Rozhodnutie Výboru OSN proti mučeniu voči Slovenskej republike*1: Mučenie a iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie v kontexte používania klietkových postelí u ľudí so zdravotným postihnutím

Sťažovateľka L. Č. (ďalej tiež „sťažovateľka“) má kombinované zdravotné postihnutie, konkrétne intelektové postihnutie a poruchu autistického spektra. V roku 2002 bola rozsudkom Okresného súdu v Nitre pozbavená spôsobilosti na právne úkony a za jej opatrovníčku bola ustanovená jej matka. V roku 2006 bola prijatá do domova sociálnych služieb (ďalej len „DSS“): keďže jej rodine nebola poskytnutá dostatočná podpora pri starostlivosti doma, jedinou možnosťou bolo jej umiestnenie do ústavnej starostlivosti.

Pri umiestnení sťažovateľky v DSS, ktorý bol pobytovým ústavom pre ženy s intelektovým a psychosociálnym postihnutím, jej matka informovala personál o vzorcoch správania svojej dcéry a ťažkostiach, ktoré by mohla mať pri adaptácii na kolektívny život v takejto inštitúcii. L. Č. kvôli svojmu zdravotnému postihnutiu potrebovala špecifickú starostlivosť, ktorú však dané zariadenie sociálnych služieb nedokázalo zabezpečiť. Vznikali konflikty, ktoré zamestnanci zariadenia riešili obmedzeniami a trestami. Tie vyústili do incidentu, počas ktorého bola sťažovateľka umiestnená a držaná v klietkovej posteli.

Ani na základe podnetov jej matky príslušné úrady neprijali žiadnu nápravu. Matka sťažovateľky sa preto obrátila na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Nové Zámky, kde podala trestné oznámenie, v ktorom argumentovala, že umiestnenie jej dcéry v klietkovej posteli bolo v rozpore so zákazom mučenia, krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania a opísané skutočnosti podľa nej nasvedčovali tomu, že zo strany zamestnancov príslušnej DSS došlo k spáchaniu trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania*2. Nakoľko trestné oznámenie bolo uznesením zo strany polície odmietnuté, matka sťažovateľky sa obrátila so sťažnosťou na Okresnú prokuratúru Nové Zámky, ktorá jej sťažnosť uznesením zamietla z dôvodu, že dané konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu.

Sťažovateľka L. Č. sa preto obrátila so sťažnosťou na Ústavný súd SR *3. V sťažnosti argumentovala, že „umiestnením v sieťovej posteli došlo k zásahu do jej dôstojnosti a k porušeniu absolútneho zákazu zlého zaobchádzania, ako aj jej práva na zdravie a v spojitosti s týmito právami došlo aj k jej diskriminácii ako ženy so zdravotným postihnutím. Stredobodom sťažnosti je nezákonnosť používania sieťovej postele.“ *4 Sťažovateľka namietala, že v jej prípade nebolo vyšetrovanie efektívne a navrhovala, aby ústavný súd vyslovil, že postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, konkrétne práva nebyť podrobená mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, práva na zdravie a práva na účinné vyšetrovanie, ako aj k porušeniu zákazu diskriminácie podľa relevantných článkov ústavy a medzinárodných dohovorov o ľudských právach*5.

Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Dospel k záveru, že nebol splnený jeden zo znakov skutkovej podstaty trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania v tom zmysle, že „[d]omov sociálnych služieb ako súkromnoprávny subjekt pri umiestnení sťažovateľky do sieťovej postele nevykonával právomoci orgánu verejnej moci ani nekonal z jeho podnetu alebo s jeho súhlasom“ *6. Ústavný súd okrem toho rozhodol, že neboli splnené ani znaky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, keďže chýbalo úmyselné zavinenie *7 zo strany pracovníkov DSS. Na druhej strane však ústavný súd konštatoval, že „sťažovateľkou tvrdený zásah, ktorý mal spočívať v jej umiestnení do sieťovej postele, bol v tom čase zjavne nezákonným postupom zo strany Domova sociálnych služieb, keďže podľa v tom čase platného a účinného § 18a zákona o sociálnej pomoci nebolo možné voči osobe s duševnými poruchami a poruchami správania umiestnenej v zariadení sociálnych služieb použiť telesné obmedzenie, a už vôbec nie obmedzenie umiestnením v sieťovej posteli […]“ *8. V tomto smere ústavný súd poznamenal, že sťažovateľka sa proti takémuto zásahu zo strany DSS môže domáhať nápravy prostredníctvom občianskoprávnej žaloby na ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka.*9

