Archív
skripot

Prípad R.R. a R.D. proti Slovenskej republike

diskriminacia_webka

Zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania, nedostatočné vyšetrovanie prípadnej diskriminácie rómskych komunít pri príprave policajnej operácie: prípad R.R. a R.D. proti Slovenskej republike[1]

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o sťažnosti, ktorú podali príslušníci rómskeho etnika R.R. a R.D., a ktorá súvisela s policajnou akciou uskutočnenou v roku 2013 v Moldave nad Bodvou, v časti obývanej rómskou komunitou. Sťažovatelia uviedli, že počas tohto policajného zásahu boli vystavení policajnému násiliu, v podobe bitia obuškami, kopania či použitia elektrických paralyzátorov.

Vláda okrem iného tvrdila, že „že nedošlo k nadmernému použitiu právomocí alebo k ich zneužitiu a že donucovacie prostriedky boli použité zákonne proti osobám, ktoré nedodržali vydané pokyny, aktívne sa bránili alebo sa správali agresívne.“[2] Podľa rozhodnutí okresného riaditeľstva policajného zboru o zaistení sťažovateľov, bolo v oboch rozhodnutiach identicky uvedené, že sťažovatelia z dôvodu svojho výtržníctva boli podozriví zo spáchania priestupku rušenia nočného kľudu, a keďže sa odmietli podriadiť pokynu polície, aby sa upokojili, príslušníci polície použili donucovanie prostriedky (hmaty, chvaty, údery a kopy). V prípade prvého sťažovateľa správa tiež uvádza, že bol zjavne pod vplyvom alkoholu.

Z policajných správ o použití donucovaných prostriedkov zo dňa zásahu, ktoré sa týkali sťažovateľov vyplynulo, že použitie donucovaných prostriedkov voči nim bolo odôvodnené, avšak v týchto správach sa neobjavili žiadne podrobnosti týkajúce sa preskúmania odôvodnenosti použitia donucovaných prostriedkov alebo posúdenia primeranosti ich použitia.

Po tomto policajnom zásahu podal prvý sťažovateľ trestné oznámenie a podnet na preskúmanie zákonnosti operácie na Odbor inšpekčnej služby Východ so sídlom v Košiciach[3]. Trestné oznámenie však bolo uznesením zamietnuté ako nedôvodné. Prípadom sa zaoberala aj verejná ochrankyňa práv, ktorá vo svojej správe[4], týkajúcej sa situácie rómskeho obyvateľstva na Slovensku k predmetnému prípadu uviedla, že „hoci proklamovaným cieľom akcie bolo pátranie po hľadaných osobách a predmetoch, existovalo niekoľko faktorov spochybňujúcich autenticitu tohto cieľa, naliehavosť, nevyhnutnosť a účinnosť akcie, a primeranosť jej plánovania a použitých prostriedkov[5].

Následne, na základe podnetu prvého sťažovateľa a všetkých dostupných informácií, nariadil generálny prokurátor SR začatie nového trestného konania. Trestné konanie bolo vedené Odbornom inšpekčnej služby Stred so sídlom v Banskej Bystrici. Aj toto trestné konanie bolo uznesením vyšetrovateľa zastavené[6]. Krajská prokuratúra v Prešove, ktorá zamietla sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniam o zastavení trestného stíhania zároveň uviedla, že „ani skutočnosť, že cieľová oblasť bola obývaná prevažne rómskym obyvateľstvom, ani iný faktor, neodhalil žiaden rasový motív pri plánovaní a realizácii operácie[7].Sťažovatelia sa obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením[8] ich sťažnosť odmietol.

Sťažovatelia sa preto obrátili so sťažnosťou na ESĽP, pričom namietali porušenie čl. 3 (zákaz mučenia), čl. 13 (právo na účinný prostriedok nápravy) a porušenie čl. 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „Dohovor“).

V súvislosti s porušením čl. 3 Dohovoru sťažovatelia namietali, že „pri ich zaisťovaní a v priebehu zaistenia s nimi polícia zle zaobchádzala v podobe bitky a psychického nátlaku [hmotnoprávna stránka čl. 3], a že žalovaný štát zlyhal pri ich ochrane pred týmto zlým zaobchádzaním, keďže nevykonal účinné vyšetrovanie tohto konania a jeho možných rasových motívov [procesnoprávna stránka čl. 3].“[9]

Sťažovatelia tvrdili, že polícia s nimi zle zaobchádzala počas zásahu a následne počas ich prepravy na oddelenie policajného zboru a počas zaistenia.

