Archív
skripot

Účinná pomoc

diskriminacia_webka

„Vieš, ako som sa cítila, keď som jej to mala vysvetliť?“

„Tak si jej nemala nič sľubovať. Čo mám robiť? Ako to mám zariadiť? Mám jej to violončelo kúpiť za svoje alebo čo?“

„To od teba nikto nechce.“

„Tak to viac neriešme.“

„Ale ja to musím riešiť. Ako som jej to mala vysvetliť? Musela som jej predsa povedať, že keď malá nie je rómskeho pôvodu, tak nemá nárok na príspevok z tej nadácie, ktorá podporuje len rómske deti a najmä deti z detských domovov.“

„Keby v tom domove zostala, možno by sa našiel nejaký sponzor…“

„A kto by tam s tým deckom chodil na hudobnú?“

„Možno niekto s nimi chodí, veď nevieme, ako to funguje.“

„Počuj, Dobroš, nechaj to tak. Hovorila mi dosť hrozné veci.“

„Neviem, či to chcem počuť.“

„A komu to mám hovoriť? Si môj najbližší človek.“

„To fakt?“ Dobroš sa trochu zľakne. Najbližší človek. Uf. Preto musí teraz počúvať výlevy o Natašinej kamarátke, ktorá si adoptovala dieťa. A ktovie, čo všetko z toho ešte vyplýva a bude vyplývať. Radšej to nekomentuje. Malo by mu to lichotiť, no ale… Mlčí. Zato Nataša pokračuje.

„Predstav si, keď prišla s malou k srdciarke na kontrolu, tá jej zvestovala, že dievčatko má nejakú srdcovú chybu, a že či ju ešte nechce vymeniť.“

„Neblázni! A čo ona?“

„Prosím ťa, ako sa dá decko vymeniť?“

„No tak veď tá doktorka to možno myslela dobre.“

„Ako by ju mohla vrátiť? Veď si na seba zvykli. To ako keby som ja vrátila niekde teba. Alebo ty mňa.“

„Prečo nič nehovoríš?“

„Čo mám povedať?“

„A keď bola s malou u alergiologičky, dievčatko malo ešte svoje pôvodné priezvisko, takže lekárka si myslela, že Viera, teda kamoška, je vychovávateľka z decáku. Správala sa k malej urazene, drzo, a keď Viera povedala, že si bude malú adoptovať a že už ju má u seba, tak lekárka hneď začala medovým hláskom a začala sa s malou mojkať. Tak si to predstav. Keď to decko nepatrí nikomu alebo akože štátu, tak s ním zachádzajú ako s vecou.“

„No veď to je asi normálne, nie?“

„Dobroš, ako to môžeš povedať?“

„Prepáč, ale som po dnešnom dni unavený.“

„A čo si robil?“

„Slogany. Vymýšľal.“

„To musí byť ťažké.“

„Neironizuj. Keď to Viera nezvláda, nemala si adoptovať decko. Musela predsa vedieť, že na nejaké také reakcie narazí.“

„Asi aj vedela, ale aj tak ju to vždy nanovo šokuje.“

„No a čo? My to teraz budeme prežívať s ňou alebo ako? Nemáme dosť svojich starostí?“

„Prežívam to s ňou. Zaujíma ma to. Malá je taká zlatá…“

Dobroš by rád zmenil tému, lebo smerovanie rozhovoru sa mu vôbec nepáči.

„Pôjdeme na golf? A potom zájdeme na večeru?“

„Ani sa mi veľmi nechce. Veľmi rada by som Viere nejako pomohla. Vieš, koľko je v detských domovoch detí?“

„Neviem. Asi ani nechcem vedieť.“

„Viera hovorí, že tie predvianočné koncerty, na ktorých tie detičky vystupujú, že je to svinstvo. Ale ja by som sa aj tak išla rada pozrieť. Niektoré tie deti sú také zlaté… Budeš mať nejaké lístky?“

„Neplánoval som to. Prosím ťa… To nie je pre nás.“

„Dobroš, nebuď taký! Ja chcem veriť, že ty si naozaj dobrý človek.“

„No veď som, nie? Mám to aj v občianskom: Dobroš Dobrík.“

Autorka: Jana Juráňová