Archív
skripot

Strašný sen

diskriminacia_webka

Dobroš sedí doma pred televízorom a rozjíma nad tým, čo vlastne v tej čajovni pokazil. No, ale veď, čo už sa dá robiť. Aj tak na to nepríde. A Natašu to určite časom prejde. Dobrošovi sa nepáči, že je Nataša tak veľmi pod vplyvom tej svojej kamarátky.

Ešte nie je ani päť hodín, ale Dobroš sedí vo foteli a šťuká ovládačom. Dnes majú nasadiť v telke tú ich reklamu, a tak a nevie dočkať, aké to bude, až ju uvidí. Videl ju už, samozrejme, že videl, a nie raz. V strižni, potom na premietaní v agentúre, potom na premietaní pre novinárov. Ale toto je iné. Čaká a čaká, nevie sa dočkať. V pauzách idú rôzne iné reklamy, jedna trápnejšia ako druhá, aspoň tak sa to Dobrošovi zdá. Tá jeho, tá ich, je iná, určite vynikne v reklamnej pauze… ktovie, kedy ju nasadia – až večer? Šťuká a šťuká, až ho to unaví, a zrazu…

… vidí sám seba na porade, pred ním prísna krivka šéfovho obočia. Hnevá sa, Viktor sa hnevá, je to jasné. Čo som urobil, myslí si Dobroš nešťastne a nedokáže zo seba vydať ani hláska. Viktor záhadne mlčí. Po chvíli pokynie rukou a pred Dobrošom sa zjaví veľká obrazovka, určite plazmová, obrovská. Dobroš si myslí, že uvidí tú svoju, tú ich reklamu. Lenže pred jeho zrakom plynie akýsi text, akési čudné písmená, mihajú sa, Dobroš nestíha, potom sa plynutie textu spomalí: ANONYMNÍ ALKOHOLICI, KRESŤANSKÉ MATKY, BISKUPSKÁ KONFERENCIA, KONZERVATÍVCI, ANARCHISTI, HNUTIE ZA KRESŤANSKÉ RODINY… Dobrošovi sa zatmie pred očami. Čo je to?

Všetci títo protestujú proti TVOJEJ REKLAME, povie Viktor a úsečka úst sa mu pritom ani nepohne, ani sa neotvorí. Keď dohovorí, otvorí ústa ako kapor, no mlčí. A potom z nich vyfúkne krúžok dymu. A ešte jeden. „Tvoja práca sa takto rozplynula, a moja tiež. Naša námaha v agentúre vyšla nazmar!“ povie Viktor veľmi vážne. „Budeme musieť reklamu stiahnuť a ešte aj platiť pokuty. Máš padáka.“

Vtom sa Dobroš prebudí. Koľko spal? Znelka správ, asi spal dlho. Také dve hodinky? Fuj, to bol sen. Bol to sen? Alebo predzvesť niečoho? Strasie ho.

Vstane a ide si lognúť koňaku. Vyberie z chladničky šunku, maslo, vytiahne pečivo. Nataša mu nakúpila ešte skôr, než sa na neho naštvala, takže má zásoby. Naje sa. Čo naje! Nažerie sa ako prasa, snáď ho tá frustrácia prejde. Telka beží, Dobroš sa kŕmi. Trúsi omrvinky a premýšľa, kto to povysáva. Bude si musieť zaplatiť tú pani odvedľa, lebo Nataša je naštvaná. Ale veď to je jedno.

Správy skončili. Zasa prepína programy a zdá sa mu, že niekde tú reklamu práve prepásol, naháňa ju po všetkých tých vysielacích kanáloch ako pes vlastný chvost. Keď bežia reklamné pauzy, šťuká ako blázon, a nič. Na akomsi programe je beseda, hovorí sa o diskriminácii. Už len toto mi chýbalo, pomyslí si Dobroš a už chce prepnúť, ale zrazu začuje, ako ktosi hovorí: „Som gej.“ Fíha, to sa takto verejne k tomu priznáva, chlapec? Čuduje sa Dobroš a chvíľu sa zastaví v tom prepínaní programov. „A preto nemôžem darovať krv.“ No a čo, čuduje sa Dobroš. Veď ani ja som v živote nedaroval krv, a tu som. To mu vadí? Mať tak jeho problémy, pomyslí si znechutene. „Preto sa chcem zasadiť za to, aby sme aj my mohli darovať krv…“ Dobroš nestíha. To aké problémy majú tí ľudia? Doteraz bojovali za to, aby ich nevyhadzovali z roboty, aby mohli hento a nemuseli toto a teraz… no čo by ešte nechceli! Nech sú radi, že ich nikto nevešia na kandelábre. Chcú mať normálne sobáše, a niekde už aj majú, ešte aj decká si chcú adoptovať, nie, na to nebude myslieť, hneď ho začne bolieť hlava. Ale s tým by asi jeho milovaná Nataša nesúhlasila, ako ju pozná. Už vidí v duchu ten jej zhrozený výraz – homoši a adoptovať deti? To je strašné! Veď čo by z tých detí vyrástlo?

Práve sa doprepínal k akejsi šou, kde známa herecká celebrita s preoperovaným úsmevom aj výstrihom nadšene chváli malého rómskeho chlapca, ako pekne spieval. „A som hrdá na to, že tu na našom krásnom Slovensku máme aj takýchto šikovných spoluobčanov,“ zavŕši svoju chválu herečka a usmeje sa od ucha k uchu, až sa Dobrošovi zazdá, že sa jej švy po plastickej operácii rozpárajú. Ach. Zas to prepne a zas to prepne, ale tá jeho, tá ich reklama nikde. Aj by zavolal Viktorovi, ale bojí sa. Čo ak to naozaj stiahli skôr, než to stihli nasadiť? A čo ak to už išlo a len on je taký trpák, že to nestíha zachytiť? Radšej počká, až zajtra v robote začne o tom niekto iný. No teda, ak tú reklamu dnes v telke nestihne, zle sa mu bude spať. Mal by ísť von. Ale kam? A s kým? A tak mu nezostáva nič iné, len prepínať kanály. To je život. To je strašný život. V duchu závidí celebritám, spoluobčanom aj gejom. Chce sa mu plakať. Je strašne nešťastný. Kto sa ma zastane? Pomyslí si v duchu. Len nezaspať, aby sa mi zasa neprisnil ten strašný sen.

Autorka: Jana Juráňová