Diskriminácia na základe zdravotného stavu v spojení s právom na súkromný a rodinný život – rozdielne zaobchádzanie s HIV pozitívnym cudzincom pri vybavovaní žiadosti o dočasný pobyt

Podľa ruského právneho poriadku cudzinci, ktorí uzavreli manželstvo s ruským občanom či občiankou, alebo ktorí majú deti ruskej národnosti, majú nárok na povolenie na dočasný pobyt pod podmienkou, že predložia lekárske potvrdenie, ktoré preukazuje, že nie sú HIV pozitívni. HIV pozitívni cudzinci sú vyhostení. Európsky súd pre ľudské práva („ESĽP“ alebo „súd“) vydal 10. marca 2011 rozsudok vo veci Kiyutin proti Rusku, v ktorom sa zaoberal diskrimináciou na základe pozitívneho testu na HIV.

Sťažovateľ sa narodil v roku 1971 v Sovietskom zväze a je štátnym občanom Uzbekistanu. V októbri 2002 jeho brat kúpil pozemok v ruskej obci Orjol. V roku 2003 prišiel sťažovateľ spolu so svojím nevlastným bratom a ich matkou z Uzbekistanu žiť do Ruska, oženil sa s ruskou občiankou a mal s ňou dcéru. Medzičasom požiadal o povolenie na pobyt a v súvislosti so svojou žiadosťou sa musel podrobiť lekárskemu vyšetreniu. Po zistení, že je HIV pozitívny, bola jeho žiadosť zamietnutá s odkazom na ruské právne predpisy, podľa ktorých cudzinci, ktorí uzavreli manželstvo s ruským občanom/občiankou alebo ktorí majú deti ruskej národnosti, majú nárok na povolenie na dočasný pobyt pod podmienkou, že predložia lekárske potvrdenie, ktoré preukazuje, že nie sú HIV pozitívni. Cudzinci, ktorí sú HIV pozitívni, sú vyhostení. Rozhodnutie správnych orgánov sťažovateľ napadol pred súdmi s tým, že nezohľadnili skutočnosť, že jeho zdravotný stav vyžadoval aktívnu lekársku antiretrovirálnu terapiu a úzke rodinné väzby v Rusku. Vnútroštátne súdy jeho odvolanie zamietli, preto sa obrátil na ESĽP.

Súd konštatoval, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“) nechráni právo cudzinca usadiť sa na území určitého štátu a taktiež nezaručuje zosobášeným párom rešpektovanie ich rozhodnutia o tom, kde budú žiť. Avšak z dôvodu, že sťažovateľ mal v Rusku založenú rodinu, Dohovor chráni jeho právo na súkromný i rodinný život (článok 8 Dohovoru), čiže právo nebyť diskriminovaný (článok 14 Dohovoru) sa v tomto prípade viaže na právo na rodinný život. Štát musí v každom prípade vykonávať svoju imigračnú politiku spôsobom, ktorý je v súlade s ľudskými právami cudzieho štátneho príslušníka, a to najmä s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života a právom nebyť subjektom diskriminácie. Aj keď mal sťažovateľ manželku a dcéru ruskej národnosti ako mnohí iní cudzinci žiadajúci o povolenie na pobyt na základe rodinných väzieb, nebol posudzovaný rovnako a bol oproti nim diskriminovaný na základe rodinného stavu. Jeho žiadosť bola zamietnutá iba z toho dôvodu, že zákonné ustanovenia zakazovali udelenie povolenia na pobyt HIV pozitívnemu cudzincovi.

K otázke, či bol takýto rozdiel v konaní odôvodnený, súd uviedol, že musí byť objektívny a racionálny alebo, inými slovami, musí sledovať legitímny cieľ a musí existovať rozumný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa má dosiahnuť. Zmluvný štát má určitý priestor na voľnú úvahu pri posudzovaní, či a do akej miery rozdiely v inak podobných situáciách odôvodňujú rozdielne zaobchádzanie. Rozsah tejto rezervy sa bude líšiť podľa okolností a pozadia daného prípadu.

Súd ďalej konštatuje, že posudzovacia právomoc štátu je v tejto oblasti obmedzená, pretože ľudia s HIV sú obzvlášť zraniteľnou skupinou v spoločnosti, ktorá bola v minulosti bezdôvodne diskriminovaná na základe predsudkov alebo všeobecných predstáv o možnostiach šírenia nákazy.

Tiež pripomenul, že v rámci Európy neexistuje konsenzus o vylúčení HIV pozitívnych osôb z miesta ich bydliska a iba veľmi málo štátov Rady Európy podporuje túto politiku. Súd konštatuje, že zo štyridsiatich siedmich členských štátov Rady Európy iba šesť štátov vyžaduje individuálnu žiadosť o povolenie na pobyt s predložením negatívnych výsledkov testu HIV, že jeden štát vyžaduje vyhlásenie v tomto zmysle a iba tri štáty prijímajú opatrenia na deportáciu HIV pozitívnych cudzincov. Ostatné zmluvné štáty neukladajú žiadne obmedzenia týkajúce sa vstupu, pobytu alebo bydliska osôb žijúcich s HIV z dôvodu ich HIV statusu.

