Diskriminácia z dôvodu rasy/etnickej príslušnosti (umiestňovanie a vzdelávanie rómskych detí v špeciálnych školách), v spojení s porušením práva na vzdelanie a práva na spravodlivé súdne konanie

 
16. marca 2010 Horná komora Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vydala rozsudok v prípade Oršuš a ďalší proti Chorvátskej republike pre porušenie čl. 6 Protokolu č. 1 (právo na spravodlivé súdne konanie), čl. 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákaz diskriminácie) [1]. Súd rozhodol, že segregácia rómskych detí do špeciálnych tried na základe jazyka predstavuje nezákonnú diskrimináciu a porušuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv.

Sťažovateľmi v prípade Oršuš a ďalší proti Chorvátskej republike bolo 15 chorvátskych žiakov a žiačok základných škôl rómskeho pôvodu, pochádzajúcich z troch rôznych chorvátskych obcí. Navrhovatelia a navrhovateľky boli umiestnení do špeciálnych tried určených výhradne pre Rómov z dôvodu nedostatočnej znalosti chorvátskeho jazyka. Žaloba tvrdila, že umiestnenie detí do takto vyhradených tried bolo prejavom zjavnej rasovej diskriminácie.

Po tom, čo bola táto sťažnosť zamietnutá na krajskom súde a Ústavnom súde Chorvátskej republiky, Európske centrum pre práva Rómov (European Roma Rights Centre – ERRC), Chorvátsky helsinský výbor a miestna advokátka Lavorka Kusanová podali v roku 2004 žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. Po zamietnutí žaloby v roku 2008 bolo podané odvolanie na Hornej komore Európskeho súdu pre ľudské práva.

Navrhovatelia vo svojej žalobe uviedli, že sylaby v čisto rómskych triedach obsahovali o 30 % menej učiva ako oficiálne učebné osnovy. Túto skutočnosť označili za etnickú diskrimináciu, ktorou bolo porušené ich právo na vzdelanie a ktorá ich vystavila neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Žaloba tiež predložila psychologický posudok rómskych detí, ktoré navštevovali čisto rómske triedy v tomto regióne. V ňom sa uvádza, že segregované vzdelávanie zanechalo na rómskych deťoch emocionálne a psychologické následky v podobe nedostatočnej sebaúcty a narušeného rozvoja identity.

Súd uviedol, že v prípade, keď navrhovateľ predkladá dôkazy, z ktorých je na prvý pohľad zrejmé, že účinok zavedených opatrení alebo pravidiel je diskriminačný, dôkazné bremeno je presunuté na žalovaný štát. Chorvátska republika teda bola povinná preukázať, že rozdiel v zaobchádzaní so žiakmi a žiačkami nebol diskriminačný.

Štát sa bránil tým, že v prípade ponechania rómskych detí v bežných triedach by školy boli nútené prispôsobiť spôsob výučby. Zároveň argumentoval tvrdením, že nešlo o žiadne „špeciálne“ triedy. Boli to bežné triedy v bežných školách, vytvorené iba z dôvodu nedostatočnej znalosti chorvátskeho jazyka u detí. Zároveň ale štát pripustil vytvorenie oslabených sylabov pre takéto triedy.

Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že všeobecné pravidlá alebo opatrenia napriek tomu, že sú zdanlivo neutrálne, ak majú neúmerne škodlivé účinky na osoby alebo skupiny osôb, ktoré (ako aj v tomto prípade) sú identifikovateľné iba na základe etnického kritéria, možno považovať za diskriminačné aj v prípade, že nie sú špecificky zamerané na túto skupinu.

A teda aj napriek tomu, že školy nevytvárali „špeciálne“ triedy na základe etnickej príslušnosti, súd ich vytváranie označil za nepriamu diskrimináciu, pretože po uplatnení znalosti chorvátskeho jazyka ako primárneho kľúča pri rozdeľovaní školy vytvorili čisto rómske triedy.

Európsky súd pre ľudské práva poukázal aj na skutočnosť, že neexistoval žiadny systém monitorovania možností preradiť rómske detí späť do nerómskych tried a že deti boli vzdelávané oddelene vo všetkých ročníkoch základnej školy. Pre zabezpečenie súladu s dohovorom by dočasné umiestnenie rómskych detí v oddelených triedach na základe jazykových rozdielov bolo prípustné iba vtedy, „ak by takáto segregácia slúžila iba na zdokonalenie ich znalosti chorvátskeho jazyka a po dosiahnutí zodpovedajúcej úrovne by boli okamžite preradené do bežnej zmiešanej triedy“. Kvôli nedostatočnej transparentnosti a nejasným kritériám umiestňovania detí do špecializovaných tried však žiaci a žiačky ostávali v čisto rómskych triedach počas významne dlhého obdobia, niekedy počas celého prvého stupňa školskej dochádzky.

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že umiestnenie navrhovateľov a navrhovateliek do oddelených tried predstavovalo nerovnaké zaobchádzanie v zmysle čl. 14 dohovoru.

Súd tiež rozhodol o udelení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v hodnote 4 500 eur pre každého/každú z poškodených a celkovo 10 000 eur ako náhradu trov konania.

Rozhodnutie Hornej komory Európskeho súdu pre ľudské práva nadviazalo na predchádzajúce rozsudky tohto súdu v kauzách D. H. a ďalší proti Českej republike (2007) a Sampanis proti Grécku (2012), ktoré možno považovať za prelomové. V týchto prípadoch súd rozhodol, že segregácia rómskych detí do špeciálnych škôl pre deti s mentálnym postihnutím alebo do špeciálnych etnických tried v rámci normálnych škôl je nezákonná. Zároveň zo všetkých týchto prípadov možno vidieť, že mnoho európskych štátov má veľké ťažkosti pri zabezpečovaní dostatočného vzdelania pre rómske deti.

 

Rozsudok v origináli (EN):

• Judgment Strasbourg, 16 March 2010 (html)
• Na stiahnutie (pdf, 565 kB)

 
[1]

Článok 2 Protokolu č. 1:

Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.

 
Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3. Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí.

 
Článok 14 dohovoru:
Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.