Archív
skripot

Diskriminácia z dôvodu etnicity, právo na súdnu ochranu, prenesené dôkazné bremeno: nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 90/2015

diskriminacia_webka

Diskriminácia z dôvodu etnicity, právo na súdnu ochranu, prenesené dôkazné bremeno: nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 90/2015[1]

Sťažovateľka, žena rómskeho pôvodu, sa zúčastnila výberového konania, ktoré bolo vyhlásené mestom Spišská Nová Ves. Uchádzala sa o jedno z troch pracovných miest terénneho sociálneho pracovníka v rómskych komunitách. V tom istom výberovom konaní sa súčasne obsadzovalo aj jedno pracovné miesto asistenta sociálneho pracovníka so zameraním na prácu v rómskych komunitách. Pracovné miesta boli financované z prostriedkov poskytnutých Fondom sociálneho rozvoja. Napriek tomu, že sťažovateľka mala požadované (dokonca vyššie) vzdelanie aj dlhoročnú prax s terénnou prácou v rómskych komunitách, na voľné miesto boli prijaté uchádzačky nerómskeho pôvodu s nižšou kvalifikáciou a kratšou praxou, ktoré neovládali rómsky jazyk.[2] 

Keďže sa sťažovateľka domnievala, že voči nej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo forme priamej diskriminácie z dôvodu príslušnosti k etnickej skupine, obrátila sa v zmysle antidiskriminačného zákona[3] (ďalej tiež „ADZ“) so žalobou na Okresný súd Spišská Nová Ves. Domáhala sa určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, písomného ospravedlnenia a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy. Okresný súd žalobu zamietol a okrem iného uviedol, že bolo „povinnosťou [žalobkyne] v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej, resp. nepriamej diskriminácii jej osoby a zároveň mala na preukázanie týchto skutočností predložiť dôkazy […]. V konaní však neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a teda k diskriminácii jej osoby z dôvodu etnicity. Len jej subjektívny názor, že bola nevhodnými otázkami komisie týkajúcimi sa jej zdravotného stavu a schopnosti riešiť konflikty diskriminovaná, nie je dôvodom, ktorý by umožňoval súdu prijať záver, že k diskriminačnému postupu výberovej komisie, resp. žalovaného, skutočne došlo.“[4]

Krajský súd v Košiciach potvrdil rozsudok okresného súdu a tiež uviedol, že „dôkazné bremeno žalobkyne spočívalo v tom, aby preukázala, že konaním žalovaného v porovnaní s inými (ostatnými) uchádzačmi výberového konania bola znevýhodnená práve z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku, a na druhej strane na žalovanom bolo, aby preukázal, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania teda, že pohnútka (motív) jeho konania nespočíval v tvrdenom diskriminačnom dôvode, ale v iných dôvodoch. V prejednávanej veci žalobkyňa v konaní nepreukázala, že bola konaním žalovaného znevýhodnená v porovnaní s inými (ostatnými) uchádzačmi výberového konania.[5]

Sťažovateľka sa preto obrátila so sťažnosťou na Ústavný súd SR a v konaní pred ním namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ako dôvody svojej sťažnosti uvádzala nedostatočné vysporiadanie sa krajského súdu s dôkazmi predloženými sťažovateľkou, ako aj nesprávny – ústavne nekonformný spôsob interpretácie antidiskriminačného zákona, najmä § 11 ods. 2 ADZ, ktorý sa týka presunu dôkazného bremena. Inštitút preneseného dôkazného bremena je špecifikom konania súvisiaceho s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. V zmysle § 11 ods. 2 ADZ ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, žalovaný je povinný preukázať, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil.

Sťažovateľka tiež namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pretože podľa nej došlo k porušeniu tzv. princípu rovnosti zbraní, keďže sa jej argumentáciou krajský a aj okresný súd podľa nej zaoberal len v obmedzenom rozsahu, bez presvedčivého odôvodnenia.

Ďalšou námietkou sťažovateľky bolo porušenie práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru.[6]

