Archív
skripot

Talenty

diskriminacia_webka

Dobroš sa hnevá sám na seba. Prečo to tej Nataši sľúbil? Tiež sa dá nahovoriť na všetko. „Som somár,“ nadáva sám sebe.

Nataša mu včera pri večeri stískala ruku a prosila: „Dobroško, opýtaj sa, prosím ťa, ako je to s tou nadáciou pre mimoriadne nadané deti. Komu vlastne dávajú peniaze? Sľúbila som kamarátke, že to zistíš. A že to možno aj zariadiš. Veď máš dobré srdce.“

„Prosím ťa, a prečo si jej to sľúbila? Čo ak nebudem môcť nič vybaviť?“

„Aspoň sa spýtaj,“ žobronila Nataša.

A tak má Dobroš o zábavu postarané.

Natašina kamarátka si pred rokmi adoptovala dievčatko. Tá malá má už asi osem rokov. Raz sa náhodou stretli v meste a Nataša ich obe Dobrošovi predstavovala, ale Dobroš tomu nevenoval veľkú pozornosť. Nad deťmi sa pre istotu vôbec nerozplýva, aby Nataša náhodou nevyrukovala s tým, že aj oni by mohli mať jedno-dve… Takže si tú ženu veľmi nepamätá. A to decko už vôbec nie. Veď odvtedy tá malá určite narástla, načo si ju má pamätať, keď sa stále mení? Deti sa menia. Na to, aby sa nad nimi stále niekto rozplýval, majú rodičov. Pre tých ostatných je to niekedy aj poriadne otravné.

A nedávno tá kamarátka volala Nataši, že malá je mimoriadne nadaná na hudbu, vraj to zistila nejaká učiteľka, a že by mohla hrať na violončelo. Aj hrá, ale zatiaľ má nástroj požičaný zo školy. No keď dorastie, bude treba kúpiť nové a Natašina kamarátka premýšľa, kde vezme toľko peňazí. Violončelo je drahé už samo osebe. A ešte sláčik, a k tomu každú chvíľu nové struny, puzdro, no skrátka – kde na to vziať? Ak dcéru nechá hrať na violončelo a potom zrazu nebude mať na to peniaze, čo urobí? Ale ľúto by jej bolo, keby to už teraz nechala. Malá je naozaj nadaná, Nataša to omieľala stokrát. Vraj sa na ňu bola pozrieť na nejakom detskom koncerte na tej zuške. Dobroš je zhrozený. Tá Nataša asi fakt nemá čo robiť. Alebo ešte horšie – už by aj sama chcela mať deti a takto vystrája. Ale čo s tým on môže urobiť?

„Čo s tým ja môžem urobiť?“ spýta sa Dobroš otrávene.

No to je jednoduché. Malá je nadaná a potrebuje violončelo a violončelo je drahé a Dobroš pracuje pre reklamnú agentúru, ktorá robila tú kampaň pre takú nadáciu, ktorá podporuje nadané deti…

„Musela si jej to vytárať?“ opýtal sa Dobroš príkro. Nataša si vytiahla ruku z jeho dlane a napila sa vína.

„Nemusela, ale chcela som. Tebe vadí, keď sa tebou niekedy aj pochválim?“ Na to Dobroš naozaj nemá čo dodať. Sláva niečo stojí. A tak Nataši sľubuje, že sa opýta.

Dnes ide na obed so šéfom agentúry a s jeho priateľkou, ktorá pracuje v agentúre ako PR manažérka. Mohol by o tom špitnúť. Ak mu povedia, že je to problém, odcituje ich odpoveď Nataši a bude pokoj.

*

„Ahoj, pre istotu ti volám, aby som nezabudol.“
„Jéj, Dobroško, pýtal si sa na tú malú?“

„Pýtal, ale neviem, či mám dobré správy.“

„Prečo?“
„Tá nadácia podporuje len rómske deti. Je tá malá Rómka?“

„Prečo by mala byť? Ja myslím, že nie je. Je blonďavá…“

„Väčšina adoptovaných sú Rómovia, tak som si myslel… a keď adoptované decko hrá na husle alebo na violončelo, tak je určite rómske.“

„Prečo by to tak malo byť? Ale veď si ju videl! Pripadá ti ako Rómka?“
„Ja neviem. Spýtaj sa.“

„To sa mám Viery spýtať, či je jej decko Rómka? Keď sama vidím, že nie je?“

„Tak potom má smolu.“

„Ale veď aj biele deti môžu potrebovať pomoc, nie?“
„Na to sú iné nadácie.“

„Tak mi nejakú povedz.“

„Neskôr ti zistím, ale v tých je už väčšia konkurencia. Treba robiť konkurz.“

„A v tej, čo si zisťoval, v tej netreba?“

„Len tak trochu. Niečo zahrá, všetci sa rozplývajú, sú za dobrých, že pomohli cigánčaťu…“

„Nemôžem jej to takto povedať.“

„Nemala si jej nič sľubovať.“

„Počuj, a teraz ma napadlo. Jej kamarátka má syna s Afričanom, otec ich opustil, mama žije s tým chlapcom sama. Je veľmi šikovný na šport. Myslíš, že toho by nejako podporili?“

„Nataša, nepočula si, čo som pred chvíľou povedal? Nejde o to, či je čierny, ale či je Róm. My si tu riešime svoj rómsky problém. A ten je dosť veľký, nemyslíš?“

„Prečo mlčíš, Nataša? Ja som nemohol viac urobiť.“

„Viem, že si nemohol. Nejako jej to vysvetlím.“

„A naozaj nie je tá malá aspoň trochu tmavá? Keď je adoptovaná, nikto nebude zisťovať…“

„Nie, jej biologická mama je bezdomovkyňa, je biela. Nedá sa to oklamať.“

„Tak to má smolu. A prečo musí hrať práve na violončelo? Nemôže hrať na flautu?“

„Violončelo sa jej veľmi páči.“

„Ale keď je z takej rodiny, nemala by si tak veľmi vyberať…“

Nataša zložila. Dobroš premýšľa, či sa urazila a či to bude musieť žehliť, alebo si od nej jednoducho nejaké dva-tri dni oddýchne. Radšej to druhé, aby ju prešli fanty. Určite už chce mať decká. Začína jej z toho šibať. A tak Dobroš radšej odsunie celý ten problém na neurčito. Lebo nič iné sa s tým ani nedá urobiť.

Autorka: Jana Juráňová