V rámci prípravy bakalárskej práce na tému Diskriminácia v médiách som narazil na nutnosť preskúmať isté historické a socio-kultúrne aspekty, ktoré by mohli byť východiskom pre ďalšie skúmanie príčin zvýšenej tolerancie voči diskriminácii nielen na strane percipientov, ale aj (v rôznej miere) zo strany vysielateľov mediálnych obsahov.

Legislatívny rámec, ktorý Slovenská republika prijala jednak po páde komunistického režimu (ešte ako Česká a Slovenská Federatívna Republika, po zániku tohto štátneho útvaru ako ako Slovenská republika)bol v súvislosti so vstupom SR do štruktúr Európskej únie zmenený. Jedným z dôvodov nutnosti týchto zmien bola skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky bola konštituovaná po vzore moderných ústav európskych štátov a nezodpovedala úplne potrebám formujúcej sa postmodernej spoločnosti. Tento problém však nebol tým jediným, ktorý naša spoločnosť musela a musí riešiť. Vzhľadom na nesporné devalvovanie morálnych hodnôt v období, ktoré predchádzalo spoločenským zmenám na prelome 80. a 90. rokov bolo legislatívne vymedzenie nesporne dôležitým prvkom v integrácii krajiny do spoločenstva moderných krajín, avšak samo o sebe nemôže zmeniť mnohé stereotypy, ktoré sú v našej spoločnosti prítomné. Okrem všeobecne prevládajúcej mienky o devastácii občianskych hodnôt spôsobenej totalitným režimom z rokov 1948-1989 sa v našej spoločnosti objavujú rezíduá predošlých spoločenských otrasov, či už ide o zánik Rakúsko–Uhorskej monarchie a následné obdobie krehkej medzivojnovej demokracie a jej zničenie dôsledkami vypuknutia druhej svetovej vojny a dedičstvom tzv. Slovenského štátu. Tieto zmeny prerušili kontinuitu prvej Československej republiky a jej snahy o budovanie občianskej spoločnosti a s výnimkou krátkeho obdobia po druhej svetovej vojne bol tak stredoeurópsky priestor vystavený tlaku totalitných režimov. Tie neboli naklonené myšlienkam rovnosti v tom zmysle, ako ho chápu v prvej kapitole zmienené dokumenty.

Československá republika v rokoch 1918 až 1938 napriek nespornej demokratickej orientácii, „modernej ústave z roku 1920 a politickej jedinečnosti v kontexte medzivojnovej strednej Európy sa potýkalo so silným menšinovým problémom a to nielen voči historicky citlivej nemeckej menšine“ . Problém s právami menšín sa nepodarilo úspešne vyriešiť až do vypuknutia druhej svetovej vojny. Navzdory tomuto sa dá o prvej československej republike povedať, že na rozdiel od nasledujúcich štátnych útvarov na našom území až do roku 1989 mala snahu viesť zmysluplnú menšinovú politiku (samozrejme v intenciách dobového kontextu).
Slovenská republika z rokov 1938 až 1945 bola nepokryte rasistickým režimom s legislatívou verne kopírujúcou neslávne známe norimberské zákony Tretej ríše. To jednak viedlo k priamej diskriminácii židovskej a rómskej menšiny, jej segregácii, odobratiu občianskych práv a odsunu z územia štátu do koncentračných táborov. Miera zavinenia, počet obetí a možnosť nepripustiť tieto skutky sú dodnes predmetom sporov, čo však nijako neumenšuje zodpovednosť vrcholných predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky. Tento jav sa však netýkal iba predstaviteľov vládnej moci, ale v zarážajúcej miere i intelektuálnych špičiek národa, ktorí sa buď pozerali na vec ľahostajne, alebo v horšom prípade sa postavili otvorene na stranu režimu a profitovali: „Arizoval aj spisovateľ Ľudo Ondrejov, ktorého „Zbojnícka mladosť“ bola súčasťou povinného čítania. Vybral si známy antikvariát v centre Bratislavy, ktorý patril od roku 1847 rodine Steinerovcov. Spočiatku tvrdil, že je „inteligent“ a nijaký antisemita, ale keď sa po niekoľkých mesiacoch začali deportácie, odovzdal úradom vyhlásenie, že v kníhkupectve Židov nepotrebuje. „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera. Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina.“ Tým podpísal nad Steinerovcami rozsudok smrti – zahynuli v koncentračných táboroch.” Tento významný spisovateľ sa dokázal napriek tomu pred skončením druhej svetovej vojny pridať na víťaznú stranu, zúčastnil sa povstania a “stal sa významným autorom komunistického režimu a dokonca “po roku 1945 pracoval na Povereníctve pre informácie, roku 1947 bol redaktorom časopisu Bojovník”.

