Archív
skripot

Pôrodníčka: Slovenskí pôrodníci sa neriadia najnovšími poznatkami

knihy_PPP_tri_DSC_0378

TV Markíza / TVnoviny.sk

Denisa Marcišová je gynekologička a pôrodníčka, ktorá po vyhorení zo slovenského zdravotníctva odišla do Švédska. V rozhovore hovorí, že hlavným rozdielom medzi gynekológiou na Slovensku a vo Švédsku je v tom, že u nás robí lekár takmer všetko. Vo Švédsku robia rutinné odbery a predpôrodné vyšetrenia zdravotné sestry a pôrodné asistentky. Lekári tak majú viac času na choré a rizikové pacientky.

Zo Slovenska odišla aj preto, pretože sa jej nepáči, ako sa vyvíja diskusia okolo sprísnenia interrupcií. „Politici, ktorí majú toto ako agendu, nerobia nič iné a nejde im o pomoc ženám. Pokiaľ by sme skutočne chceli obmedzovať počet interrupcií, tak potrebujeme sexuálnu výchovu, dostupnú antikoncepciu, ktorú by aspoň sčasti hradil štát a osvetu,” myslí si lekárka.

Prečo ste sa rozhodli odísť do Švédska?

Bolo to z viacerých dôvodov. Nevyhovovala mi kultúra, ktorá na Slovensku je vrátane hnutia proti ženským právam, ktoré sa stále snaží obmedziť interrupcie. Zároveň som potrebovala rásť profesionálne aj osobnostne a na Slovensku som na to nevidela priestor.

Takže rozumiete slovenským zdravotníkom, ktorí odchádzajú do zahraničia?

Áno. Je to o prístupe. V slovenskom zdravotníctve je systém ako v armáde. Ľudia majú svoje „hodnosti” a podľa toho sa funguje, ale neplatí automaticky, že čím starší doktor tým aj rozumnejší, nielen ako doktor, ale celkovo ako človek. Nemala som pocit, že sa môžem profesionálne posúvať a ešte som aj vyhorela. Prešla som celým tým procesom. Bola som v takom stave, že som fyzicky nemohla ísť do roboty. Zachytila som to ešte predtým, než som sa úplne zbláznila. Potrebovala som od toho pauzu.

Prispel k vášmu vyhoreniu aj stav slovenského zdravotníctva?

Určite. Vo Švédsku je zodpovednosť na systéme. Na Slovensku je zodpovednosť hodená na jednotlivca. Na Slovensku to boli moje pacientky, za ktoré som bola primárne zodpovedná ja a vo Švédsku to boli naše pacientky, za ktoré je zodpovedný celý systém.

Aké sú hlavné rozdiely v lekárskej praxi na Slovensku a vo Švédsku?

Najväčší rozdiel je ten, že na Slovensku robí doktor všetko. Gynekológ vyšetruje aj fyziologické, teda zdravé pacientky. Robí im skríningy, napríklad odber cytológie alebo predpôrodné vyšetrenia. Lenže lekár sa má starať o chorých ľudí. Vo Švédsku je to tak, že o zdravé ženy sa starajú sestry a pôrodné asistentky. Pokiaľ nájdu niečo, čo potrebuje pozornosť lekára, pošlú ju ďalej k nám. Prvú triáž nerobí lekár a to ušetrí veľmi veľa času.

Necítia sa pacienti lepšie, keď ich vyšetrí lekár? Dôverovali by ženy zdravotným sestrám a pôrodným asistentkám pri vyšetreniach?

Závisí to od nastavení systému. Tu sa nad tým nikto nezastaví, ale stáva sa, že sem príde tehotná žena zo zahraničia a je šokovaná, že nejde k lekárovi, ale vyšetrí ju pôrodná asistentka. Každý jej tu vysvetlí, že sestry aj asistentky sú dostatočne vzdelané a kompetentné robiť tieto vyšetrenia a ak by narazili na niečo, s čím si nevedia dať rady, tak ju pošlú k lekárovi. Samozrejme, nehovorím, že tento systém je najlepší pre všetkých, ale je lepší pre mňa ako lekárku. Mám čas venovať sa chorým ľuďom.

Takže obyčajný cytologický odber urobí sestra a ak vyšetrenie odhalí nejaký problém, ženu vyšetrí lekár.

Áno, presne tak. Samotný odber nie je žiadna veda. Zobrať odber z krčka maternice môže aj sestra alebo pôrodná asistentka.

Držia sa podľa vás slovenskí pôrodníci najnovších medicínskych poznatkov?

Nie. Za mojich čias sme nemali ani smernice, ako má čo prebiehať. V Česku sú a sú aj verejne dostupné. Takže už len keď porovnám Česko a Slovensko, tak je to veľký rozdiel. Na Slovensku sa skôr robí „zvyková medicína”, lebo takto sme to vždy robili. Málokto sa však zamýšľa nad tým, prečo sa to tak robí, či to má nejaký dôkaz, či to funguje, alebo ako sa to robí inde. Nájdu sa aj progresívni pôrodníci a aj ja som pracovala na pracovisku, kde sme sledovali najnovšie trendy aspoň do istého štádia, ale mnohokrát som sa stretla s absolútnymi nezmyslami slovenskej zvykovej medicíny.

