, je, že ich bude chcieť meniť na náš obraz. Ak sa im nenaučím prispôsobiť a ak ich nedokážem prijať takých, akí sú, nemám právo im byť autoritou morálneho alebo výchovného charakteru, ničím. Predstavte si, že by ste boli tým dieťaťom. Štyri hodiny v škole vám budú hovoriť, ako sa máte zmeniť, a ostatných dvadsať budete žiť aj tak úplne inak. Jediné, čo sa môže stať, je, že si v nich počas tých štyroch hodín nájdete obrovského nepriateľa. Bolo tu milión pokusov, ako ľudí prevychovávať, hovorili sme tu o integrácii, dnes o inklúzii, ale to sú iba také pojmy, také nič, taká sprostosť. Ak oni sami nebudú chcieť, ako chceli černosi v Amerike, my sa môžeme polámať ako teplý koláč. Kým si oni nevybudujú vlastnú inteligenciu a pokým neuznajú hodnotu vzdelania za jednu z najvyšších priorít, tak sa neposunú v žiadnom inom smere. Ja pre nich nemôžem byť vzor, hoci ma ako riaditeľku majú radi a skladajú o mne pesničky.

Čítajte viac (zamknutý obsah)

Ria Gehrerová

 
© N Press, 2015
Článok uverejnil Denník N v rubrike Rozhovor a portál DennikN.sk v rubrike Slovensko 24. 2. 2015 o 12:04.