Ondrejovov príklad je istým spôsobom signifikantný. Režim, ktorý sa dostal k moci po roku 1948 sa vo vzťahu k ľudským právam (a to aj rasovým a etnickým) staval so zarážujúcou ambivalenciou. Navzdory deklarovanej pokrokovosti a ostentatívnemu prijatiu dokumentov OSN sa režim prejavoval v tejto oblasti podobne netolerantne. Internacionalistické idey mali prekryť mnohokrát unifikáciu (v prípade “socializácie” Rómov – v skutočnosti likvidáciu unikátnej kultúry s výsledkami, ktoré sa dnes stávajú neriešiteľným problémom). Neraz aj nepokryté prenasledovanie: prípad procesov z roku 1952, nariadených priamo z Moskvy ako “odveta za priklonenie sa novovzniknutého štátu Izrael ku kapitalistickému táboru boli na smrť odsúdení politici ako Clementis a Slánsky označovaní ako súčasť sionistického centra”. Takisto odsúdení na dlhoročné tresty v tomto procese boli z 80% židovského pôvodu a štátny procurator Urválek čítal ich mená s dôrazom na túto skutočnosť. Tieto procesy masovo komunikované vtedajšej spoločnosti niesli jasné znaky rasovej diskriminácie, ukrytej pod politické nánosy.
Socialistický štát v období 60. a 70. rokov zmiernil prejavy tohto typu, nie však z dôvodu humanizácie, ale z dôvodov čisto pragmatických. Tzv. Helsinské dohovory boli jedným z prípadov, keď režim pristúpil na isté medzinárodne záväzky výmenou za ekonomické výhody od vyspelých západných krajín. 1. augusta 1975 bol podpísaný Záverečný akt, ktorý obsahoval tri významné dohody, jednou z nich bol i záväzok dodržiavať ľudské práva

Tento fakt však režimu nijako nebránil správať sa ďalej diskriminačne, tentokrát však prevažne voči politickým odporcom bez akcentácie iných faktorov. V oficiálnej propaganda však stále zaznievalo označenie odporcov režimu ako agentov USA a Izraela. V prvej dekáde tzv. Normalizácie (1969-1980) viedla Štátna bezpečnosť špeciálne zložky, venované prepojeniu opozičných skupín na sionistické hnutie, ako sa uvádza vo výročnej správe Ústavu pamäti národa .

V období transformácie po páde komunistického režimu sa navzdory snahám o budovanie spoločnosti postavenej na občianskych princípoch začali prejavovať tendencie smerom ku nacionálnym resentimentom, podporované politikmi, ktorí si na základe oportunistického vycítenia spoločenskej požiadavky na akcentáciu národnostných tém vybudovali na tejto platforme svoju politickú agendu. Nacionálne akcentované strany hlavne v prvej polovici 90. rokov dvadsiateho storočia (najvýraznejšie Slovenská národná strana) vnášali do politiky a verejného života témy týkajúce sa menšín. Navzdory ich politickej obskúrnosti a prakticky nulovej vízii konštruktívneho budovania spoločnosti si vytvorili pomerne stabilný elektorát. Rovnako aj strany s relatívne hodnotovo ukotveným svetonázorom sa občas prejavovali v týchto témach ambivalentne (napríklad Kresťansko demokratické hnutie a hodnotenie vojnovej Slovenskej republiky niektorými jeho poprednými predstaviteľmi).

Tento fakt bol z veľkej časti odrazom nevyrovnania sa spoločnosti s minulosťou otvoreným spôsobom (ako napríklad povojnová Spolková republika Nemecko). Prípad bývalého Československa, kde jeden totalitný režim bol nahradený druhým je ukážkou, ako môžu proskribované témy minulosti spôsobovať rozdielne a mylné interpretácie. Rovnako nie je náhoda, že tento jav tak isto ako v minulosti priťahoval istú skupinu inteligencie a dostávalo sa mu širokého mediálneho pokrytia. Jedným z dôvodov úspechu týchto skryte xenofóbnych názorov môže byť to, čo uvádza vo svojej eseji Nacionalizmus a historici Anthony D. Smith: ”… minulosť, po ktorej nacionalisti túžia, je mýtická, existuje len v mysliach nacionalistov a ich prívržencov, a to aj vtedy, keď sa cynicky nekonštruuje pre existujúce politické účely”. Pre spoločnosť, ktorá bola viac ako šesť desaťročí jednak vystavená tlaku totalitných režimoch a zároveň časť jej elít zostala ustrnutá v myšlienkových stereotypoch romantického nacionalizmu 19. storočia, je veľmi obtiažne sa s týmito skutočnosťami vyrovnať. Preto sú prejavy nacionalizmu a ním podmienené prejavy xenofóbie a diskriminácie menšín ako reprezentantov čohosi nepriateľského “národu” vypuklejšie ako v krajinách, kde týmto javom čelili evolučným spôsobom.
Navzdory tomu, že mediám sa prisudzuje hlavne informatívna funkcia a “majú občanom umožniť, aby sa racionálnym zpôsobom a na základe obšírnych informácií podieľali na politickom procese” , niektoré mediá na základe čiastočne politických vplyvov a čiastočne na základe vycítenia neistoty v spoločnosti v čase transformácie prispôsobili svoju dikciu práve smerom k zdôrazňovaniu nacionálnych akcentov a z toho vyplývajúcej antipatie voči minoritám.

Autor/Autorka