Diskriminácia na základe pohlavia pri prepustení zo zamestnania, výška náhrady škody: prípady M. Helen Marshall proti Southampton and South West Hampshire Area Health Authority[1]

 

Pani M. H. Marshall pracovala ako hlavná dietetička v Southampton a South West Hampshire Area Health Authority. Vo veku 62 rokov bola prepustená s odôvodnením, že prekročila vek, v ktorom jej vzniká nárok na starobný dôchodok, t. j. 60 rokov. Pani Marshall podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Priemyselný tribunál (Industrial Tribunal), pretože ho považovala za diskriminačné z dôvodu pohlavia.

Súdny dvor Európskych spoločenstiev (dnes Súdny dvor EÚ), na ktorý sa obrátil vnútroštátny súd v rámci prejudiciálneho konania, v prvom zo svojich dvoch rozhodnutí v uvedenej veci  Marshall I[2] okrem iného rozhodol, že všeobecná politika prepúšťania, uplatnená vo vzťahu k žene iba z dôvodu, že dosiahla alebo prekročila vek, v ktorom vzniká nárok na výplatu starobného dôchodku, pričom tento vek je podľa vnútroštátneho práva rozdielny pre mužov a pre ženy, predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia[3]. Takáto diskriminácia bola zakázaná v zmysle smernice 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v zamestnaní (dnes nahradená smernicou 2006/54/ES, s uvedeným zákazom stále v platnosti)[4]. Súdny dvor zároveň uviedol, že ustanovení článku 5 ods. 1 tejto smernice, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia, pokiaľ ide o pracovné podmienky vrátane prepúšťania, sa možno dovolávať priamo voči štátnemu orgánu, ktorý je zamestnávateľom, s cieľom, aby sa predišlo aplikácii akéhokoľvek vnútroštátneho ustanovenia, ktoré nie je v súlade s týmto článkom.[5]

Po rozhodnutí Súdneho dvora sa prípad vrátil na vnútroštátny súd, ktorý následne rozhodoval o otázke náhrady škody (konkrétne išlo o náhradu mzdy a úroky z omeškania) z dôvodu diskriminačného prepustenia. Právna úprava Veľkej Británie a Severného Írska, ktorá zakazovala akúkoľvek diskrimináciu na základe pohlavia, síce umožňovala osobe, ktorá bola v zamestnaní vystavená diskriminačnému konaniu, podať žalobu na náhradu škody, avšak výška náhrady tejto škody nesmela prekročiť maximálnu výšku stanovenú vnútroštátnymi  predpismi.

Vnútroštátny súd sa preto opätovne obrátil na Súdny dvor a položil niekoľko prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu čl. 6 smernice 76/207/EHS, ktorý upravoval povinnosť členských štátov prijímať potrebné opatrenia umožňujúce zamestnankyni či zamestnancovi domáhať sa súdnej ochrany v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.[6]

Súdny dvor pripomenul, že táto povinnosť vyžaduje, aby boli opatrenia dostatočne účinné pre dosiahnutie cieľov smernice a aby sa mohli dotknuté osoby týchto opatrení účinne dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.[7] Podľa Súdneho dvora cieľom smernice má byť dosiahnutie skutočnej rovnosti príležitostí, čo by nebolo možné bez vhodných opatrení, ktoré musia zaistiť skutočnú a účinnú súdnu ochranu a mať skutočný odradzujúci účinok voči zamestnávateľovi.[8] Aké opatrenia budú zvolené, aj v závislosti od situácií, na ktoré sa vzťahujú, smernica podľa Súdneho dvora ponecháva na jednotlivých členských štátoch.[9]

Podľa Súdneho dvora v prípade diskriminačného prepustenia v rozpore s ustanoveniami smernice „nemôže byť dosiahnutý stav rovnosti bez znovuprijatia diskriminovanej osoby alebo, alternatívne, bez finančnej náhrady spôsobenej škody.“[10] Takáto finančná náhrada musí byť spôsobilá v plnom rozsahu vyrovnať skutočne spôsobenú škodu, ktorá vznikla v dôsledku diskriminačného prepustenia.[11]

Vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave Veľkej Británie a Severného Írska, ktorá stanovovala maximálnu možnú výšku priznanej náhrady škody v súvislosti s diskriminačným prepustením Súdny dvor teda uviedol, že takáto právna úprava je v rozpore s čl. 6 smernice 76/207/EHS. Súdny dvor svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že takáto právna úprava „a priori obmedzuje čiastku odškodnenia na úroveň, ktorá nemusí byť v súlade s požiadavkou na zaistenie skutočnej rovnosti príležitostí prostredníctvom primeranej náhrady škody utrpenej v dôsledku diskriminačného prepustenia.“[12] Zároveň sa Súdny dvor vyjadril, že pri úplnej náhrade škody, ktorá bola spôsobená diskriminačným konaním, nie je možné odhliadnuť ani od okolností ako plynutie času, ktoré môže skutočne znížiť hodnotu tejto náhrady. Preto priznanie úrokov z omeškania je podľa Súdneho dvora nevyhnutná súčasť odškodnenia, ktoré umožní obnovenie skutočného rovnakého zaobchádzania.[13]

Súdny dvor sa nakoniec zaoberal otázkou, či sa diskriminačne prepustená osoba môže voči štátnemu orgánu, ktorý je zamestnávateľom, priamo dovolávať uplatnenia článku 6 smernice.