Ako vo všeobecnej rovine ESĽP uviedol, čl. 3 Dohovoru „absolútne zakazuje mučenie a neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie, a to bez ohľadu na správanie sa poškodeného. Vo vzťahu k osobe, ktorej osobná sloboda je obmedzená alebo, všeobecnejšie, ktorá je konfrontovaná s predstaviteľmi orgánov činných v trestnom konaní, akékoľvek použitie fyzickej sily, ktoré nebolo nevyhnutne vyvolané správaním sa danej osoby, znižuje ľudskú dôstojnosť a predstavuje porušenie práva zakotveného v čl. 3“.[10] ESĽP ďalej uviedol, že čl. 3 Dohovoru nezakazuje použitie sily potrebnej na uskutočnenie zákonného zaistenia. Takáto sila však môže byť použitá iba ak je to nevyhnutné. Ako ESĽP poznamenal, aj v prípade absencie telesného zranenia či intenzívneho fyzického alebo duševného utrpenia, ak zaobchádzanie, ktorému je osoba vystavená, osobu ponižuje alebo znevažuje, je neúctivé alebo znevažuje jej ľudskú dôstojnosť, je zaobchádzanie možné charakterizovať ako ponižujúce a teda spadajúce pod čl. 3. Pritom môže byť postačujúce, ak je obeť ponížená len vo vlastných očiach, nie v očiach iných.[11]

Čo sa týka donucovacích prostriedkov použitých voči sťažovateľom, ESLP sa oprel o znalecké posudky z odboru súdneho lekárstva, ktoré potvrdili použitie obuškov voči sťažovateľom a zároveň upozornil, že v policajných správach o použití donucovaných prostriedkov, použitie obuškov zaznamenané nebolo. ESĽP skonštatoval, že „neexistuje žiaden náznak akýchkoľvek mimoriadnych okolností, udalostí alebo bezpečnostných incidentov v súvislosti s uskutočnením predmetnej pátracej akcie, ktoré by opodstatnili použitie obuškov[12] viac, ako iných donucovacích prostriedkov. Pripomenul tiež značnú opitosť prvého sťažovateľa vyplývajúcu z rozhodnutia okresného riaditeľstva policajného zboru o zaistení sťažovateľa a preto ESĽP vyslovil úvahu, ako mohol tento sťažovateľ predstavovať tak významnú hrozbu alebo klásť odpor do miery, ktorá by voči nemu opodstatnila použitie obuškov a nie iných typov donucovacích prostriedkov.[13] ESLP zároveň skonštatoval, že použitie obuškov proti sťažovateľom naznačuje represívny charakter zásahu proti nim, čo indikujú aj ďalšie závery ESĽP uvedené v rozsudku.[14]

Za základe týchto záverov ESĽP rozhodol, že vláda nepreukázala, že použitie sily proti sťažovateľom na účel ich zaistenia počas policajnej akcie bolo nevyhnutné a primerané. V dôsledku toho je štát zodpovedný za zranenia (zlé zaobchádzanie), ktoré dané osoby utrpeli a teda podľa ESĽP došlo k porušeniu hmotnoprávnej stránky čl. 3 Dohovoru v priebehu zaisťovania sťažovateľov.[15] ESĽP taktiež uviedol, že hoci „zlé zaobchádzanie, ktoré viedlo ku zraneniam, nemôže byť kvalifikované ako mučenie […], bolo dostatočne závažné, aby mohlo byť považované za neľudské [zaobchádzanie].“[16]

K vyšetrovaniu predmetného policajného zásahu ESĽP ďalej uviedol, že jeho nedostatočnosť sa prejavila už v prvej fáze vyšetrovania Odborom inšpekčnej služby Východ. V danej fáze konania došlo podľa ESĽP k procesným pochybeniam a chybám v rozhodnutiach vydaných inšpekčnou službou a aj prokuratúrou, sťažovatelia neboli vypočutí ani nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie. Preto hoci ESĽP konštatoval, že aj keď následné vyšetrovanie odborom inšpekčnej služby Stred bolo komplexné a obzvlášť dôkladné, jeho potenciál bol do značnej miery determinovaný prvotnou fázou, pokiaľ ide o lekárske správy, ústne dôkazy získané od aktérov udalosti, či pokiaľ ide o ohliadku miesta, kde sa udalosť stala.[17] ESĽP preto dospel k záveru, že vyšetrovanie, ako celok, nebolo adekvátne[18].

Podľa ESĽP došlo k porušeniu procesnoprávnej stránky článku 3 Dohovoru, pretože vyšetrovanie zlého zaobchádzania so sťažovateľmi nebolo účinné tak, ako to požaduje čl. 3 Dohovoru. [19]

V súvislosti so zákazom diskriminácie, ktorý je vyjadrený v čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 3 Dohovoru sťažovatelia namietali jednak rasový motív prípravy a priebehu policajnej akcie a tiež nedostatočné posúdenie tohto rasového aspektu vo následnom vyšetrovaní.

