Archív
skripot

Slovenská režisérka ukázala rutinu slovenských pôrodov. Nie je to príjemný pohľad.

v3t_rod

Aktuality.sk

Jej film zachytáva bežnú rutinu slovenských pôrodníc a spochybňuje pôrod ako „najšťastnejší moment v živote ženy“. Niektoré matky v ňom otvorene hovoria o tom, ako lekárske postupy pri pôrode zasiahli do ich vzťahu s dieťaťom, zdravotníci zasa ukazujú, ako zaobchádzajú s telami žien. „Mrzí ma, že teraz film berú ako útok na svoju profesiu,“ hovorí režisérka filmu Medzi nami Zuzana Límová. ZLimova_fMartinČerveňanský_g

Čo vám vyčítajú?

Predošlé vedenie nemocnice malo sériu dôvodov, ktoré sa menili podľa situácie. Najskôr nám tvrdili, že sme nemali povolenie od ich personálu, čo sme mali. Potom, že sme nemali povolenie od rodičiek, čo sme tiež mali. Potom, že film nezobrazuje realitu. Najväčšia výhrada bola, že ich to ukazuje v zlom svetle, čo z ich pohľadu nie je pravdivé. Žiadny film nedokáže obsiahnuť všetko a my sme sa rozhodli ísť cestou ukázať bežnú, každodennú rutinu, ktorej sme boli svedkami.

Foto: Martin Červeňanský

Jeden lekár vo filme opisuje, že k rutine patrí aj facka, ktorá má prinútiť ženu v „hysterickom záchvate“ tlačiť. Toto považujú za vec, ktorá ich vykresľuje v zlom svetle?

To sa treba pýtať tých zdravotníkov. Podľa mňa je dôležité, aby sa lekári a lekárky, ktorí svoju prácu robia dobre, dištancovali od kolegov, ktorí ju dobre nerobia. Oni sú s nimi v pravidelnom kontakte a vidia, kto a ako pracuje.

Čo spôsobuje, že rutina zachádza aj takto ďaleko? Je to to, čo sa neustále opakuje: málo lekárov, unavení lekári, zlé materiálno-technické vybavenie v nemocniciach, a tak ďalej?

„Zvyk je železná košeľa.“ V zahraničí sa veci dávno roba inak, na Slovensku stále pretrvávajú zastarané prístupy. A to aj v správaní. Kedysi bol pacient pacientom, dnes by mal byť klientom. Dnes keď spomeniete termín klient, ako by ste pichli do osieho hniezda. Ja vnímam slovo klient ako partnera v riešení problému, spolupracuje, ale je to aj niekto, kto spolurozhoduje, čo sa deje s jeho telom. Pričom pacient to je človek, ktorý poslúcha.

Funguje v slovenských pôrodniciach niečo ako pásová výroba?

Veľa závisí od prístupu konkrétneho zdravotníka alebo zdravotníčky a od času, v ktorom sa žena objaví na pôrodnici. Keď majú v nemocnici zrazu desať pôrodov a majú len tri pôrodné boxy, potom sú lekári a všetci zúčastnení v nezávideniahodnej situácii. A je iné, keď príde žena o polnoci a má ju na starosti jedna pôrodná asistentka, ktorá má priestor sa jej venovať, byť jej celý čas partnerkou, pretože nemá na starosti iné ženy. Problémom slovenských nemocníc je, že žena vlastne nevie, čo má čakať, keď príde do nemocnice, chýbajú nám jasne dané štandardy.

Čo by ste v prístupe zmenili ako prvé?

Mne chýbali úplné základy. V bežnom živote je normálne, keď s niekým komunikujem, sa predstaviť. Spomínam si na chvíľu, keď bola moja dcéra hospitalizovaná a pristúpila ku mne mladá lekárka, a predstavila sa. Tak ma to zaskočilo, že som nevedela, ako sa volám. Predstaviť sa je úplná samozrejmosť. Alebo: keď prichádzate do pôrodnice, máte totálny nedostatok informácií o tom, čo sa bude diať, prečo, aký liek vám podajú. Tiež mi chýba väčšia intimita. Priečky so závesmi nie sú súkromie. Tiež nerozumiem vizitám, keď sa žene 40 ľudí díva medzi nohy. Dvakrát, trikrát za deň.

Zažili sme, že ženám robili popôrodný ultrazvuk a na ambulancii boli otvorené dvere. Každý z chodby videl dovnútra. Čo stojí zavrieť dvere? Je mi jasné, že lekár videl už tisíce nahých žien, ale pre tú konkrétnu ženu je to jej jedno telo a takéto správanie ju môže zasiahnuť. Podobné poníženie môže mať aj zdravotné následky. Keď sa nad tým zamyslíte, tak si týmto správaním vlastne zdravotnícky personál len pridáva ďalšiu prácu do budúcna.

Vo vašom filme jedna z matiek priznala, že kvôli tomuto prístupu si dnes musí hľadať cestu späť k dieťaťu. Čo si ženy vlastne odnášajú z nedôstojných pôrodov?

Mám pocit, že tie ženy, ktoré mali pozitívnu skúsenosť, si odnášajú energiu, z ktorej sú schopné čerpať aj dlhé roky po pôrode. Ženy, ktoré ju nemali, no myslia si, že „takto to je”, podvedome skúsenosť potlačia, a potom samy seba presviedčajú, že je to normálne a treba to len pretrpieť. Sú však aj ženy, ktoré majú zlú skúsenosť, a potom majú čo robiť vo vzťahu k sebe samej aj dieťaťu. Každá žena sa musí počas tehotenstva aj počas pôrodu vysporiadať s veľkými zmenami. Ale keď do jej tela zasiahnu hrubým spôsobom, potom sú následky väčšie a dlhodobejšie.

Niektoré ženy to zasiahne natoľko, že sa rozhodnú, že už nechcú mať deti.

Napríklad. Niektoré ženy majú taký silný blok, že odmietajú navštevovať gynekológa. Potom trpia ochoreniami, ktorým sa dalo predísť preventívnou prehliadkou. Následky sú nedozierne. To nie je o tom, že vyjdeme z nemocnice a ďakujeme, že sme živé a naše deti sú živé.

Pôrod a jeho kvalita ovplyvní celý život, vzťahy ženy s jej okolím, jej prácu, schopnosť byť šťastná. Nie je to o jednom dni v živote ženy a o tom, či má, alebo nemá v izbe sviečky. Systém, ktorý panuje v nemocniciach, sa musí zmeniť. Zdravotníčky a zdravotníci to niekedy neradi počujú, pretože je pre nich ťažké priznať si, že to, čo robia s najlepšími úmyslami, môže niekomu ublížiť.

Čo by si mali diváci odniesť z filmu?

Stále je to téma, ktorá sa odohráva výlučne na ženských fórach. Ja by som chcela, aby sa o ňu začali zaujímať aj bežní ľudia. Aby pochopili, že sa to bytostne týka aj ich. Tiež, aby ženy, ktoré nemali dobrú skúsenosť z pôrodov, vedeli, že majú hlas. Aby sa nedali zatlačiť popieraním starších generácií, ktoré nás presviedčajú, aby sme z toho „nerobili vedu”. Film je aj pre ne, aby vedeli, že môžu povedať nahlas, čo sa stalo. Pretože povedať niečo nahlas je liečivé.

Čítajte viac

Stanislava Harkotová
 

Pozrite aj:

 
© Ringier Axel Springer Slovakia, 2017
Rozhovor uverejnil portál Aktuality.sk v rubrike Domáce správy 16. 10. 2017 o 0:00.