Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie pri prístupe k zamestnaniu: NH proti Associazione Avvocatura[1]

V prípade NH proti Associazione Avvocatura sa Súdny dvor EÚ zaoberal zákazom diskriminácie na základe sexuálnej orientácie v súvislosti s verejnými vyhláseniami advokáta HN, ktorý počas rozhovoru v rozhlasovom vysielaní vyhlásil, že by nikdy nezamestnal homosexuálnu osobu, ani by nenadviazal spoluprácu s takou osobou vo svojej advokátskej kancelárii. Associazione Avvocatura (ďalej len „Associazione“) je združenie advokátov, ktoré sa zaoberá súdnym vymáhaním práv lesbických, homosexuálnych, bisexuálnych, transgenderov alebo intersexuálnych osôb (LGBTI) v Taliansku. Associazione sa domnievala, že advokát NH poskytol vyjadrenia, ktoré predstavovali diskriminačné zaobchádzanie na základe sexuálnej orientácie pracovníkov a takéto vyjadrenia sú v rozpore talianskym legislatívnym dekrétom, týkajúcim sa zásady rovnosti zaobchádzania, ktorým sa prebrala smernica 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (ďalej len „smernica 2000/78/ES“)[2]. 

Associazione podala proti NH žalobu na súd v Bergame (Tribunale di Bergamo), ktorý rozhodol, že správanie NH bolo priamo diskriminačné. Súd uložil NH povinnosť zaplatiť Associazione 10 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a nariadil uverejnenie časti svojho rozhodnutia v jednom celoštátnom denníku. Proti tomuto rozhodnutiu podal HN odvolanie a po zamietnutí odvolania sa obrátil na Najvyšší kasačný súd v Taliansku (Corte suprema di cassazione). NH najmä tvrdil, že došlo k nesprávnemu uplatneniu ustanovení talianskeho legislatívneho dekrétu, pretože odvolací súd uznal aktívnu legitimáciu združeniu advokátov Associazione, ako aj nesprávnemu uplatneniu ďalších ustanovení tohto dekrétu, nakoľko HN svoj názor týkajúci sa povolania advokáta nepovedal vtedy, keď vystupoval ako zamestnávateľ, ale vyjadril ho len ako občan. Podľa HN boli sporné vyhlásenia oddelené od akéhokoľvek skutočného pracovnoprávneho kontextu.

Najvyšší kasačný súd sa teda obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorá sa týkala najmä výkladu pojmu „podmienky prístupu k zamestnaniu […] alebo povolaniu“ v zmysle smernice 2000/78/ES[3], vo vzťahu ku ktorým smernica poskytuje ochranu pred diskrimináciou. Otázkou bolo, či pod tento pojem spadajú aj vyhlásenia uvedené v tomto prípade, ak boli urobené osobou počas audiovizuálnej relácie, a zároveň neprebiehalo ani nebolo plánované nijaké výberové konanie.

Ako sa vyjadril Súdny dvor, smernica nedefinuje výraz „podmienky prístupu k zamestnaniu […] alebo povolaniu“, a preto treba tieto výrazy vykladať v súlade s ich obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa používajú, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou. Zároveň tieto slovné spojenia vyžadujú autonómny a jednotný výklad v celej Únii[4] a nie je ich možné vykladať reštriktívne.[5]

Súdny dvor zo svojich skorších rozhodnutí pripomenul najmä rozsudok Accept[6], v ktorom rozhodol, že pod tento pojem môžu spadať aj také vyhlásenia, ktoré sa týkajú určitej náborovej politiky, a to aj vtedy ak daný systém zamestnávania nie je založený na verejnej ponuke ani na priamom rokovaní v nadväznosti na výberové konanie, ktorého predpokladom je podanie prihlášok a ich predbežný výber vzhľadom na záujem zamestnávateľa.[7]

Súdny dvor tiež uviedol, že okolnosti ako neexistencia prebiehajúceho alebo plánovaného výberového konania nie sú rozhodujúce na účely určenia, či sa vyhlásenia týkajú určitej náborovej politiky a či spadajú do pôsobnosti smernice 2000/78/ES.

