Návrat do práce po rodičovskej dovolenke: H. proti Land Berlin[1]

Pani H. pracovala pre Spolkovú krajinu Berlín ako štátna úradníčka v stálej štátnej službe. Od roku 2008 zastávala služobné miesto radkyne spadajúce do platovej triedy zodpovedajúcej tejto pracovnej pozícii. Od septembra 2011 na základe výberového konania bola pani H. povýšená na služobné miesto vyššieho stupňa s dvojročnou skúšobnou dobou a bola  zaradená aj do vyššej platovej triedy. Nemecká právna úprava stanovovala, že po úspešnom absolvovaní dvojročnej skúšobnej doby bude štátny zamestnanec na túto pozíciu zaradený natrvalo. Zároveň však platilo, že túto skúšobnú dobu nie je možné predĺžiť a ak zamestnanec nebol po ukončení skúšobnej doby vymenovaný do tohto služobného pomeru natrvalo, stráca akýkoľvek nárok na toto služobné miesto a vracia sa na svoje pôvodné pracovné miesto nižšieho stupňa v nižšej platovej triede.

Úlohy na pracovnom mieste vyššieho stupňa však pani H. nezačala vykonávať, nakoľko ešte pred jej povýšením, teda od júla 2011, bola z dôvodu tehotenstva práceneschopná. Následne čerpala materskú dovolenku a po jej skončení rodičovskú dovolenku, ktorá skončila vo februári 2015. Počas čerpania rodičovskej dovolenky bolo na služobné miesto, na ktoré bola pani H. pred odchodom na materskú dovolenku pridelená, vypísané nové výberové konanie a na toto miesto nastúpila iná osoba.

Zamestnávateľ, Spolkový správny úrad v Berlíne (Landesverwaltungsamt Berlin), pani H. oznámil, že skúšobnú dobu na vyššie uvedenom mieste neabsolvovala, keďže ho nikdy nezastávala, a teda jej služobný pomer vyššieho stupňa v skúšobnej dobe skončil. Úrad tiež pani H. informoval, že v zmysle nemeckých platných právnych predpisov bude opätovne vymenovaná do funkcie, ktorú zastávala pred materskou a rodičovskou dovolenkou, a to v danej funkcii zodpovedajúcej, teda nižšej platovej triede.

Sťažnosť, ktorú pani H. podala, správny úrad zamietol. Preto sa obrátila na príslušný správny súd (Verwaltungsgericht Berlin) so žalobou, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia správneho úradu a určenia, že jej postavenie štátnej úradníčky v skúšobnej dobe vykonávajúcej vedúcu funkciu zostáva zachované, a to v platovej triede zodpovedajúcej uvedenej pracovnej pozícii – teda vyššej. Pani H. najmä tvrdila, že napadnuté rozhodnutie nebolo v súlade so smernicou 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania[2] a smernicou 2010/18/EÚ, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke[3] (ďalej len „smernica“). Čl. 14 smernice 2006/54/ES zakazuje priamu aj nepriamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia v zamestnaní a čl. 15 tejto smernice garantuje žene na materskej dovolenke právo vrátiť sa po skončení tejto dovolenky na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto. Čl. 5 smernice 2010/18/EÚ zasa upravuje zákaz diskriminácie zamestnancov a ich práva po návrate z rodičovskej dovolenky späť do zamestnania. Podľa tohto ustanovenia majú zamestnanci právo vrátiť sa na to isté pracovné miesto, alebo, ak to nie je možné, na rovnocenné alebo podobné pracovné miesto, ktoré je v súlade s ich pracovnou zmluvou alebo pracovnoprávnym vzťahom. Podľa tejto smernice majú navyše všetky práva, ktoré ako zamestnanci mali v čase nástupu na rodičovskú dovolenku, zostať zachované v rovnakom rozsahu až do konca rodičovskej dovolenky a  obdobia návratu do práce.

Vnútroštátny súd teda prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s niekoľkými prejudiciálnymi otázkami, ktoré súviseli s výkladom ustanovení vyššie uvedených smerníc[4] v kontexte prebiehajúceho konania.

