po nábreží koník beží koník vraný
číže si ty šuhajíček namaľovaný…

„Čo bolo dnes v škole, Maťko?“
„Nič.“
„Akože nič? Bol si tam vôbec?“
„Jasné, že som tam bol…“
„No a? Čo sa tam dnes dialo?
„Nič. Blbosti.“

„Prosím? Vy sa tam učíte blbosti?“
„Učka sa nás pýtala na rodinu.“
„Počkaj, a nemali ste dnes mať vianočné posedenie v triede?“
„To bolo práve to posedenie. Rozprávali sme sa o tom, čo kto bude robiť na Štedrý deň, a tak. Vypytovala sa, no – blbosti.“
„Čo sa vypytovala?“
„Koho máme doma. Kto tvorí našu rodinu.“
„A čo si povedal?“
„Že mám doma teba, babičku, niekedy tetu a ešte seba.“
„To bola dobrá odpoveď, nie? A bola správna.“
„Nebola. Vraj mama a babička netvoria rodinu.“
„Prosím?“
„Ale, nič. Kašli na to, viem, že učka nemá pravdu. Ale nehádal som sa s ňou. Potom nám kázala, aby sme nakreslili svoju rodinu.“
„A čo si urobil?“
„Nakreslil som teba a babičku a seba. A ona mi znovu povedala, že to nie je rodina.“
„A kto je podľa nej rodina?“
„Mama, otec, syn, dcéra.“
„A keď má niekto len jedného syna alebo dve dcéry?“
„To môže byť.“
„A čo ešte môže byť?“
„Neviem. Ale povedala, že keď idú tie sviatky radosti a pokoja, tak máme nakresliť rodinu. Šťastnú rodinu, v ktorej sa všetci majú radi.“
„A ty si čo myslíš? Sme rodina alebo nie sme?“
„… jasné, že sme. Učiteľka sa mýli. Viem, že aj ty si to myslíš.“
„Mýli sa. A veľmi.“
„Mám jej to nabudúce povedať? Nechcel som byť drzý. Tak som bol radšej ticho. Aby mi nedala poznámku. Ale nemala by sa mýliť, keď má učiť deti.“
„Asi by som jej to mala povedať ja.“
„Nie, ty jej to nehovor.“
„Prečo?“
„Aj tak ju nepresvedčíš. Nehádaj sa s ňou.“
„Asi za ňou zájdem. Poviem jej to tak nejako…“
„Nechoď.“
„A čo urobíš, keď vám nabudúce povie, že máte nakresliť rodinu?“
„Nakreslím nejakú rodinu. To je jedno, len nech tam je otec, mama a nejaké dve deti.“
„A ty tam nebudeš? Na tom obrázku?“
„Nevadí. Aj tak si o nej myslím svoje.“
„Ale veď vaša učiteľka veľmi dobre vie, že veľa detí žije s mamou alebo s otcom, alebo býva u nich babička, alebo všelijako… Už nikto iný s tým nemal problém?“
„Majka nakreslila len mamu. Učiteľka jej povedala, aby nakreslila aj otca. Tak Majka nakreslila takého pandrláka s malou hlavou, škaredého. A učiteľka jej povedala, že jej nemôže dať jednotku.“
„A čo Majka na to?“
„Že jej je to jedno. Mračila sa.“
„A tebe dala jednotku?“
„Nie, ani mne.“
„A ostatným?“
„Ostatným dala. Ale keď idú tie sviatky radosti, tak ani mne, ani Majke nedala zlú známku. Nedala nám nič. Radšej.“
„Myslím, že zájdem za tou učiteľkou.“
„Už ti nič nepoviem, keď za ňou pôjdeš.“
„Tak nepôjdem. Ale večer mi nakreslíš našu rodinu. A ja ti potom nakreslím rodinu, v ktorej som vyrastala ja. A potom si budeme spolu kresliť ľudí, ktorých poznáme. Dobre?“
„Dobre. Nakreslím ti, ale len pre teba a pre babičku. Nikomu inému to neukážem. A potom nakreslím aj tú učiteľku. Bude mať husaciu hlavu. Bude ako hus. Alebo ako sliepka. Ale nebude mať krídla. A potom ju možno aj roztrhám. A bude mi to jedno. Keď je to človeku jedno, tak má po probléme. Nebudem sa s ňou hádať. Nech si myslí, čo chce. Ktovie, či vôbec má nejakú rodinu. Možno ani nemá, keď sa v tom nevyzná.“

otvor ústa
dám ti chrústa

Autorka: Jana Juráňová