Zdá sa teda, že vylúčenie HIV pozitívnych žiadateľov z pobytu nezodpovedá zavedenému európskemu konsenzu a má malú podporu medzi členskými štátmi Rady Európy. Žalovaný štát je preto povinný poskytnúť zvlášť presvedčivé dôvody pre rozdielne zaobchádzanie, ktorého sa žiadateľ stal obeťou.

Súd pripustil, že dané opatrenie bolo vedené legitímnym cieľom ochrany všeobecného zdravia, avšak podotkol, že znalci a medzinárodné inštitúcie sa zhodli na tom, že cestovné obmedzenia HIV pozitívnych jedincov nemôžu byť odôvodnené odvolaním sa na zdravotné opatrenie pre dobro verejnosti. Samotná prítomnosť HIV pozitívnych osôb na území štátu nespôsobuje ohrozenie verejného zdravia, na rozdiel od vysoko nákazlivých chorôb s krátkou inkubačnou dobou, ako sú cholera, žltá horúčka či vtáčia chrípka. Vstupné obmedzenia týkajúce sa týchto podmienok môžu prispieť k zamedzeniu šírenia týchto chorôb vylúčením cestovateľov/cestovateliek, ktorí ich môžu prenášať svojou prítomnosťou v krajine náhodným kontaktom alebo vzduchom. Samotná prítomnosť HIV pozitívnych osôb na území štátu teda nie je sama osebe hrozbou pre verejné zdravie, pretože HIV sa neprenáša náhodne, ale skôr prostredníctvom určitých druhov správania, ako pohlavný styk či zdieľanie injekčných striekačiek. Navyše sa zdá, že Rusko nevzťahuje cestovné obmedzenia súvisiace s HIV na turistov/turistky alebo krátkodobých návštevníkov/návštevníčky. Ani nevyžaduje HIV testy od ruských štátnych príslušníkov/príslušníčok, ktorí opúšťajú krajinu a opätovne sa vracajú. Vzhľadom na to, že metódy prenosu HIV zostávajú rovnaké bez ohľadu na dobu trvania ľudskej prítomnosti na ruskom území a štátnu príslušnosť, súd nevidí žiadne vysvetlenie pre selektívne uplatňovanie obmedzení súvisiacich s HIV proti cudzincom, ktorí žiadajú o povolenie na pobyt v Rusku, v porovnaní s vyššie uvedenými kategóriami osôb, ktoré v skutočnosti predstavujú veľkú väčšinu cestujúcich a migrantov/migrantiek. Navyše existujúce testy HIV, ktoré žiadateľ/žiadateľka o povolenie na pobyt v Rusku musí predložiť, nie vždy zistia prítomnosť vírusu u niektorých novoinfikovaných osôb, ktoré sa infikovali v časovom období, počas ktorého test nezistí vírus HIV, čo môže trvať aj niekoľko mesiacov. Z toho vyplýva, že použitie obmedzenia týkajúceho sa HIV iba v prípade potenciálnych dlhodobých obyvateľov/obyvateliek nie je efektívnym prístupom v prevencii prenosu vírusu HIV. Hoci HIV pozitívni ľudia môžu predstavovať riziko neprimeraného zaťaženia pre systém verejného zdravotníctva, tento argument nemožno použiť v danom prípade, pretože neruskí obyvatelia a obyvateľky všeobecne nemajú nárok na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a všetky zdravotné služby, okrem prvej pomoci, si musia hradiť.

Na záver súd uviedol, že ruské právo plošne zakazovalo udeliť povolenie na pobyt HIV pozitívnym cudzincom a cudzinkám a nepripúšťalo žiadne výnimky pre konkrétne prípady, ktoré by mohli vnútroštátne orgány zohľadniť. V prípade sťažovateľa imigračné úrady odmietli jeho žiadosť o povolenie na pobyt iba na základe príslušných zákonných ustanovení bez toho, aby sa zaoberali jeho zdravotným stavom a rodinnými väzbami v Rusku. S ohľadom na sťažovateľovu príslušnosť k obzvlášť zraniteľnej skupine, nedostatku rozumného a objektívneho odôvodnenia a individuálneho hodnotenia ruská vláda podľa názoru súdu prekročila svoj určený úzky hodnotiaci priestor. Z tohodôvodu súd konštatoval porušenie práva pána Kiyutina nebyť diskriminovaný na základe zdravotného stavu v spojení s právom na súkromný a rodinný život.

 

Rozsudok v origináli (EN):

• Judgment Strasbourg, 10 March 2011 (html)
• Na stiahnutie (pdf, 365 kB)