Nakoľko sťažovateľka dospela k záveru, že vyčerpala všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky, ktoré boli účinné, obrátila sa do sťažnosťou na Výbor OSN proti mučeniu (ďalej len „Výbor“). Tvrdila, že umiestnením a držaním v klietkovej posteli bola vystavená násiliu, ktoré je možné považovať za mučenie alebo iné kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Navyše sa podľa sťažovateľky používanie klietkových postelí v zariadeniach sociálnej a zdravotníckej starostlivosti neprimerane a diskriminačne dotýka najmä osôb s intelektovým a psychosociálnym postihnutím a žien.

Takéto zaobchádzanie podľa sťažovateľky predstavovalo porušenie jej práv podľa článkov 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1, čl. 4 ods. 1, čl. 11, čl. 12, čl. 14 ods. 1 a čl.6 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len „Dohovor“).*10

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti o. i. žiadala, aby jej Slovenská republika ako zmluvný štát Dohovoru priznala primerané zadosťučinenie a kompenzáciu, vykonala nestranné vyšetrovanie jej umiestnenia do klietkovej postele a nezabezpečenia jej ochrany a zakázala používanie klietkových postelí a sieťových lôžok v zariadeniach zdravotnej a sociálnej starostlivosti.*11

Výbor sa teda zaoberal otázkou, či umiestnenie a držanie sťažovateľky v klietkovej posteli predstavovalo formu násilia a ubližovania na zdraví, ktoré by porušovalo jej práva stanovené v Dohovore.

Aj keď Výbor nevyhodnotil zaobchádzanie so sťažovateľkou ako mučenie, skúmal, či je možné považovať konanie pracovníkov DSS za „ďalšie činy krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania“ podľa článku 16 ods. 1 Dohovoru. Výbor pripomenul, že zlé zaobchádzanie (t. j. kruté, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, angl. „illtreatment“) môže byť spáchané nielen konaním, ale aj opomenutím, ktoré si nevyžaduje úmysel (na rozdiel od mučenia), a preto môže postačovať nedbanlivosť. Výbor sa vysporiadal tiež s otázkou, či konanie pracovníkov DSS, ako súkromnoprávneho subjektu, spadá pod ustanovenia čl. 16 ods. 1 Dohovoru, ktorý stanovuje, že tento článok sa vzťahuje na činy, ktoré „spáchal verejný činiteľ alebo iná osoba konajúca z úradného poverenia alebo z ich podnetu alebo s ich výslovným alebo tichým súhlasom.“ Výbor zdôraznil, že aj v prípade, ak ide o neštátne alebo súkromné inštitúcie (v tomto prípade zariadenia sociálnych služieb), ktoré poskytujú verejné služby, takéto inštitúcie konajú v mene štátu. Z toho dôvodu konanie pracovníkov týchto inštitúcií spadá pod ustanovenia týkajúce sa zákazu mučenia a ďalšieho krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle ustanovení Dohovoru. *12 Výbor dospel k záveru, že obmedzenia, ktorým bola sťažovateľka vystavená pracovníkmi DSS, ktorí v tomto prípade konali vo verejnom záujme – v mene štátu, dosiahli intenzitu a škodlivé následky zodpovedajúce zlému zaobchádzaniu v zmysle článku 16 ods. 1 Dohovoru.