V časti, v ktorej sa ústavný súd sa zameral  na kvalitu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu a tiež kvalitu odôvodnenia jeho rozsudku uviedol, že „[a]ntidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročné na dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom formulovaného záveru je práve špecifikum rozloženia dôkazného bremena zakladajúce sa na povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.[7] Ústavný súd sa dotkol aj odôvodnení rozhodnutí okresného a krajského súdu ohľadom sťažovateľkinej dôkaznej povinnosti. Spochybnil argumentáciu prvostupňového súdu, podľa ktorého sťažovateľka „v konaní…neprodukovala žiadne relevantné dôkazy svedčiace o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a teda k diskriminácii jej osoby z dôvodu etnicity“. Podľa ústavného súdu už v tejto konštatácii sa „skrýva náznak neakceptovania špecifík rozloženia dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch, pretože okresný súd je toho názoru, že sťažovateľka mala preukázať nielen to, že bola diskriminovaná, ale aj to, že bola diskriminovaná z dôvodu etnicity.[8] Ústavný súd uviedol, že sťažovateľka nebola povinná produkovať relevantné dôkazy v celej jej obsahovej náplni[9], pretože samotný diskriminačný dôvod vyjadrený v § 2 ods. 1 ADZ[10] (v tomto prípade etnicitu) „žalobca nemusí preukázať, postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnický pôvod[11]. Ústavný súd sa tiež oprel o rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého žalujúca strana motív (pohnútku) žalovanej strany, že bola diskriminovaná napr. pre svoj rasový (etnický) pôvod, ani nemôže preukázať, pretože takáto požiadavka je celkom zjavne nesplniteľná a je z povahy veci vylúčená.[12]

Podľa ústavného súdu okresný aj krajský súd pristúpili k vyhodnocovaniu dôkazov selektívne. Vyhodnotili dôkazy svedčiace v prospech žalovaného, kládli ich do popredia a v podstate iba na nich založili svoje zamietavé rozhodnutie o žalobe. Naopak, vyhli sa hodnoteniu skutočností svedčiacich v prospech sťažovateľky, a tým pádom ich ani nemohli hodnotiť v o vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi. Ústavný súd sa vyslovil, že antidiskriminačné konanie „sa vyznačuje potrebou starostlivého zváženia skutkových okolností prípadu, ako aj objektívnou nesplniteľnosťou dôkaznej povinnosti žalujúceho v celom jej rozsahu.[13]

Ústavný súd preto dospel k záveru, že pochybenia v procese hodnotenia dôkazov a tiež nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozsudku krajského súdu predstavujú porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to tak postupom krajského súdu (hodnotenie dôkazov), ako aj jeho rozsudkom (nedostatočné odôvodnenie).

Vo vzťahu k porušeniu princípu rovnosti zbraní sa ústavný súd oprel o svoju prechádzajúcu rozhodovaciu činnosť a uviedol: „Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. […] (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).“[14]

Nakoľko krajský súd svojím postupom a rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie tým, že selektívne pristúpil k výberu dôkazov a zvýhodnil žalovaného, podľa ústavného súdu porušil aj princíp rovnosti zbraní a právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy.[15]

Ústavný súd tiež uviedol, že k porušeniu princípu rovnosti zbraní zo strany krajského súdu došlo aj tým, že neodstránil vadu postupu a rozsudku prvostupňového súdu, ktorý neprihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Tým podľa ústavného súdu odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu prvostupňového súdu stratilo charakter účinného právneho prostriedku nápravy porušenia práva na spravodlivé súdne konanie[16]. Krajský súd teda svojím postupom a rozsudkom porušil aj právo na účinný prostriedok nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru. 

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

[1] Nález Ústavného súdu z 1. decembra 2015, sp. zn. III. ÚS 90/2015.

[2] K okolnostiam prípadu pozri tiež http://diskriminacia.sk/spisska-nova-ves/

[3] Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.

[4] Pozri s.3-4 nálezu.

[5] S. 6 nálezu.

[6] Sťažovateľka namietala aj porušenie ďalších základných práv a to základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), práva na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu pri používaní hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv (čl. 5 písm. e) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie) a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie (čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie). V týchto prípadoch  ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

[7] S. 15 nálezu.

[8] S. 16 nálezu.

[9] Tamtiež.

[10] Diskriminácia a znevýhodňovanie sú často spojené s príslušnosťou k skupine (zväčša menšinovej), ktorá spĺňa určitú spoločnú charakteristiku (napríklad vek, pohlavie, sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie, etnicita atď.). Väčšina z diskriminačných dôvodov sa týka vlastností alebo daností, ktoré sú dané človeku ako ľudskej bytosti a/alebo ktoré tvoria podstatnú a neoddeliteľnú časť jeho/jej identity. § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona zakazuje diskrimináciu z dôvod pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

[11] S. 16 nálezu.

[12] Pozri nález Ústavného súdu Českej republiky z 26. apríla 2006, sp. zn. Pl. ÚS 37/04 (419/2006 Sb., N 92/41 SbNU 173).

[13] S. 24 nálezu.

[14] S. 265 nálezu.

[15] Pozri s. 26 nálezu.

[16] S. 27 nálezu.