Archív
skripot

Diskriminácia na základe veku, konanie o súlade právnych predpisov, poskytovanie peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia: nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 16/2018

diskriminacia_webka

Diskriminácia na základe veku, konanie o súlade právnych predpisov, poskytovanie peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia: nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 16/2018[1]

Ústavný súd SR rozhodoval na základe návrhu verejnej ochrankyne práv o súlade niektorých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia[2] s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, a tiež s ustanoveniami Medzinárodného paktu a hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ďalej tiež „Pakt“) a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (ďalej tiež „Dohovor“). Išlo o ustanovenia týkajúce sa najmä záväzkov Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná[3], podmienok ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd[4], zákazu diskriminácie, okrem iného aj z dôvodu zdravotného postihnutia a veku[5], rovnosti v dôstojnosti i v právach[6], práva na sociálne zabezpečenie vrátane sociálneho poistenia[7], a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou[8]. Taktiež išlo o právo osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a na začlenenie do spoločnosti, v rámci ktorého majú štáty zabezpečiť účinné a primerané opatrenia zabezpečujúce prístup týchto osôb k celému spektru podporných služieb vrátane osobnej asistencie[9] a prijať opatrenia, ktoré uľahčia osobnú mobilitu a prístup ku kvalitným pomôckam na mobilitu týchto osôb.[10]

Konanie pred ústavným súdom súviselo so stanovením hornej a dolnej vekovej hranice v zákone o peňažných príspevkoch[11] na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, ktorou tento zákon obmedzoval možnosť priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. na kúpu osobného motorového vozidla ťažko zdravotne postihnutým osobám. V prípade  priznania peňažného príspevku na osobnú asistenciu išlo o osoby, ktoré v čase podania žiadosti mali vek viac ako 65 rokov alebo menej ako 6 rokov a v prípade príspevku na kúpu motorového vozidla išlo o osoby, ktoré v čase podania žiadosti mali vek viac ako 65 rokov. Podľa verejnej ochrankyne práv takáto právna úprava „zasahuje do oprávnenia osôb so zdravotným postihnutím získať potrebný príspevok, pokiaľ sú mladšie alebo staršie ako stanovená veková hranica.“[12] Ako ďalej verejná ochrankyňa práv uviedla, napadnutá právna úprava zavádza diskrimináciu medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím na základe veku a tieto ustanovenia zákona „odporujú najmä povinnostiam vyplývajúcim pre Slovenskú republiku zo znenia Paktu o hospodárskych právach, Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím […][13].

Čl. 19 písm. b) Dohovoru upravuje práva všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru stanovuje povinnosť zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím.

Z nálezu ústavného súdu vyplynulo, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia, ktoré spadajú pod právo na sociálne zabezpečenie v zmysle čl. 9 Paktu a práva stanovené v čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru. Z toho dôvodu sa ústavný súd v prvom rade vyjadril k právam stanoveným najmä v Dohovore v kontexte namietaných ustanovení preskúmavaného zákona.

Podľa ústavného súdu je čl. 19 Dohovoru potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na zásady stanovené v čl. 3 Dohovoru, najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti jednotlivca a plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti.

Ústavný súd ďalej uviedol, že právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať za rešpektované len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky občianske, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom bez diskriminácie.[14] V prípade, že osoby čelia v súvislosti s uplatňovaním tohto práva diskriminácii, musia mať k dispozícii účinné a cenovo dostupné opravné prostriedky.[15] Podpora osobnej mobility osôb so zdravotným postihnutím  v zmysle čl. 20 Dohovoru je nevyhnutným predpokladom plného začlenenia a zapojenia osôb so zdravotným postihnutím do jednotlivých komunít.[16]

V kontexte chápania ústavného princípu rovnosti a nediskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy[17] sa ústavný súd oprel o svoju ustálenú judikatúru. Podľa ústavného súdu má ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy „charakter všeobecného ústavného princípu; ide o všeobecné pravidlo rovnosti, ktoré slúži na generálnu ochranu pred diskrimináciou a vo svojej podstate vyjadruje rovnosť všetkých subjektov práva pred zákonom“[18]. Toto všeobecné pravidlo rovnosti je adresované všetkým orgánom verejnej moci, ktoré musia princípy rovnosti a nediskriminácie uplatňovať vo vzťahu ku všetkým subjektom práva a k ich základným právam a slobodám, a to v spojení so všetkými zakázanými diskriminačnými dôvodmi obsiahnutými v čl. 12 ods. 2 ústavy.[19]

Podľa ústavného súdu je možné za diskriminačnú považovať takú právnu úpravu, ktorá „rovnaké alebo analogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03)[20].

