Archív
skripot

Symboly

diskriminacia_webka

Dobroš potrebuje byť sám. A preto je sám. Je sám vo svojom malom neupratanom byte. Mal by si zasa zavolať tetu Gitku a zaplatiť jej za veľké upratovanie. Ale aj na to je lenivý. To boli časy, keď mu chodievala upratovať mama. Ale už nevládze. Bolia ju nohy, aj minule mu volala, či by ju nezaviezol na vyšetrenie. Akurát nemohol. No veď si nejako poradila. Vždy si vedela poradiť.

Byť sám je výborná vec. Mal by si tento bytík nechať aj v prípade, ak sa s Natašou presťahuje do niečoho väčšieho. Pre istotu.

V telke dávajú slávnostné odovzdávanie cien ľuďom, ktorí sa zaslúžili o záchranu ľudského života. Väčšinou muži, v úzadí stoja aj tri ženy – zdravotné sestry. Premiér im odovzdáva dary. Mužom lístky na hokej a ženám súpravu na šitie a vyšívanie. Ozaj, veď Dobroš ešte nemá lístky na ten medzinárodný zápas, v ktorom pôjde o veľa. Mali by sa v agentúre dohodnúť a zabezpečiť si ich spolu. Minister vnútra podáva mužom ruku tak po chlapsky, ženám dáva červenú ružu. Záber na všetkých zozadu, kamera sa priblíži k vyholenému temenu jedného zo záchranárov, na ňom vytetovaná svastika. Premiér a minister vnútra sa usmievajú.

Dobroš ide spať.

Ráno sa prebudí na zvuk televízora. Už nie je tak celkom ráno. Ale dnes pôjde do práce po pansky, a tak je to jedno. Správy. Ktosi hovorí čosi o tom, že záchranca ľudských životov, ktorý si prevzal cenu od premiéra spolu s lístkom na hokejový zápas, mal na vyholenej hlave vytetovaný fašistický symbol. Dobroš počúva: „… na prokuratúru… organizácie protestovali… dali podnet…“, bla-bla. Akýsi novinár robí rozhovor s inkriminovaným záchranárom.

„Ja ani neviem, čo to tam mám vytetované. Mám to tam od štrnástich rokov, vytetoval mi to kamarát, ja sa s tým nestotožňujem…“

„A prečo teda máte vyholenú hlavu, keď sa s tým nestotožňujete, mohli by ste to prekryť vlasmi…“

„Keď mne sa vždy strašne potí krk, ja za to nemôžem, ja si tam nevidím, podľa mňa to nie je vážne…“

„Hrozí vám trest za propagáciu fašizmu…“

„Tak s tým niečo urobím, veď ja sa s tým nestotožňujem.“

Dobroš si chvíľu myslí, že ten záchranár sedí a novinár stojí, ale keď kamera poodíde je jasné, že záchranár je veľmi malý.

„V detstve ma šikanovali,“ povie ešte, alebo sa to Dobrošovi zdalo? Ešte je rozospatý.

„Je to veľmi dobrý človek,“ hovorí akási žena, „veľmi spoľahlivý, prajný, pomáha ľuďom. Nikdy s ním neboli nijaké problémy…“ To je nejaká jeho nadriadená alebo čo. Chváli ho. Ktovie, ako to skončí. Chudák človek, je dobrý, spoľahlivý, niekoho zachránil a má trpieť?

Zvoní telefón, je to Nataša. Pýta sa Dobroša, či k nim nechce prísť popoludní na kávu.

„Nemôžem, mám dnes nejaké pracovné stretnutia a teraz sa ponáhľam, ozvem sa neskôr,“ vykrúti sa Dobroš.

„Ale veď včera si nič také nehovoril,“ čuduje sa Nataša. „A beží už tá tvoja reklama?“

„No, bude sa natáčať, musím okolo toho lietať. Termíny horia, veď ti to neujde.“

„Videl si toho záchranára s tým hákovým krížom? Otec sa rozčuľoval, že prečo mu nedajú pokoj, či nestačí, že si dobre robí svoju robotu. Ty si čo myslíš?“

„A ty?“

„Neviem, sestra sa bola pozrieť v škole, vieš, možno už nastúpi po materskej, a hovorila, že tam videla také symboly u žiakov, niektorí chalani to majú pripnuté na taške, ale keď prídu ku škole, dajú to dolu.“

„Prepáč, musím končiť. Idem do agentúry…“

„A prídeš popoludní?“

„Možno áno, ešte ti zavolám, uvidím.“

„Budem ťa čakať. A nezabudni na ten sľub.“

Dobroš nevie, o akom sľube je reč a hanbí sa opýtať. Asi by k nim dnes nemal chodiť.

„Aké kvety máš najradšej?“ spýta sa, aby to celé zahovoril.

„Dobroš, ty si úžasný. Kvety sú symboly lásky. Teším sa,“ povie rozochvene a položí slúchadlo.

Autorka: Jana Juráňová