Archív
skripot

Prípad İZZETTİN DOĞAN a ostatní proti Turecku

diskriminacia_webka

Férové podmienky pre náboženské spoločnosti: prípad İZZETTİN DOĞAN a ostatní proti Turecku[1]

Strana sťažovateľov v tomto prípade, rozhodovanom pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), pozostávala z 203 osôb náboženského vyznania Alevitov, ktorí namietali porušenie čl. 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva) samostatne a aj v spojení s čl. 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“) z dôvodu, že ich právo na náboženské vyznanie nebolo dostatočne chránené domácou (tureckou)  legislatívou. Tiež namietali, že nemali prístup k rovnakým službám ako príslušníci majoritného sunnitského náboženstva, namietali porušenie princípu nestrannosti a neutrality štátu a diskrimináciu na základe náboženstva z dôvodu menej priaznivého zaobchádzania v porovnaní s vyznávačmi sunnitského islamu bez existencie objektívneho a rozumného zdôvodnenia.[2]

Jadrom sporu bola požiadavka vyznávačov alevitského náboženstva na prístup k službám, ktoré právny poriadok poskytoval sunnitskému islamu (konkrétne žiadali oficiálne uznanie alevitských modlitební, uznanie alevitských duchovných za verejných zamestnancov, možnosť slúžiť oficiálne omše podľa alevitských tradícií a prístup k financovaniu), čo však Turecko neumožnilo.

Pri posudzovaní prípadu ESĽP vychádzal z tureckého právneho poriadku, informácií o postavení a existencii náboženstva Alevitov v Turecku, z informácií Rady Európy (vrátane Benátskej komisie a ECRI – Európskej komisie proti rasizmu a intolerancii), ako aj zo správ o uplatňovaní práv vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov OSN v Turecku (najmä vo vzťahu k uplatňovaniu slobody vyznania).

V prvej časti rozsudku ESĽP posudzoval, či zásah do slobody náboženského vyznania podľa čl. 9 Dohovoru bol zákonný, sledoval legitímny cieľ a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V tejto časti ESĽP skonštatoval, že došlo k samostatnému porušeniu čl. 9 Dohovoru z dôvodov, že v situácii, v ktorej sa Alevitská komunita v danom čase nachádzala, bolo jej členom odopreté právo účinne požívať ich slobodu vierovyznania. V situácii neexistencie relevantných a dostatočných dôvodov štát prekročil mieru voľnej úvahy a zasiahol do tohto práva nad rámec považovaný za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.[3]

Následne ESĽP pristúpil k preskúmavaniu porušenia čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 9 Dohovoru. Na margo vzťahu medzi štátom a náboženskými spoločnosťami skonštatoval, že pre tento vzťah neexistuje jednotný model a že štáty majú určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, akú formu spolupráce s náboženskými spoločnosťami zvolia.[4] Vo vzťahu k regulácii postavenia náboženských komunít ESĽP skonštatoval, že povinnosť garantovať slobodu vyznania nevyžaduje od členského štátu povinnosť vytvoriť osobitný právny režim, ktorý náboženským spoločnostiam garantuje špeciálny status a privilégiá. Avšak, keď tak už štát spraví, v súlade s princípom neutrality a a nestrannosti musí zabezpečiť, že náboženské komunity majú férovú príležitosť uchádzať sa o tento status a že kritériá nie sú uplatňované diskriminačne.[5]

Pri posudzovaní diskriminácie sa ESĽP najskôr zaoberal otázkou, či došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu s ľuďmi v porovnateľnej situácii. Poukázal na to, že prívrženci islamskej komunity Alevitov sú v rovnakom postavení ako prívrženci majoritného islamského náboženstva v krajine a majú porovnateľné potreby (v oblasti praktizovania náboženstva, vzdelávania a pod.), avšak dostáva sa im menej priaznivého zaobchádzania. Preto je potrebné v ďalšom kroku vyhodnotiť, či toto rozdielne zaobchádzanie má objektívne a rozumné zdôvodnenie.[6]