Z Dohovoru vyplýva záväzok štátu zabraňovať mučeniu a zlému zaobchádzaniu (t. j. krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu) *13. V prípade, že k takýmto skutkom dôjde, zmluvný štát je povinný zabezpečiť rýchle a nestranné vyšetrovanie, stanoviť a vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť a primerané tresty voči tým, ktorí sa takýchto aktov dopustia *14. Výbor pripomenul, že táto povinnosť, vyplývajúca najmä z čl. 12 Dohovoru, sa vzťahuje nielen na činy mučenia, ale aj na činy zlého zaobchádzania.

Keďže Výbor skonštatoval, že v prípade zlého zaobchádzania nie je, na rozdiel od mučenia, potrebný úmysel, ale postačuje nedbanlivosť, dospel k záveru, že definícia trestného činu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania v zmysle § 420 ods. 1 slovenského Trestného zákona *15 nie je v súlade s ustanoveniami Dohovoru. Výbor Slovenskej republike vytkol, že toto ustanovenie nesprávne spája mučenie a zlé zaobchádzanie, hoci zlé zaobchádzanie sa od mučenia líši v miere spôsobenej bolesti a utrpenia a na rozdiel od mučenia sa pri ňom úmysel nevyžaduje. *16

Výbor poznamenal, že aj keď úrady formálne preskúmali umiestnenie sťažovateľky v klietkovej posteli, jej sťažnosť bola zamietnutá na základe toho, že neboli splnené formálne náležitosti namietaného trestného činu, bez toho, aby sa vykonalo ďalšie vyšetrovanie alebo potrestanie páchateľov zlého zaobchádzania. Výbor dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 4 ods. 1 Dohovoru *17.

Výbor tiež pripomenul, že používanie klietkových postelí bolo nezákonné podľa slovenských právnych predpisov už v čase, keď sa zlé zaobchádzanie so sťažovateľkou dialo, a že v jej prípade bolo aj Ústavným súdom SR zistené porušenie zákona o sociálnej pomoci. Výbor tiež vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že dĺžka pobytu sťažovateľky v klietkovej posteli nebola zaznamenaná v osobitnom registri. Výbor ďalej uviedol, že hoci sťažovateľka podala niekoľko sťažností, prípad nebol zo strany príslušných orgánov štátu účinne vyšetrený, pri zistení nedostatkov neboli napravené škodlivé následky a ani neboli poskytnuté žiadne informácie o krokoch prijatých na ich nápravu.

Výbor taktiež skonštatoval, že Slovenská republika si nesplnila svoju povinnosť zaviesť účinný a nezávislý systém prešetrovania sťažností týkajúcich sa mučenia alebo zlého zaobchádzania a dozoru v daných zaradeniach prostredníctvom externých a štátnych inšpekcií vrátane monitorovacích a preventívnych mechanizmov na ochranu osôb so zdravotným postihnutím v zariadeniach ústavnej starostlivosti pred akýmkoľvek činom zlého zaobchádzania. Tým podľa Výboru došlo k porušeniu čl. 11 Dohovoru. *18

V kontexte čl. 12 Dohovoru, ktorý zaväzuje zmluvný štát, aby zabezpečil urýchlené a nestranné trestnoprávne vyšetrovanie v prípade, že jeho orgány majú dostatočné dôvody domnievať sa, že došlo k mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu na jeho území, výbor uviedol, že Slovenská republika si tento záväzok nesplnila. Ako Výbor dodal, vedomé zlé zaobchádzanie s osobou, ktorá je pod kontrolou zástupcov štátu alebo neštátnych subjektov konajúcich v mene štátu, nemožno napraviť výlučne priznaním odškodnenia obeti. *19

Výbor konštatoval aj porušenie čl. 14 ods. 1 Dohovoru, a to s nasledujúcim odôvodnením: „Trestné konanie bolo zastavené bez toho, aby boli zistení páchatelia, a sťažovateľke nebola priznaná žiadna kompenzácia, rehabilitácia ani zadosťučinenie za utrpenú fyzickú a morálnu ujmu a zo strany Slovenskej republiky neboli podniknuté žiadne kroky na zabránenie používania klietkových postelí v budúcnosti, najmä proti [sťažovateľke] a ženám s intelektovým a psychosociálnym postihnutím vo všeobecnosti“ *20.

