Archív
skripot

Prípad Tadeucci a McCall proti Taliansku

diskriminacia_webka

Diskriminácia z dôvodu sexuálnej orientácie vo veci zamietnutia povolenia na pobyt z rodinných dôvodov homosexuálnemu partnerovi – cudzincovi: Tadeucci a McCall proti Taliansku[1]

Tento prípad, rozhodovaný pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP), sa týka taliansko-novozélandského homosexuálneho páru a uplatnenia práva na zlúčenie rodiny. Sťažovatelia namietali diskrimináciu z dôvodu sexuálnej orientácie, keďže povolenie na pobyt na účel zlúčenia rodiny, o ktoré žiadal pán McCall, pôvodom z Nového Zélandu, v Taliansku, bolo zamietnuté. Sťažovatelia tak namietali porušenie čl. 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) v spojení s čl. 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“). 

Sťažovatelia sa spoznali na Novom Zélande a spoločne tam žili od roku 1999 v uznanom postavení nezosobášeného páru, na základe čoho mal prvý sťažovateľ (pán Tadeucci) na Novom Zélande udelené povolenie na pobyt z rodinných dôvodov. V roku 2003 sa spoločne presťahovali do Talianska. Pán McCall mal najskôr udelené študentské povolenie na pobyt a následne požiadal o povolenie na pobyt z dôvodu zlúčenia rodiny. To však bolo v roku 2004 zamietnuté pre nesplnenie podmienok. Domáce, talianske súdy rozhodnutie potvrdili z dôvodu, že národná legislatíva neumožňovala uznanie nezosobášeného partnera na účely zlúčenia rodiny. Sťažovatelia sa následne presťahovali do Holandska, kde druhý sťažovateľ (pán McCall) získal povolenie na pobyt ako rodinný príslušník občana EÚ a kde následne s prvým sťažovateľom uzavreli manželstvo. Dôvodom pre presťahovanie sa do Holandska bol fakt, že v danom čase talianska legislatíva neumožňovala osobám rovnakého pohlavia uzavrieť oficiálne uznané partnerstvo či manželstvo. Sťažovatelia pred ESĽP argumentovali, že zamietnutie povolenia na pobyt im znemožnilo žiť spoločným životom v Taliansku a prinútilo druhého sťažovateľa opustiť Taliansko, čím došlo k zásahu do ich súkromného a rodinného života.[2]

Pri posudzovaní prípadu ESĽP zopakoval, že štáty ako subjekty medzinárodného práva majú právo regulovať vstup a pobyt cudzincov na svojom území a že čl. 8 Dohovoru nezakladá všeobecnú povinnosť štátu akceptovať pobyt partnera – neobčana na svojom území, ale v konkrétnych okolnostiach prípadu môže dôjsť k zásahu do  súkromného a rodinného života.[3] Súd ďalej poukázal na to, že partneri žijúci v stabilnom de facto zväzku spadajú pod pojem „rodinný život“ (a odkázal na svoj názor vyjadrený v prípade Schalk a Kopf proti Rakúsku[4], ale aj v X. a ostatní proti Rakúsku[5]).[6] To, že zákon zamietnutie povolenia na pobyt umožňuje, podľa súdu neznamená, že jej uplatnením nemôže dôjsť k zásahu do práva na súkromný a rodinný život.[7] Na základe týchto skutočností ESĽP skonštatoval, že prípad je možné preskúmať z pohľadu porušenia čl. 8 Dohovoru v spojení s čl. 14 Dohovoru.

Pri skúmaní toho, či ide o takéto porušenie, vychádzal ESĽP zo svojej ustálenej judikatúry, z ktorej vyplýva, že musí ísť o rozdielne zaobchádzanie s osobami v relevantne podobnej situácii, alebo o situáciu, keď štát opomenul zaobchádzať rozdielne s ľuďmi, ktorí sú v zásadne rozdielnej situácii. V druhom z uvedených prípadov Dohovor podľa súdu nebráni štátom zaobchádzať s ľuďmi rozdielne s cieľom vyrovnať faktické znevýhodnenia medzi nimi, a porušením Dohovoru môže byť aj situácia, ak nedôjde k faktickému vyrovnaniu znevýhodnení prostredníctvom rozdielneho zaobchádzania. Diskriminačnou môže byť podľa súdu aj taká právna úprava, ktorej úmysel nie je diskriminačný, ani nie je namierená proti určitej skupine ľudí, ale ktorá neprimerane zasahuje túto určitú skupinu. V takom prípade ide podľa ESĽP o nepriamu diskrimináciu.[8]