Pri vyhodnocovaní ESĽP poukázal na viaceré skutočnosti. V prvom rade poukázal na to, že právne uznanie náboženskej spoločnosti v Turecku prináša so sebou výhody, ktoré sa komunite Alevitov nedostávajú (právne uznanie, prístup k financovaniu). Dôvodom neuznania je skutočnosť, že Turecko nepovažuje Alevitov za samostatné náboženstvo, ale len za súčasť sufizmu a tento úsudok je dôvodom rozdielneho zaobchádzania s nimi. Tým Turecko zároveň vzbudzuje dôvodné pochybnosti o svojej neutralite a nestrannosti vo vzťahu k Alevitom a toto rozdielne zaobchádzanie je potrebné preskúmať z pohľadu, či sleduje legitímny cieľ a či je primerané k sledovanému cieľu (princíp proporcionality).[7] Aj keď na strane štátu môžu existovať legitímne dôvody, ktoré obmedzujú oprávnenosť niektorých náboženských spoločností na určitý status[8], princíp proporcionality vyžaduje nielen to, aby zvolené opatrenie bolo v zásade vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Musí byť tiež preukázané, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutné vylúčiť určité osoby ─ v tomto prípade určité náboženské spoločenstvá ─ z rozsahu pôsobnosti daného opatrenia.[9]

Podľa ESĽP Turecko značne obmedzilo princíp pluralizmu v demokratickej spoločnosti, vrátane zachovania náboženského pluralizmu tým, že nezohľadnilo osobitné potreby alevitskej komunity. Podľa ESĽP, pluralizmus je založený na skutočnom uznaní a rešpektovaní rozmanitosti a dynamiky kultúrnych tradícií a identít a náboženského presvedčenia a harmonická interakcia osôb a skupín s rôznymi identitami je nevyhnutná na dosiahnutie sociálnej súdržnosti.[10]

V danom prípade tak ESĽP skonštatoval, že s alevitskou komunitou bolo zaobchádzané menej priaznivo ako s inými náboženskými spoločnosťami, pričom nie je možné nájsť súvislosť medzi legitímnym cieľom – zachovanie sekulárneho charakteru štátu – a nevyhnutnosťou prijatých opatrení odmietnutie uznania alevitskej viery za náboženskú a na ňu nadväzujúce takmer úplné vylúčenie alevitskej komunity z možnosti požívať benefity uznanej náboženskej spoločnosti.[11] ESĽP tiež skonštatoval, že právny systém uznania náboženských spoločností v Turecku nevyzerá byť založený na neutrálnych kritériách a pripomenul, že v demokratickej spoločnosti založenej na princípoch pluralizmu a rešpektovaní kultúrnej rozmanitosti musí byť rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva alebo viery opodstatnené závažnými dôvodmi. Nepriaznivý prístup a neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie s ohľadom na určitú vieru môžu mať značné následky na výkon náboženskej slobody jej nasledovníkov.[12] Žalovaný štát teda uplatnil opatrenia, ktoré boli zjavne neprimerané k sledovanému cieľu.[13]

Na základe uvedeného ESĽP skonštatoval, že s náboženskou komunitou Alevitov bolo zaobchádzané rozdielne bez objektívneho a rozumného zdôvodnenia, čo predstavovalo porušenie čl. 14 v spojení s čl. 9 Dohovoru.

 

Spracovala: Zuzana Števulová

 

Pozn.:

[1] Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Izzetin Doğan a ostatní proti Turecku zo dňa 26.4.2016, sťažnosť č. 62649/10

[2] Pozri ods. 3 rozhodnutia

[3] Pozri ods. 135 rozhodnutia

[4] Pozri ods. 162 rozhodnutia

[5] Pozri ods. 164 rozhodnutia

[6] Pozri ods. 170 rozhodnutia

[7] Pozri ods. 171 – 173 rozhodnutia

[8] Pozri ods. 175 rozhodnutia

[9] Pozri ods. 176 rozhodnutia

[10] Pozri ods. 178 rozhodnutia

[11] Pozri ods. 181 rozhodnutia

[12] Pozri ods. 182 rozhodnutia

[13] Pozri ods. 184 rozhodnutia