Súdny dvor sa vo svojom rozhodovaní zaoberal najmä výkladom ustanovení smernice 2010/18/EÚ[5]. Ako vo svojom rozsudku uviedol, čl. 5 ods. 1 tejto smernice poskytuje záruku rodičom, ktorí prerušili svoju pracovnú činnosť z dôvodu rodičovských povinností, „že po skončení rodičovskej dovolenky budú môcť opäť nastúpiť na svoje pracovné miesto alebo, ak to nebude možné, na rovnocenné alebo podobné pracovné miesto podľa ich [pracovnej] zmluvy alebo ich pracovnoprávneho vzťahu. Toto ustanovenie tak zaručuje návrat na pracovné miesto po skončení tejto dovolenky, a to za rovnakých podmienok ako v čase nástupu na túto dovolenku […].“[6] Podľa Súdneho dvora cieľom týchto ustanovení je zabrániť strate alebo obmedzeniu práv vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu nástupu na rodičovskú dovolenku a tiež zabezpečiť, že po skončení rodičovskej dovolenky sa pracovník alebo pracovníčka nachádza, pokiaľ ide o tieto práva, v rovnakej situácii ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku.[7]

Súdny dvor uviedol, že ak by pracovníci a pracovníčky nemali tieto záruky vyplývajúce zo smernice 2010/18/EÚ, odradilo by ich to od rozhodnutia uplatniť svoje právo na rodičovskú dovolenku a narušilo by to účinnosť tohto práva a potrebný účinok smernice 2010/18/EÚ. Podľa Súdneho dvora to platí aj v prípadoch, ak trvanie čerpanej rodičovskej dovolenky v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy presahuje minimálne obdobie štyroch mesiacov, tak ako je to stanovené v čl. 2 ods. 2 smernice. Článok 5 body 1 a 2 prvá veta tejto smernice totiž podľa Súdneho dvora vyjadruje zásadu sociálneho práva Únie a konkretizuje právo na rodičovskú dovolenku, ktorá je okrem iného garantovaná ako základné právo v článku 33 ods. 2 Charty základných práv EÚ. Preto sa toto ustanovenie nemôže vykladať reštriktívne.[8]

Súdny dvor vo svojom rozsudku uviedol, že v súlade s čl. 5 ods. 1 a 2 smernice 2010/18/EÚ platí, že v čase, keď pani H. odišla na rodičovskú dovolenku, už bola na základe výberového konania a povýšenia pridelená ako štátna úradníčka v skúšobnej dobe na nové pracovné miesto. Prináležal jej preto aj zodpovedajúci plat vo vyššej platovej triede. Na túto skutočnosť podľa Súdneho dvora nemá vplyv ani to, že v čase, keď k tomuto prideleniu došlo, bola pani H. práceneschopná z dôvodov súvisiacich s tehotenstvom. Nové pracovné miesto bolo teda pracovným miestom, na ktoré sa mala vrátiť[9].

K nemožnosti predĺžiť dvojročnú skúšobnú dobu v zmysle nemeckej právnej úpravy sa Súdny dvor vyjadril, že takto stanovená skúšobná doba má za následok jednak to, že pracovník po návrate z rodičovskej dovolenky nemôže preukázať svoju spôsobilosť byť na svoje pracovné miesto, ktoré zastával pred odchodom, definitívne vymenovaný, ale tiež vylučuje možnosť zamestnávať takéto osoby po skončení rodičovskej dovolenky na rovnocennom alebo podobnom pracovnom mieste.

Súdny dvor teda rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje povýšenie do vedúcej funkcie v rámci trvalého štátnozamestnaneckého pomeru tým, že zvolený uchádzač alebo uchádzačka úspešne absolvuje dvojročnú skúšobnú dobu, pričom takýto uchádzač alebo uchádzačka počas väčšej časti skúšobnej doby čerpal alebo čerpá rodičovskú dovolenku a uvedená skúšobná doba skončí v zmysle zákona uplynutím uvedeného dvojročného obdobia, bez možnosti jej predĺženia, je v rozpore s ustanoveniami smernice 2010/18/EÚ.

Rovnako je v rozpore s právom Únie taká právna úprava, v zmysle ktorej je pracovníčka po návrate z rodičovskej dovolenky z dôvodu nemožnosti absolvovať uvedenú dvojročnú skúšobnú dobu opätovne zaradená na pracovné miesto, ktoré zastávala pred začatím tejto skúšobnej doby a ktoré je na nižšej úrovni aj z hľadiska hierarchií na pracovisku, ako aj z hľadiska odmeňovania. Takúto právnu úpravu nie je možné odôvodniť ani cieľom sledovaným skúšobnou dobou, ktorý spočíva v možnosti posúdiť schopnosť zamestnankyne či zamestnanca zastávať zverenú vedúcu funkciu.