Výbor OSN proti mučeniu dospel k záveru, že skutočnosti predložené sťažovateľkou predstavovali porušenie článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 16 ods. 1 a článkami 4 ods. 1, čl. 11, čl. 12, čl. 14 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru.

Výbor vyzval Slovenskú republiku, aby:

• a) dokončila vyšetrovanie predmetného skutku s cieľom potrestať všetky osoby, ktoré mohli byť zodpovedné za zlé zaobchádzanie so sťažovateľkou;
• b) poskytla sťažovateľke primeranú nápravu vrátane náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, rehabilitácie a primeraného zadosťučinenia s prijatím záruk, že sa takéto činy nebudú opakovať;
• c) prijala opatrenia na zabránenie opakovaniu podobných činov v budúcnosti, a to aj prísnou reguláciou používania fyzických obmedzovacích prostriedkov v psychiatrických a podobných zariadeniach v kontexte Dohovoru, obmedzením používania fyzických obmedzovacích prostriedkov vo všetkých zariadeniach a aby predchádzala používaniu nezákonných alebo zakázaných foriem obmedzení;
• d) zabezpečila poskytovanie príslušných školení personálu zariadení sociálnej starostlivosti a psychiatrických zariadení.

 
Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

1 Rozhodnutie Výboru OSN proti mučeniu č. 890/2018 z 19. novembra 2021, CAT/C/72/D/890/2018.
3 Rozhodnutie – Uznesenie Ústavného súdu SR z predbežného prerokovania z 4. apríla 2017, sp. zn. II. ÚS 221_2017 – 15, ECLI:SK:USSR:2017:2.US.221.2017.1.
4 Ods. 3 uznesenia ÚS SR.
5 Pozri bližšie ods. 4 uznesenia ÚS SR.
6 Ods. 9.3. uznesenia ÚS SR.
7 § 208 Trestného zákona.
8 Pozri bližšie ods. 9.2. uznesenia ÚS SR.
9 § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
10 Dohovor OSN je publikovaný v Zbierke zákonov SR ako Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 143/1988 Zb. o Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.
11 Pozri bližšie ods. 3.9. rozhodnutia Výboru OSN proti mučeniu č. 890/2018.
12 Porovnaj ods. 9.3. uznesenia ÚS SR.
13 Pozri čl. 2 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 Dohovoru
14 Pozri čl. 2, čl. 4 a čl. 12 Dohovoru.
15 Trestný čin mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania je v Trestnom zákone definovaný nasledovne: „Kto v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, z jeho podnetu alebo s jeho výslovným alebo tichým súhlasom inému týraním, mučením alebo iným neľudským alebo krutým zaobchádzaním spôsobí telesné alebo duševné utrpenie, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až šesť rokov.“
16 Ods. 9.5. rozhodnutia Výboru OSN.
17 Čl. 4 ods. 1 Dohovoru zaväzuje zmluvný štát, aby zabezpečil, „aby všetky akty mučenia boli trestnými činmi podľa jeho trestného zákona […]”.
18 Podľa čl. 11 Dohovoru: „Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, bude systematicky skúmať pravidlá, inštrukcie, metódy a prax výsluchu, ako aj podmienky väzby a zaobchádzania s osobami podrobenými akejkoľvek forme zadržania, väzby alebo uväznenia na ktoromkoľvek území pod jeho jurisdikciou, aby sa zabránilo akýmkoľvek prípadom mučenia.“
19 Pozri ods. 9.7 rozhodnutia Výboru OSN.
20 Ods. 9.8. rozhodnutia Výboru OSN.