Ústavný súd teda zisťoval, či napadnutá  právna úprava predstavuje porušenie práva na rovnosť tým, že priznáva nárok na peňažné príspevky na osobnú asistenciu (vo veku od 6 do 65 rokov) a kúpu motorového vozidla (nie viac ako 65 rokov) len osobám s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú uvedený požadovaný vek. Zároveň skúmal, či sa uvedené rozdielne zaobchádzanie týka kategórií osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré sa nachádzajú v porovnateľných situáciách. Ako ústavný súd uviedol, [p]ožiadavka týkajúca sa porovnateľnej povahy situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa musí posúdiť z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ právnej úpravy, ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie[…][21]. Ústavný súd zároveň dodal, že sa nevyžaduje, aby boli situácie identické, ale postačuje, ak budú porovnateľné – pričom „skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie […]“. Ústavný súd uzavrel, že napadnutá práva úprava vytvára rozdielne zaobchádzanie medzi osobami s ťažkým zdravotným postihnutím majúcimi požadovaný vek a osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré požadovaný vek nemajú.

Hoci cieľom poskytovania predmetných peňažných príspevkov mala byť podpora sociálneho začlenenia ťažko zdravotne postihnutým osôb do spoločnosti, podľa ústavného súdu priznanie týchto peňažných príspevkov uvedeným osobám bolo podmienené splnením formálnej požiadavky dovŕšenia určitého veku.

Podľa ústavného súdu napadnutá právna úprava pôsobí diskriminačne, keďže zaobchádza s jednou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré majú požadovaný vek v porovnaní s inou skupinou osôb, a to s osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré nemajú požadovaný vek inak, a to tak, že zatiaľ čo osobám patriacim do prvej skupiny priznáva nárok na peňažný príspevok na osobnú asistenciu, resp. peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, osobám patriacim do druhej skupiny uvedené peňažné príspevky nepriznáva, pričom obe skupiny osôb s ťažkým zdravotným postihnutím sa nachádzajú v rovnakej, resp. porovnateľnej situácii. Medzi situáciami oboch skupín osôb s ťažkým zdravotným postihnutím nie sú rozdiely takého charakteru a takej závažnosti, ktoré by požadovali nerovnaké zaobchádzanie s nimi.[22] Takáto právna úprava teda zavádza priamu diskrimináciu na základe veku.[23]

Ústavný súd sa nakoniec zaoberal otázkou, kedy a za akých podmienok by bolo obmedzenie práva na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákazu diskriminácie prípustné v zmysle ústavy a v zmysle medzinárodnoprávnych zmlúv o ľudských právach. Ústavný súd uviedol, že hoci je princíp rovnosti, resp. zákaz diskriminácie fundamentálnym princípom, „neznamená absolútnu rovnosť, totiž absolútne rovnaké zaobchádzanie s každým a v každej situácii. Právo na rovnaké zaobchádzanie, resp. zákaz diskriminácie je […] obmedziteľné, a to za podmienok stanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy a/ vrátane rešpektovania princípu proporcionality“.

Po preskúmaní všetkých relevantných podmienok ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd dospel ústavný súd k záveru, že, „napadnutá právna úprava predstavuje ústavne a medzinárodnoprávne neprípustné obmedzenie princípu rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie na základe veku […]. Keďže zákonodarca sa napadnutou právnou úpravou dopustil porušenia uvedených ustanovení Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, porušil zároveň záväzok Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná podľa čl. 1 ods. 2 ústavy.[24]

Napadnuté ustanovenie zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia teda podľa rozhodnutia ústavného súdu nebolo v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a s príslušnými ustanoveniami Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

[1] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 2. apríla 2020, sp. zn. PL. ÚS 16/2018, ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.16.2018.1

[2] Išlo o § 22 ods. 2 prvej vety zákon a § 34 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[3] Čl. 1 ods. 2 ústavy.

[4] Čl. 13 ods. 4 ústavy.

[5] Čl. čl. 2 ods. 2 paktu, čl. 5 ods. 2 Dohovoru.

[6] Čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 1 Dohovoru, čl. 19 písm. b) Dohovoru.

[7] Čl. 9 paktu.

[8] Čl. 5 ods. 2 Dohovoru.

[9] Pozri bližšie čl. 19 písm. b) Dohovoru.

[10] Pozri čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru.

[11] Zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[12] Pozri ods. 2 nálezu.

[13] Pozri ods. 3 nálezu.

[14] Pozri bližšie ods. 78 a 81 nálezu.

[15] Pozri ods. 81 nálezu.

[16] Pozri ods. 82 nálezu.

[17] Čl.12 Ústavy Slovenskej republiky:

„1. Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

  1. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“

[18] Pozri ods. 88 nálezu.

[19] Pozri ods. 88 nálezu.

[20] Ods. 89 nálezu.

[21] Ods. 96 nálezu.

[22] Ods. 102 nálezu.

[23] Pozri ods. 101 nálezu. Pozri bližšie aj ods. 102 nálezu.

[24] Ods. 124 nálezu.