okná dokorán a do dvora
aj tie okná do pitvora

Za oknom auta sa rozprestierajú polia. Hnedý horizont kde-tu pocukrovaný prvým popraškom snehu. A k tomu dekorácia – obrovské čierne vrany. Vyzobávajú zvyšky úrody. Už tu nie sú kukuričné lány. Dobroš pri šoférovaní premýšľa, ako zrušiť tú hustú atmosféru, ktorá vládne v aute. Alebo že by nebola hustá? To len jemu sa zdá? Tú ženu ani nepozná. Vraj novinárka, ale asi niekde v druhom šíku, nikdy ju nevidel ani nepočul. Žena vyzerá odťažito a mlčí. Aj jeho kamarát Milan, šéfredaktor s politickými ambíciami mlčí. Dobroš pri šoférovaní premýšľa, akú tému začať. Milan má dcéru: najkrajšie, najmilšie, najmúdrejšie dievčatko na svete. Dobrošovi tie chvály občas lezú na nervy, ale nevie si predstaviť, na čo iné by sa Milan chytil, zvlášť keď netuší, o čom by sa mal alebo nemal rozprávať pred tou ženou.
„A čo tvoja malá? Ako sa má?“ spýta sa, aby reč nestála. Hneď to aj oľutuje. Milan nadšene začne, aká je šikovná, múdra, čo všetko už vie a že s ňou pôjdu v januári na zápis. Dobroš hlesne, že ako ten čas letí, ešte len hen, akoby včera, sa sťali pod obraz boží, keď sa narodila. Ale Milan nereaguje, vedie svoj zdĺhavý monológ o tom, ako hľadá pre svoje najlepšie, najkrajšie a najmúdrejšie dievčatko školu. Melie a melie. Presťahoval sa do vilovej štvrte, no tam žiadna škola nie je.
„Ani v tej dedine vedľa?“ spýta sa Dobroš, ani nevie prečo, lebo je mu srdečne jedno, kde je a kde nie je škola. Deti nemá, ani neplánuje.
„Dedinská škola? Blázniš? Určite to tam nemá žiadnu úroveň. A tie deti – také obyčajné, dedinské. To majú byť jej kamarátky a kamaráti?“
„A na sídlisku?“
„Prosím ťa! Toľko neúplných rodín… nechcem, aby také decká ovplyvňovali našu malú.“
Dobroš zazrie v spätnom zrkadle zarazenú tvár ženy vzadu.
„A Rakúsko?“
„Ale keď ani ja ani žena nevieme po nemecky. To je potom blbé, vieš… Asi ju budeme musieť voziť na druhý koniec mesta do…“
Dobroš vypne príjem a len dúfa, že sa ho Milan nespýta na jeho názor, lebo netuší, o čom to ďalej melie.
„S deťmi sú problémy,“ hlesne nezáväzne a spýta sa novinárky, akú reportáž to vlastne idú robiť.
„Vy neviete?“ spýta sa prekvapene.
„Nie, ja som len Milanov kamarát, vypadol mu šofér a náhodou idem do tých končín, tak, reku, pokecáme po ceste…“
„Ach tak. Ja som myslela… No, ideme písať o maďarských názvoch dedín na juhu, o zastriekaných slovenských názvoch a tak… Čo si o tom myslia miestni ľudia…“
„Tí ľudia tam sú úplne normálni, to len politici to rozdúchavajú,“ hlesne Milan.
Novinárka sa prestane zapájať, lebo jej zazvoní mobil. „Áno, moja, obed máš v chladničke, stačí dať do mikrovlnky, ako vždy. Neviem, kedy prídem. Budem rada. Áno. Potom si povieme.“ Cvak, sklapne kryt mobilu a otočí hlavu do okna.
„Dcéra?“ spýta sa Dobroš a sám sa čuduje, čo je dnes taký odporne kontaktný.
„Áno. Keďže vyrastá v neúplnej rodine, tak nech má aspoň obed nachystaný,“ uškrnie sa žena a pozrie sa znovu do okna.
Dobroš mrkne na Milana, ale ten nevníma.
„Politici to rozdúchavajú. Obyčajní ľudia sú normálni. Obyčajní ľudia tam dolu… čo povieš, Vierka?“
„Nič, aj to potichu,“ odpovie Vierka cez zuby a strčí si do uší akési slúchadlá. A Milan ďalej rozoberá situáciu na juhu a všade inde…

enyky beniky kliky bé
áber fáber dominé

Autorka: Jana Juráňová