Napríklad?

Že nástrih je na ochranu hrádze. Už x rokov to neplatí, ale stále sa nájde veľa gynekológov, ktorí budú tvrdiť, že to tak je.

V niektorých medicínskych odboroch je normálne sledovať najnovšie trendy. Onkológ by si asi nedovolil ignorovať najnovšiu metódu liečby rakoviny. Prečo sme spiatočnícki práve v gynekológii a pôrodníctve?

Nie som si celkom istá, ako je to s inými špecializáciami a nedala by som za to ruku do ohňa, že v iných špecializáciách to funguje tak, ako má. Nepovedala by som, že medicína na Slovensku funguje perfektne a len pôrodníctvo nie. Je to o celom systéme, ale nevidím do iných špecializácií. Neviem, ako sa má operovať zlomenina stehennej kosti, lebo to nie je môj odbor, takže neviem povedať, či sa lekári držia najnovších poznatkov. Čo sa týka pôrodov, je veľmi ťažké pre lekárov, ktorí žijú v tom, že majú pravdu, dozvedieť sa niečo nové, čo zmení ich spôsob práce. Oni si celé roky myslia, že to robia dobre, ale pritom sa mýlia. To je napríklad nástrih hrádze. Nemyslím si, že lekár chce žene ublížiť pri pôrode, to vôbec nie je o tom. Všetci zdravotníci chcú všetko len to najlepšie pre pacienta, ale veria mnohým veciam, ktoré v minulosti platili, ale už neplatia. Žijú v tom, že veda a medicína je nemenná a existuje iba jedna absolútna pravda. Typickým príkladom je okamžité vyšetrenie a váženie dieťaťa po pôrode. Máme silné dôkazy ohľadom skin to skin a bondingu, no napriek tomu sa to na Slovensku štandardne nerobí a nepodporuje.

Čo je najväčší problém v pôrodníctve na Slovensku?

Myslím si, že to nie je len problém pôrodníctva, ale aj celej medicíny na Slovensku a možno celej spoločnosti, že nemáme voči sebe rešpekt. Ja keď mám rešpekt voči inému človeku a je jedno, či je to kolega alebo pacient, neurobím nič proti jeho vôli. Druhá vec je tá, že nie je tlak na lekárov, aby sa vzdelávali. Oficiálne musia zbierať kredity, ale ísť na kongres ešte neznamená, že sa na prednáškach aj sedí. Videla som to na kongresoch, že nie každý sa poctivo vzdeláva a mnohí to berú ako spoločenskú udalosť.

Takže oni sa zúčastnia na kongrese, ale už nikto ďalej nezisťuje, či si odtiaľ aj odniesli nové poznatky a či ich aj vo svojej práci využívajú.

Presne tak.

Na Slovensku sa pôrodom počas pandémie koronavírusu venovali verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová aj mimovládna organizácia Občan, demokracia a zodpovednosť. Z ich prieskumov vyplynulo, že rodiacim ženám boli častejšie upierané práva počas pandémie ako pred ňou. Napríklad, nemohli mať pri pôrode sprevádzajúcu osobu a dokonca boli aj prípady, že žena nedostala epidurálnu anestéziu. Dotkla sa pandémia pôrodníctva aj vo Švédsku?

Áno, určite. Tiež sme mali zavedené reštrikčné opatrenia. Predtým mohla mať žena pri pôrode dve sprevádzajúce osoby, počas pandémie mohla mať len jednu osobu. Zároveň táto osoba mala zakázané odchádzať z nemocnice počas celej doby hospitalizácie. Nemohla si odísť ani po jedlo. Vyriešili sme to tak, že klinika dávala jedlo aj sprevádzajúcim osobám. Na ambulanciách boli tiež zakázané sprevádzajúce osoby. Tehotné ženy mohli chodiť na vyšetrenia a ultrazvuk len samy.

Dá sa teda zabezpečiť bezpečný pôrod so sprevádzajúcou osobou aj počas pandémie?

Samozrejme. Ja si opäť myslím, že to na Slovensku neurobili preto, lebo niekto chcel byť k ženám zlý. Tí, čo o tom rozhodli, mali dobré úmysly, ale je fajn pozrieť sa, ako sa to robí inde a načítať si odporúčania a až potom urobiť rozhodnutie. Veľa ľudí robí rýchle rozhodnutia, ale nie vždy je to dobré. Sprevádzajúca osoba pri pôrode nie je návšteva. Väčšinou je to otec alebo iný člen rodiny. Naším pacientom je celý pár a ich dieťa. Takto by sme to mali brať. Ak by sme sa na to pozerali tak, že celá rodina je náš pacient, nenapadlo by nám, že partner nemôže byť pri pôrode.

Čítajte viac

Katarína Kiššová
 

Pozrite aj:

 
© Markíza – Slovakia, 2021
Článok uverejnil portál TV Markíza TVnoviny.sk 18. 7. 2021 o 7:00.