Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie

Prípad Maruko [1] je významným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ktorý zrovnoprávnil osoby rovnakého pohlavia žijúce v registrovanom partnerstve s osobami žijúcimi v heterosexuálnom manželskom zväzku, pokiaľ ide o právo poberať vdovský dôchodok.

Pán Maruko uzavrel na základe relevantného nemeckého zákona [2] so svojím partnerom registrované partnerstvo. Partner pána Maruka bol poistený v rámci systému profesijného sociálneho zabezpečenia, v organizácii poverenej správou dôchodkového a pozostalostného poistenia umelcov zamestnaných nemeckými divadlami (Versorgungsanstalt der deutschen Bühnen, ďalej len „VddB“). Po smrti partnera pán Maruko požiadal VddB o vdovský dôchodok. VddB rozhodnutím jeho žiadosť zamietla z dôvodu, že jej stanovy neupravovali poskytovanie takýchto dávok pozostalým z registrovaných partnerstiev.

V žalobe v rámci odvolacieho konania pán Maruko tvrdil, že zamietnutie žiadosti predstavuje porušenie zásady o rovnosti zaobchádzania, pretože podľa nemeckej právnej úpravy majú nárok na vdovský dôchodok aj pozostalí registrovaní partneri. Ako ďalej uviedol, odmietnutie poskytnúť určitej osobe po smrti jej partnera pozostalostné dávky za tých istých podmienok ako pozostalému manželovi/manželke by bolo diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie tejto osoby.

Odvolací súd (Bayerisches Verwaltungsgericht München), ktorý rozhodoval o žalobe, sa obrátil na Súdny dvor EÚ s niekoľkými prejudiciálnymi otázkami. Otázky v zásade smerovali k tomu, či odmietnutie poskytnutia pozostalostnej dávky registrovanému partnerovi predstavuje diskrimináciu zakázanú smernicou 2000/78/ES, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní [3] (ďalej len „rámcová smernica“). Účelom tejto smernice je bojovať, okrem iného, aj proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie. [4]

Súdny dvor v prvom rade skúmal, či sa pozostalostná dávka poskytovaná v rámci systému profesijného sociálneho zabezpečenia považuje za odmenu v zmysle rámcovej smernice a teda či patrí do jej pôsobnosti. [5] Ako sa Súdny dvor vyslovil, zdrojom profesijného systému sociálneho zabezpečenia spravovaného VddB bola kolektívna zmluva, ktorej cieľom bolo vytvoriť doplnkový systém k sociálnym dávkam vyplácaným na základe všeobecne záväznej vnútroštátnej právnej úpravy. Tento systém bol financovaný výlučne pracovníkmi/čkami a zamestnávateľmi z dotknutého odvetvia bez akéhokoľvek prispenia z verejných zdrojov. Výška starobného dôchodku, na základe ktorého sa vypočítavala pozostalostná dávka, sa stanovovala v závislosti od dĺžky poistenia pracovníka/čky a celkovej výšky zaplatených príspevkov. A nakoniec, vdovský dôchodok mal svoj základ v pracovnoprávnom vzťahu zosnulého registrovaného partnera. V dôsledku týchto argumentov Súdny dvor konštatoval, že pozostalostnú dávku poskytovanú v rámci systému profesijného sociálneho zabezpečenia možno považovať za odmenu, a teda patrí do pôsobnosti rámcovej smernice.

Vo svetle predchádzajúceho výkladu Súdny dvor posudzoval, či odmietnutie poskytnúť pozostalostnú dávku pozostalým registrovaným partnerom predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie zakázanú rámcovou smernicou [6].

Ako sa Súdny dvor vyslovil, účelom rámcovej smernice je bojovať proti určitým druhom diskriminácie v zamestnaní a povolaní, medzi ktorými sa uvádza aj diskriminácia na základe sexuálnej orientácie. V zmysle uvedenej smernice sa pod pojmom „zásada rovnakého zaobchádzania“ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia [7].

Prijatím zákona o registrovanom partnerstve umožnila nemecká právna úprava osobám rovnakého pohlavia žiť v trvalom formálne založenom spoločenstve zaväzujúcom k vzájomnej starostlivosti a zodpovednosti. Štát týmto zaviedol pre osoby rovnakého pohlavia osobitný režim registrovaného partnerstva, ktorého podmienky boli postupne zrovnoprávnené s podmienkami vzťahujúcimi sa na manželstvo. Tým, že sa poskytnutie pozostalostnej dávky na základe ustanovení stanov VddB obmedzovalo výlučne na pozostalých manželov, sa vo vzťahu k poskytnutiu uvedenej pozostalostnej dávky zaobchádza s registrovanými partnermi menej výhodne ako s pozostalými manželmi.

Súdny dvor teda rozhodol, že právna úprava, na základe ktorej pozostalý partner po smrti svojho registrovaného partnera nemá nárok na pozostalostnú dávku rovnocennú s vdovským dôchodkom poskytovaným pozostalému manželovi v porovnateľnej situácii, predstavuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie v zmysle ustanovení rámcovej smernice. To, či sa pozostalí manželia a pozostalí registrovaní partneri nachádzajú v porovnateľnej situácii, je povinný preskúmať vnútroštátny súd.
 
Spracovala: Daniela Lamačková
 

• Rozsudok prípadu Maruko (SK, EN…)

Pozn.:

[1] C‑267/06 Tadao Maruko v. Versorgungsanstalt der deutschen Bühnen (2008).

[2] Zákon o registrovanom partnerstve (Gesetz über die eingetragene Lebenspartnerschaft) zo 16. februára 2001 (BGBl. 2001 I, s. 266), zmenený a doplnený zákonom z 15. decembra 2004 (BGBl. 2004 I, s. 3396).

[3] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní.

[4] Podľa čl. 1 smernice 2000/78/ES je účelom smernice „ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“.

[5] Odôvodnenie č. 13 smernice 2000/78/ES totiž stanovuje, že „smernica sa nevzťahuje na systémy sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany, ktorých dávky sa nepovažujú za príjem v zmysle, aký má tento pojem [za účelom – pozn. autorky] uplatňovania článku 141 zmluvy o ES, ani na žiadny druh platby štátu, ktorej cieľom je zabezpečenie prístupu k zamestnaniu alebo udržanie zamestnania.“

[6] Čl. 1 a čl. 2 smernice 2000/78/ES.

[7] Podľa čl. 2 smernice 2000/78/ES

„a) o priamu diskrimináciu ide, keď sa … [na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie – pozn. autorky] zaobchádza s jednou osobou menej výhodne než sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
b) o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálny predpis, kritérium alebo zvyklosť by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, ibaže:
(i) takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné […]“.