Aby však takéto vyhlásenia spadali do pôsobnosti smernice a mohli byť spájané s náborovou politikou, Súdny dvor vygeneroval tri kritériá, ktoré je potrebné pri takomto posudzovaní zohľadniť. V prvom rade je rozhodujúce „postavenie autora posudzovaných vyhlásení a funkcia, z akej sa vyjadroval, z ktorých musí vyplývať, že je sám potenciálnym zamestnávateľom alebo že je z právneho alebo faktického hľadiska schopný vykonávať rozhodujúci vplyv na náborovú politiku alebo na rozhodnutie o prijatí do zamestnania potenciálneho zamestnávateľa, alebo ho minimálne môže verejnosť alebo dotknuté prostredie vnímať tak, že je schopný vykonávať taký vplyv, a to aj vtedy, ak nemá právnu spôsobilosť určovať náborovú politiku dotknutého zamestnávateľa, ako ani zaväzovať alebo zastupovať tohto zamestnávateľa v oblasti náboru zamestnancov.“[8] V druhom rade sú relevantné povaha a obsah dotknutých vyhlásení, to znamená, že  sa musia týkať podmienok prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu u dotknutého zamestnávateľa a musia preukázať úmysel tohto zamestnávateľa diskriminovať na základe niektorého z kritérií stanovených smernicou 2000/78/ES.[9] A po tretie je potrebné „zohľadniť kontext, v ktorom boli predmetné vyhlásenia urobené, najmä či boli verejnej alebo súkromnej povahy, ako aj skutočnosť, že boli verejne vysielané, či už prostredníctvom tradičných médií alebo sociálnych sietí“[10].

Vo vzťahu ku kolízii výkonu slobody prejavu a obmedzeniam, ktoré vyplývajú zo zákazu diskriminácie, Súdny dvor nespochybnil, že sloboda prejavu je základnou podstatou demokratickej a pluralitnej spoločnosti.[11] Avšak, ako uviedol, sloboda prejavu nie je absolútnym právom a jej výkon môže zahŕňať obmedzenia, ktoré sú dané zákonom. Takéto obmedzenia môžu vyplývať aj zo smernice 2000/78/ES. Ako sa Súdny dvor vyjadril, obmedzenia vplývajúce z predmetnej smernice rešpektujú podstatu slobody prejavu, pretože sa uplatňujú iba na účely dosiahnutia cieľov smernice, a to zaručiť uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní. Obmedzenia výkonu slobody prejavu vyplývajúce z tejto smernice sú zároveň nevyhnutné na zaručenie práv v zamestnaní a povolaní, ktoré majú osoby patriace do skupín osôb vyznačujúcich sa niektorým z diskriminačných dôvodov stanovených v smernici.[12]

Súdny dvor teda vyslovil, že pojem „podmienky prístupu k zamestnaniu […] alebo povolaniu“ uvedený v smernici 2000/78/ES sa má vykladať v tom zmysle, že pod neho spadajú aj také vyhlásenia ako v uvedenom prípade, ak sú urobené osobou počas audiovizuálnej relácie, a to aj napriek tomu, že neprebiehalo ani nebolo plánované nijaké výberové konanie, pod podmienkou, že spojitosť medzi týmito vyhláseniami a podmienkami prístupu k zamestnaniu alebo povolaniu u dotknutého zamestnávateľa nie je hypotetická.

Vo vzťahu k namietanej aktívnej legitimácii Associazione Súdny dvor spresnil, že je na členskom štáte, či vo svojej vnútroštátnej právnej úprave prizná aktívnu legitimáciu subjektu, ktorého predmet činnosti spočíva v zastupovaní osôb na súde, ktoré majú najmä určitú sexuálnu orientáciu, v podpore kultúry a dodržiavania práv tejto kategórie osôb, a to bez ohľadu na skutočnosť, či takéto združenie má alebo nemá neziskovú povahu.  Podľa  Súdneho dvora je zároveň na členskom štáte, či je v prípade preukázania diskriminačného konania voči danej kategórii osôb takémuto subjektu priznaná  náhrada ujmy, hoci nie je identifikovaná žiadna konkrétne osoba, ktorá by takúto ujmu utrpela.[13]

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

 

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora  z 23. apríla 2020 NH proti Associazione Avvocatura per i diritti LGBTI – Rete Lenford, C 507/18, ECLI:EU:C:2020:289.

[2] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. V. EÚ L 303 , 02/12/2000 S. 0016 – 0022).

[3] Čl. 3 ods. 1 písm. a) smernice 2000/78/ES.

[4] Pozri ods. 31 rozsudku.

[5] Pozri ods. 39 rozsudku.

[6] Rozsudok Súdneho dvora z 25. apríla 2013, Asociația Accept, C‑81/12, EU:C:2013:275.

[7] Pozri rozsudok Súdneho dvora Asociația Accept, C‑81/12, body 44-45.

[8] Ods. 44 rozsudku.

[9] Pozri ods. 45 rozsudku.

[10] Ods. 46.

[11] Ods. 48.

[12] Ods. 53 rozsudku.

[13] Pozri ods. 65 rozsudku.