Súdny dvor sa nakoniec zaoberal otázkou, aké právne dôsledky v konaní vo veci samej vyplývajú z práva Únie v súvislosti s nesúladom nemeckej právnej úpravy s právom Únie. Dospel k záveru, že v prípade, ak exituje rozpor medzi vnútroštátnym právom a právom Únie a nie je zo strany vnútroštátneho súdu možné aplikovať a vykladať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátny súd v prípade potreby neaplikuje nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie.[10]

V konaní vo veci samej je vnútroštátny súdy povinný, v zmysle ustanovení smernice, overiť, či bolo pre dotknutú spolkovú krajinu ako pre zamestnávateľa objektívne nemožné zabezpečiť, aby sa pani H. vrátila po skončení rodičovskej dovolenky na pracovné miesto, ktoré zastávala pred touto dovolenkou, a ak je to tak, či bolo objektívne nemožné zabezpečiť, aby jej bolo pridelené rovnocenné alebo podobné pracovné miesto, ktoré je v súlade s jej pracovnou zmluvou alebo pracovnoprávnym vzťahom. V kontexte skúšobnej doby musí vnútroštátny súd tiež zabezpečiť, že pani H. bude môcť po skončení rodičovskej dovolenky absolvovať na mieste, na ktoré sa takto vrátila, alebo na novo pridelenom mieste skúšobnú dobu za podmienok, ktoré sú v súlade s požiadavkami  vyplývajúcimi z relevantných ustanovení smernice.

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

 

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 2017 H. proti Land Berlin, C‑174/16, ECLI:EU:C:2017:637

[2] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (Ú. v. EÚ L 204, 2006, s. 23).

[3] Smernica Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES (Ú. v. EÚ L 68, 2010, s. 13). Táto smernica bola medzičasom nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1158 z 20. júna 2019 o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom rodičov a osôb s opatrovateľskými povinnosťami, ktorou sa zrušuje smernica Rady 2010/18/EÚ (Ú. v. EÚ L 188, 12.7.2019, s. 79 – 93).

[4] Prejudiciálne otázky súviseli s výkladom čl. 5 bodov 1 a 2 smernice Rady 2010/18/EÚ, čl. 14 ods. 1 písm. a) a c) a čl. 15 a 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES.

[5] Pozornosť venoval najmä čl. 5 body 1a 2 smernice, „Zamestnanecké práva a zákaz diskriminácie“:

„1. Po skončení rodičovskej dovolenky majú pracovníci právo vrátiť sa na to isté pracovné miesto, alebo ak to nie je možné, na rovnocenné alebo podobné pracovné miesto, ktoré je v súlade s ich pracovnou zmluvou alebo pracovnoprávnym vzťahom.

2. Práva, ktoré pracovník mal alebo na ktoré sa mu tvoril nárok v čase začatia rodičovskej dovolenky, sa zachovávajú v existujúcom rozsahu až do konca rodičovskej dovolenky. Po skončení rodičovskej dovolenky tieto práva platia vrátane akýchkoľvek ich zmien vyplývajúcich z vnútroštátnych právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a/alebo zaužívanej praxe.
3. Členské štáty a/alebo sociálni partneri vymedzia status pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu počas rodičovskej dovolenky. […]“

[6] Ods. 36 rozsudku.

[7] „Z rovnakého uhla pohľadu má článok 5 ods. 2 prvá veta revidovanej rámcovej dohody za cieľ jednak zabrániť strate alebo obmedzeniu práv vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré pracovník mal, alebo na ktoré sa mu tvoril nárok, a môže sa ich dovolávať v čase začatia rodičovskej dovolenky a jednak zabezpečiť, že po skončení tejto dovolenky sa bude nachádzať, pokiaľ ide o tieto práva, v rovnakej situácii ako pred začatím [rodičovskej – pozn. aut] dovolenky[…]“[7]. Ods. 37 rozsudku

Pod „práva, na ktoré pracovník mal alebo na ktoré sa mu tvoril nárok“ v zmysle čl. 5 bodu 2 smernice, spadajú všetky práva a výhody, peňažné alebo vecné, vyplývajúce priamo alebo nepriamo z pracovnoprávneho vzťahu, na ktoré pracovník má nárok voči zamestnávateľovi pri nástupe na rodičovskú dovolenku s to aj tie, ktoré vyplývajú z ustanovení stanovujúcich podmienky prístupu k vyšším miestam pracovnej hierarchie, keďže tieto podmienky vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov. Pozri ods.51, 52 rozsudku

[8] Pozri bližšie ods. 44 rozsudku.

[9] Pozri ods. 45 rozsudku.

[10] V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora, vnútroštátne súdy, ktoré aplikujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel smerníc tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. V prípade, že vnútroštátny súd nemôže takýto výklad uplatniť, pretože vnútroštátne právo je v rozpore so smernicou a ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu sa zdajú byť nepodmienené a dostatočne presné, jednotlivci sa môžu na ne odvolávať voči členskému štátu. Ide o tzv. priamy účinok smerníc. Zároveň, keďže vnútroštátne súdy majú povinnosť aplikovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, v prípade, ak by nebolo možné vykladať a aplikovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, v prípade potreby vnútroštátne súdy neaplikujú nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Pozri k tomu tiež ods. 66-70 rozsudku.