DenníkN.sk

Vyrážame z Bratislavy do Budapešti, na otočku, vyložiť a vrátiť sa – deväť áut a dodávka naplnená dva a pol tonami vecí, ktoré sa vyzbierali za dva dni. Ideme po vedľajšej ceste, keď sa zrazu objavia – dlhý zástup ľudí kráčajúcich po krajnici. Odbočujeme na parkovisko a rýchlo vyberáme veci, o ktorých si myslíme, že by ich mohli potrebovať: müsli tyčinky, vodu a džúsy, topánky a oblečenie. Prechádzajú okolo nás, každý si berie jednu, kto nič nepotrebuje, odmietne, niektorí povedia “Thank you, I have enough”. Takto to je, toto som zažil včera niekde pri Györi.

Rozprávali sme sa s nimi: niektorí sú na ceste mesiac, niektorí tri a idú pešo celú cestu. Majú modriny a pohľady, pri ktorých nechcete myslieť na to, čo všetko prežili. Rozprávajú o tom, že bulharská polícia na nich púšťala psov a nehovoria to preto, aby vzbudili ľútosť a aby ste im dali viac. Viac im netreba, aj tak to nemajú ako odviezť.

Čo treba sú topánky, ponožky a obväzy, majú nohy rozodraté do krvi, niektorí sa na cestu vydali v šľapkách. Každá sranda končí, keď ich vidíte naobliekaných, lebo si veci nemajú kde odložiť, keď otcovia tlačia po krajnici kočiare a deti majú cez plece prevesené spacáky a v nich všetok svoj majetok. Keď sa blížia, filmuje ich Russia Today, ale keď im začneme rozdávať veci, balia a odchádzajú.

Keď konečne prídeme do Budapešti, žasnú nad tým, že máme spolu asi tri tony vecí. Neveria nám, že to všetko sme dokázali vyzbierať za dva dni cez Facebook. Bože, veď aj dôchodcovia nosili veci a ešte sa ospravedlňovali, že viac nemôžu. Včera sme priamo na ceste pomohli asi tristo ľuďom a zvyšok vyložili na Keleti a aj tak je to celé nesprávne, má to byť inak.

Ak totiž my za dva dni dokážeme toto, narýchlo, na kolene a ako laici, štát – a je jedno, či Maďarsko alebo Slovensko – by mal, dokonca musí urobiť oveľa viac. Ak by sa rozhýbal, mohol by urobiť všetko. Všetko by mohol, ale namiesto toho tam tých ľudí nechal tak, nech sa cez krajinu nejako dostanú, nech sa odvlečú, nech zmiznú, veď sa už nejako pretrápia a ľudia im pomôžu. Veď nejako sa to skončí.

Áno, ľudia im pomôžu a áno, skončí sa to, dostanú sa do Rakúska, kde sa ich priamo na hraniciach ujme Červený kríž (potrebujú to), ale sme v Európe v 21. storočí, takto to nesmie byť. Ak si pomoc môžeme dovoliť, tak ju musíme poskytnúť a my si ju dovoliť môžeme. Stačí nestopiť miliardu pri stavbe bratislavského obchvatu a hoc aj stotisíc utečencov si tu môže žiť celý život a ešte nás to aj vyjde lacnejšie. Namiesto toho to nechali na nich a na nás, vykašľali sa na spolupatričnosť a pritom stačilo tak málo.

Čítajte viac

Samo Marec

 
© N Press, 2015
Článok uverejnil portál DennikN.sk v rubrike Blog 6. 9. 2015 o 12:18.