aka fuka funda luka
funda káva kevenduka

„Vieš, ona povedala, že nemá rada vujtonky. Opýtali sa jej: ’Takže ste feministka?‘ A ona odpovedala: ’Som sama sebou.‘
„Prosím ťa! To že povedala? Sama sebou? Zrovna ona, chudera!“
„No, niekedy je zaujímavá. Niektoré texty pesničiek má fajn.“
„Predovšetkým sa predvádza. Ja tam nič iné nevidím. Potrebuje sa exhibovať za každú cenu. Až mi jej je niekedy ľúto.“
„No, zas ľutovať ju nemusíš.“
„O kom sa rozprávate?“
„Nepočúvaj rozhovory dospelých. O nikom.“

„A, mami, čo je to feministka?“
„No, ako by som ti to…“
“Mami, čo je to vujtonka?“
„No, taká kabelka. Je to značka.“
„A nosia teda feministky vujtonky, mami?“
„Ach, bože. A čo ja viem?“

Začalo sa to takto. Známa mi povedala, že tá a tá, akože celebrita, mala nejaké interview. A opýtali sa jej, či je feministka, keď nenosí vujtonky. A vraj tá, akože celebrita, povedala, že ona je sama sebou. A ja som ničomu nerozumela. Po chvíli váhania som sa opýtala známej: „… prepáč, nestíham. Čo je to vlastne vujtonka?“
„Nevieš? Fakt nevieš? Kabelka. Je ich strašne veľa napodobenín, veď aj vyzerá ako napodobenina.“
„Aha. Taška. Jeden typ?“
„Nie, more typov.“

Žijeme v iných svetoch. Ale to nevadí. Porozprávať sa môžeme. Aj na kávu zájsť, skrátka pokecať. Človek sa vždy niečo dozvie.

A keď som to rozprávala mojej zlatej Dorke, Morke, Magorke, dozvedela som sa jeden príbeh o vujtonke. Je toto možné?

Autor: Život. (Lebo toto nevymyslíš, ani keby si bola celebrita, alebo feministka alebo prezidentka spojených nádob a národov):

Išla som po Champs-Elysees. Prechádzala som sa tam len tak. Dovnútra žiadneho toho obchodného domu som zatiaľ nešla, veď načo. Mala som na sebe obnosené texasky a tenisky. V čom inom mám chodiť po Paríži? Módne trendy nestíham a chodiť peši v niečom inom… No skrátka, ako som sa tam tak prechádzala, zastavil ma Číňan. Asi to bol Číňan. Opýtal sa ma, či by som pre neho niečo neurobila. Prečo nie. Môžem niečo urobiť pre človeka, čo sa len tak prechádza po Champs-Elysees. Dal mi päťdesiat eur a požiadal ma, aby som mu kúpila kabelku tam v tom obchodnom dome. Vysvetlil mi približne, akú mám kúpiť. Okej, povedala som a vošla som dovnútra.

Rozhliadala som sa. Bolo tam málo ľudí. Mala som v rukách tých päťdesiat eur a hľadala som typ kabelky podľa vysvetlenia toho chlapíka vonku. Asi som vyzerala v tom lesku a prepychu nepatrične. Prišla ku mne usmievavá predavačka. Jasné, že som jej bola podozrivá v tom oblečení. Tak som sa na ňu usmiala. Aby si nemyslela, že kradnem. Povedala som jej, že ďakujem, že len si to tu obzerám a že mám peniaze, fakt, nemusí sa báť a ukázala som jej peniaze – tých päťdesiat eur a aj moje.
„Aha.“
Poodišla. Usmiala sa. Potom sa vrátila.
„Poslal vás sem niekto?“
„Ako, poslal?“
„No, nepožiadal vás niekto, aby ste pre neho alebo pre ňu,“ bola rodovo korektná v jazyku, to teda fakt, „aby ste kúpili jednu z kabeliek?“
Ako to vie?
„Ako to viete?“
„Nie ste prvá.“
„Nie?“
„Nie.“
„Aha…“
„Chcel od vás ten muž vonku, aby ste pre neho kúpili niektorú z kabeliek?“ spýtala sa ma predavačka po anglicky milo, ale nástojčivo.
„Áno.“
„Viete, prepáčte, ale ide o to, že on chce tú kabelku preto, aby mohol robiť falzifikáty. Chápete ma. Nepredáme mu tú kabelku. Pokúšal sa o to viackrát. My už vieme, že ju chce preto, aby ju mohol doma, v Číne, kopírovať.“
„To fakt?“
„No áno, je to tak. A preto, ak nechcete tú kabelku priamo pre seba, čo asi nechcete, nech sa páči, môžete sa tu porozhliadnuť, ale buďte taká láskavá, nekupujte kabelku pre toho muža tam vonku.“
„Pre toho Číňana?“
„Áno. Viete, najmä Číňania sem chodia, no nielen. Chcú skopírovať naše vzory, kupujú kabelky len preto, aby mohli robiť falzifikáty, chápete. Preto ich sem nevpúšťame.“
„Koho sem nevpúšťate?“
„Podozrivých.“
„Podozrivých?“
„Posielajú neskúsených cudzincov, ktorí sa dajú nahovoriť, lebo nevedia, o čo im ide.“
„Aha.“
„Prajem pekný deň.“ Nasledoval profesionálny úsmev. Dokonalý úsmev. Človeku v ťažšom duševnom rozpoložení by dokonca dobre padol.

Vyšla som von z obchodu. Oproti na opačnej strane Champs-Elysees stál človek, asi Číňan.
„Nemáte tašku pre mňa?“ spýtal sa.
„Nie, nemám.“ A vrátila som mu peniaze. „Nechceli mi predať.“
„A prečo nechceli?“
Zaváhala som: „Všimli si, že to chcem pre vás a vraj ju skopírujete. Tak preto.“
„Ach, to mi ľúto je veľmi, prepáčte, nabudúce budem musieť väčší pozor dať.“ Odbehol preč.
„Asi áno,“ hlesla som, ale on to už nepočul.
Aj tak si ju zadováži a skopíruje. Veď aj tak ich kopírujú. Veď aj tak všetky vyzerajú ako imitácie.

„Vieš, že mi Dobroš kúpil v Paríži vujtonku? Bol tam na obchodnom rokovaní.“
„Ešte spolu chodíte?“
„Ale áno, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Dobroš je fajn. Občas má úlety, ale je to dobrák.“
„Je pekná?“
„Kto?“
„Vujtonka.“
„No, neviem. Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj.“
„Tak si ju uži.“
„Dosť veľa sa do nej zmestí.“
„Hm.“
„Už ho počujem, ako mi hovorí: ‘Už zasa v tej kabelke nemôžeš nič nájsť?’“
„Na to sa vykašli.“
„No veď ja na to kašlem.“
„Hlavne, že máš vujtonku.“
„Mám už dve. Aj minule mi jednu doniesol.“

aka fuk funda luk
funda káva kevenduk

Autorka: Jana Juráňová