ESĽP v prvom rade a vo všeobecnosti uviedol, že „diskrimináciou je odlišné zaobchádzanie, bez objektívneho a primeraného odôvodnenia, s jednotlivcami v relevantne podobných situáciách. Rasové násilie je osobitne závažným útokom na ľudskú dôstojnosť a vzhľadom na jeho nebezpečné dôsledky sa od orgánov vyžaduje zvláštna ostražitosť a razantná reakcia na jeho prejavy[…].[20] ESĽP ďalej uviedol, že orgány štátu „musia urobiť všetko, čo je od nich možné primerane požadovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä aby získali a zabezpečili dôkazy, využili všetky praktické prostriedky na zistenie pravdy a vydali plne zdôvodnené, nestranné a objektívne rozhodnutia, ktoré však neopomínajú podozrivé skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať rasovo motivované násilie.“[21]

V prejedávanom prípade vzal ESĽP na vedomie systematický charakter tvrdení sťažovateľov, že policajné zásahy podobného typu sa plánujú prevažne v rómskych komunitách, čo vzhľadom na ich povahu a kontext považoval ESĽP za obzvlášť závažné tvrdenie. Hoci ESĽP na základe materiálov, ktoré mal k dispozícii, nedokázal zaujať stanovisko k tomu, či rasové postoje zohrávali úlohu pri príprave predmetnej policajnej akcie, považoval „absenciu riadneho posúdenia prípadného rasového aspektu veci za nezlučiteľnú s pozitívnym záväzkom zmluvného štátu podľa čl. 14 Dohovoru prijať všetky primerané kroky na odhalenie akéhokoľvek rasistického motívu alebo zistenie toho, či etnické predsudky mohli alebo nemohli zohrávať úlohu v zaobchádzaní, ktorému boli sťažovatelia vystavení.“ To znamená, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva Slovenská republika porušila čl. 14 Dohovoru o zákaze diskriminácie v spojení s čl. 3 Dohovoru  z dôvodu, že nedostatočne vyšetrila prípadný rasový motív prípravy predmetného policajného zásahu. Čo sa priebehu policajnej akcie a samotného vyšetrovania namietanej diskriminácie počas prebiehajúceho policajného zásahu,  ESĽP dospel k záveru,  že v tomto prípade nedošlo k porušeniu čl. 14 Dohovoru.

 

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

[1] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci R.R. a R.D. proti Slovenskej republike, z 01. 9.2020, sťažnosť č. 20649/18.

[2] Ods. 41 rozsudku

[3] Odbor inšpekčnej služby Východ spadá pod Úrad inšpekčnej služby Sekcie kontroly a inšpekčnej služby

Ministerstva vnútra.

[4] Mimoriadna správa verejného ochrancu práv o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušeniu základných práv a slobôd konaním niektorých orgánov.

[5] Pozri ods. 50 rozsudku.

[6] Výsledkom vyšetrovania boli dve samostatné rozhodnutia. Pokiaľ ide o samotných sťažovateľov, v jednom zo svojich rozhodnutí vyšetrovateľ uviedol, že existuje nesúlad a nezrovnalosti v dôkazoch predložených sťažovateľmi, čo vyšetrovateľ interpretoval ako úmyselné krivé obvinenie. A teda sťažovatelia boli obvinení z trestného činu krivého obvinenia. Pozri bližšie ods. 75.

[7] Pozri ods. 85 rozsudku.

[8] Uznesenie Ústavného súdu SR z 1. augusta 2017, sp. zn. III. ÚS 464/2017-52, ECLI:SK:USSR:2017:3.US.464.2017.1

[9] Ods. 134 rozsudku.

[10] Ods. 146 rozsudku

[11] Pozri bližšie tamtiež.

[12] Ods. 152 rozsudku.

[13] Tamtiež

[14] Pozri bližšie ods. 153 až157 rozsudku

[15] Pozri ods. 160, 161 rozsudku

[16] Ods. 161 rozsudku

[17] Pozri bližšie ods. 181 až183 rozsudku.

[18] Ako je uvedené v ods. 178 tohto rozsudku, všeobecné princípy týkajúce sa účinnosti vyšetrovania zosumarizoval súd napríklad vo svojom rozsudku z 28. septembra 2015 vo veci Bouyid proti Belgicku [VK], č. 23380/09. t. j. adekvátnosť vyšetrovacích úkonov, neodkladnosť vyšetrovania, zapojenie rodinných príslušníkov zosnulej osoby a nezávislosť vyšetrovania. Ako ESĽP v tomto odseku ďalej uvádza „tieto prvky sú navzájom prepojené a je ich potrebné posudzovať v ich celistvosti, nie jednotlivo, pričom to isté platí aj pre požiadavku nezávislosti ustanovenú v článku 6 [Dohovoru, Právo na spravodlivé súdne konanie]. Ide o kritériá, ktoré, ak sú posudzované spoločne, umožňujú posúdiť stupeň účinnosti vyšetrovania. Práve vo vzťahu k tomuto účelu, teda účinnosti vyšetrovania, musí byť posudzovaný akýkoľvek jeho aspekt, vrátane aspektu nezávislosti.

[19] Ods. 187 rozsudku.

[20] Ods. 200 rozsudku

[21] Ods. 201 rozsudku