Súdny dvor vymedzil, že toto ustanovenie smernice predstavuje prvok, ktorý je nevyhnutný k dosiahnutiu základného cieľa rovného zaobchádzania mužov a žien, najmä v oblasti pracovných podmienok vrátane podmienok, ktoré upravujú prepúšťanie. Toto ustanovenie smernice zakladá práva v prospech poškodených osôb a tieto osoby musia mať možnosť dovolávať sa svojich práv pred vnútroštátnymi súdmi. Hoci voľba opatrení na dosiahnutie cieľov smernice je ponechaná na členské štáty, podľa Súdneho dvora to nemôže mať za následok, že  jednotlivcovi či jednotlivkyni bude zabránené dovolávať sa uplatnenia práva v zmysle článku 6 smernice v situácii, ako je tá vo veci samej, a to iba preto, že štátne orgány takéto opatrenia neprijali. Z tohto dôvodu teda Súdny dvor rozhodol, že osoba, ktorá je poškodená z dôvodu diskriminačného prepustenia, sa môže voči štátnemu orgánu, ktorý koná ako zamestnávateľ, priamo dovolávať ustanovenia čl. 6 smernice 76/207/EHS s cieľom vylúčiť aplikáciu vnútroštátneho predpisu, ktorý stanovuje hornú hranicu pre priznanie náhrady škody v dôsledku diskriminačného konania.[14]

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

 

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986 H. Marshall proti Southampton and South West Hampshire Area Health Authority (Teaching) (prípad Marshall I.), 152/84,  ECLI:EU:C:1986:84 a rozsudok Súdneho dvora z 2. augusta 1993 M. Helen Marshall proti Southampton and South West Hampshire Area Health Authority C-271/91, ECLI:EU:C:1993:335 a rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986 H. Marshall proti Southampton and South West Hampshire Area Health Authority (Teaching) (prípad Marshall I.), 152/84,  ECLI:EU:C:1986:84

[2] Rozsudok Marshall I., 152/84.

[3], Tamtiež, bod 38 rozsudku.

[4] Smernica Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. V. L 039 , 14/02/1976 S. 0040 – 0042). V súčasnosti je táto smernica nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie).

[5] Pozri rozsudok Marshall I.,152/84, ods. 56. V tomto rozhodnutí Súdny dvor priznal článku 5 ods. 1 smernice 76/207/EHS tzv. priamy účinok. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo v čo najvyššej možnej miere (as far as possible) v súlade so znením a účelom smerníc tak, aby sa dosiahol nimi sledovaný výsledok (tzv. nepriamy účinok smerníc). Priamy účinok smerníc znamená, že jednotlivec alebo jednotlivkyňa v členskom štáte EÚ má možnosť, za splnenia určitých podmienok vymedzených Súdnym dvorom ES/EÚ, v konaní pred vnútroštátnymi orgánmi priamo sa dovolávať práv, ktoré mala smernica v úmysle založiť. Môže tak urobiť v prípade, že vnútroštátny súd nemôže uplatniť výklad vnútroštátneho práva  v súlade so znením a účelom smernice (teda uplatniť nepriamy účinok smerníc), pretože vnútroštátne právo je v rozpore s touto smernicou, a ustanovenia smernice z hľadiska ich obsahu sa zdajú byť nepodmienené a dostatočne presné.

[6] V súčasnosti ide o čl. 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES (viď vo vysvetlivke č. 4).

[7] Ods. 22 rozsudku Marshall II, C-271/91.

[8] Tamtiež, pozri ods. 24 rozsudku.

[9] Pozri k tomu rozsudok Súdneho dvora z 10. apríla 1984 von Colson a Kamann, 14/83, ECLI:EU:C:1984:153.

[10] Ods. 25 rozsudku Marshall II.

[11] Pozri ods. 26 rozsudku Marshall II.

[12] Ods. 30 rozsudku Marshall II.

[13] Pozri ods. 31, 32 rozsudku Marshall II..

[14] Súdny dvor priznal čl. 6 priamy účinok. Bližšie k tomu pozri vysvetlivku č. 5.