Súd teda posudzoval, či by v tomto prípade z pohľadu prístupu k právu na zlúčenie rodiny situácia nezosobášených homosexuálnych partnerov bola rovnaká ako situácia nezosobášených heterosexuálnych partnerov, keďže ani v druhom z uvedených prípadov by heterosexuálny nezosobášený partner – cudzinec nemal nárok na povolenie na pobyt za účelom zlúčenia rodiny.[9] Dospel však k názoru, že v tomto prípade nemôže byť komparátorom situácia nezosobášených heterosexuálnych párov, keďže, na rozdiel od heterosexuálnych párov, homosexuálne páry nemali v danom čase možnosť uzavrieť v Taliansku manželstvo (a ani iné zákonom uznané partnerstvo). Vzhľadom na to ESĽP uzavrel, že v danom prípade sa so sťažovateľmi – homosexuálnym párom –  zaobchádzalo rovnako ako s osobami v podstatne odlišnej situácii, ako je tá ich, konkrétne s heterosexuálnymi partnermi, ktorí sa rozhodli neupraviť svoju situáciu (t. j. právne neregulovať svoj vzťahu – pozri ďalej v texte).[10]

Následne ESĽP pristúpil k preskúmaniu toho, či na takéto zaobchádzanie existovalo objektívne a rozumné zdôvodnenie. Najskôr zopakoval, že na to, aby rozdielne zaobchádzanie z dôvodu sexuálnej orientácie bolo ospravedlniteľné, musia existovať osobitne presvedčivé a vážne dôvody[11], pričom dôkazné bremeno je na strane štátu[12].

Súd skonštatoval, že vláda nepredložila osobitne presvedčivé a vážne dôkazy, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že sa so sťažovateľmi nezaobchádzalo inak ako s nezosobášenými heterosexuálnymi pármi, ktoré ako jediné mali prístup k možnosti právneho uznania ich partnerstva. Podľa názoru súdu reštriktívny výklad pojmu „rodinný príslušník“, ktorý bol použitý na druhého sťažovateľa, náležite nezohľadnil osobnú situáciu sťažovateľov, najmä ich neschopnosť dosiahnuť právne uznanie ich vzťahu zo strany … talianskych orgánov.[13] Diskriminačným zaobchádzaním teda bolo samotné uplatnenie rovnakého pravidla na sťažovateľov (nezosobášených homosexuálnych partnerov bez možnosti právneho uznania ich zväzku) ako na nezosobášené heterosexuálne páry (ktoré sa rozhodli právne neregulovať svoj zväzok).[14]  Súd tiež poukázal na spoločenský, resp. európsky konsenzus, resp. trend v uznávaní postavenia partnerov rovnakého pohlavia ako „rodinných príslušníkov“ a ich práva na spoločný život vrátane imigračných záležitostí.[15]

Na základe týchto skutočností ESĽP skonštatoval, že štát porušil právo sťažovateľov nebyť diskriminovaní na základe sexuálnej orientácie pri výkone svojich práv podľa článku 8 Dohovoru v rozhodnom čase tým, že sa rozhodol zaobchádzať s homosexuálnymi pármi – na účely udelenia povolenia na pobyt z rodinných dôvodov – rovnako ako s heterosexuálnymi pármi, ktoré svoju situáciu neupravili. Tým došlo aj k porušeniu č. 14 Dohovoru v spojení s článkom 8 Dohovoru.[16]

Spracovala: JUDr. Zuzana Števulová

 


Pozn.:

[1] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tadeucci a McCall proti Taliansku zo dňa 30. júna 2016, sťažnosť č. 51362/09, dostupný tu: http://hudoc.echr.coe.int/eng?i=001-164715.

[2] Pozri ods. 48 rozsudku

[3] Pozri ods. 55 a 56 rozsudku.

[4] Prípad Schalk a Kopf proti Rakúsku, rozsudok z 24.6.2010, sťažnosť č. 30141/04.

[5] Prípad X. a ostatní proti Rakúsku, rozsudok Veľkej Komory, sťažnosť č. 19010/07, rozhodnutie z 19.2.2013.

[6] Pozri ods. 58 rozsudku.

[7] Pozri ods. 60 rozsudku.

[8] Pozri ods. 81 rozsudku.

[9] Pozri ods. 82 rozsudku.

[10] Pozri ods. 85 rozsudku.

[11] Pozri ods. 89 rozsudku.

[12] Pozri ods. 90 rozsudku.

[13] Pozri ods. 96 rozsudku.

[14] Pozri ods. 94 rozsudku.

[15] Pozri ods. 97 rozsudku.

[16] Pozri ods. 98 a 99 rozsudku.