Diskriminácia na základe zdravotného postihnutia a porovnávanie osôb so zdravotným postihnutím s inými osobami so zdravotným postihnutím na účely zistenia diskriminácie

Pani VL bola zamestnaná v nemocnici v Krakove *1 (Poľsko) ako psychologička od októbra 2011 do septembra 2016. V decembri 2011 jej bolo vydané potvrdenie osvedčujúce zdravotné postihnutie, ktoré bolo kvalifikované ako trvalé zdravotné postihnutie mierneho stupňa. Potvrdenie v tom istom mesiaci odovzdala svojmu zamestnávateľovi.

Podľa poľského zákona o profesijnej a sociálnej integrácii a zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím (Ustawa o rehabilitacji zawodowej i społecznej oraz zatrudnianiu osób niepełnosprawnych) sa takáto zamestnankyňa *2 u zamestnávateľa započítava do počtu zamestnaných osôb so zdravotným postihnutím, a to odo dňa, keď predloží zamestnávateľovi uvedené potvrdenie. Podľa tohto zákona je zamestnávateľ, ktorý zamestnáva stanovený počet zamestnancov na ustanovený týždenný pracovný čas, povinný uhrádzať mesačné príspevky do Štátneho fondu pre integráciu osôb so zdravotným postihnutím (Państwowy Fundusz Rehabilitacji Osób Niepełnosprawnych; dalej tiež „PFRON“). Výška príspevkov do tohto fondu sa vypočítava zákonom stanoveným spôsobom. Na túto výšku má vplyv aj percento zamestnaných zamestnancov a zamestnankýň so zdravotným postihnutím u zamestnávateľa. V prípade, že zamestnávateľ zamestnáva aspoň 6 % zamestnancov a zamestnankyne so zdravotným postihnutím (ktorí o tejto skutočnosti zamestnávateľovi musia predložiť vyššie zmienené potvrdenie), je podľa vnútroštátnej právnej úpravy od poplatku oslobodený.*3

Riaditeľ nemocnice s cieľom znížiť výšku príspevkov nemocnice do fondu PFRON sa po stretnutí so zamestnancami v druhom polroku 2013 rozhodol priznať mesačný príplatok ku mzde vo výške približne 60 eur tým zamestnancom a zamestnankyniam, ktorí mu po tomto stretnutí odovzdali potvrdenie osvedčujúce ich zdravotné postihnutie. Na základe daného rozhodnutia bol príplatok ku mzde priznaný trinástim zamestnancom, ktorí po stretnutí predložili svoje potvrdenia, zatiaľ čo šestnástim ďalším zamestnancom a zamestnankyniam, ktorí ich predložili už skôr a medzi ktorými bola aj pani VL, príplatok ku mzde nebol priznaný.

Pani VL považovala takéto rozhodnutie riaditeľa za diskriminačné z hľadiska podmienok odmeňovania a obrátila sa na vnútroštátny súd. Príslušný Okresný súd v Krakove (Sąd Rejonowy dla Krakowa) jej žalobu zamietol, a preto sa obrátila na Krajský súd v Krakove (Sąd Okręgowy w Krakowie). Pani VL tvrdila, že zamestnávateľ poskytol príplatok skupine zamestnancov, ktorí majú spoločnú vlastnosť, konkrétne zdravotné postihnutie, ale pod podmienkou, že po dátume, ktorý si on sám zvolil, predložia potvrdenie osvedčujúce ich zdravotné postihnutie. To malo za následok vylúčenie z nároku na tento príplatok tých zamestnancov a zamestnankyne, ktorí predložili uvedené potvrdenie pred týmto dátumom. Pani VL sa domnievala, že táto prax – ktorej cieľom bolo podnietiť zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorí ešte nepredložili potvrdenie osvedčujúce zdravotné postihnutie, aby tak urobili, vďaka čomu by sa nemocnici v Krakove ako zamestnávateľovi znížila výška príspevkov do fondu PFRON – je v rozpore so zákazom akejkoľvek priamej alebo nepriamej diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí, ktorý je zakotvený v smernici Rady 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní *4 (ďalej len „smernica 2000/78“).

Vnútroštátny súd prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorá súvisela s výkladom ustanovenia čl. 2 smernice 2000/78, týkajúceho sa najmä pojmu priamej a nepriamej diskriminácie v kontexte prebiehajúceho konania. Vnútroštátny súd mal pochybnosti najmä o tom, či k diskriminácii v zmysle čl. 2 smernice 2000/78 môže dôjsť aj vtedy, keď zamestnávateľ rozlišuje v rámci jednej skupiny zamestnancov vyznačujúcich sa rovnakou chránenou charakteristikou, t. j zdravotným postihnutím.

Konkrétne sa vnútroštátny súd pýtal, či je diskrimináciou v zmysle čl. 2 smernice 2000/78 taká prax zamestnávateľa, keď zamestnávateľ vylúči z nároku na príplatok vyplácaný ku mzde zdravotne postihnutým zamestnancom tých zamestnancov, ktorí potvrdenie o svojom postihnutí predložili zamestnávateľovi pred ním určeným dátumom.

Súdny dvor v prvom rade skúmal, či rozdielne zaobchádzanie, ku ktorému dochádza v rámci skupiny osôb so zdravotným postihnutím, spadá pod pojem „diskriminácia“ v zmysle čl. 2 smernice 2000/78. Ako sa vyjadril Súdny dvor, v prípade chráneného dôvodu spočívajúceho v zdravotnom postihnutí sa zákaz diskriminácie stanovený v uvedenej smernici neobmedzuje iba na rozdiely v zaobchádzaní medzi osobami so zdravotným postihnutím a osobami bez zdravotného postihnutia. *5 Takéto obmedzenie nevyplýva ani z kontextu čl. 2 smernice, ani z kontextu ostatých ustanovení tejto smernice. Podľa Súdneho dvora cieľ, ktorý je sledovaný touto smernicou, podporuje výklad čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2000/78 v tom zmysle, že smernica neobmedzuje okruh osôb, vo vzťahu ku ktorým možno vykonať porovnanie s cieľom identifikovať diskrimináciu založenú na zdravotnom postihnutí v zmysle uvedenej smernice, iba na osoby bez zdravotného postihnutia. *6

Zásada rovnakého zaobchádzania zakotvená v smernici 2000/78 má teda chrániť zamestnanca so zdravotným postihnutím proti akejkoľvek diskriminácii založenej na zdravotnom postihnutí nielen vo vzťahu k zamestnancom bez zdravotného postihnutia, ale aj vo vzťahu k ostatným zamestnancom so zdravotným postihnutím. *7

Súdny dvor následne posudzoval, či sa pojem „diskriminácia“ uvedený v čl. 2 smernice 2000/78 môže vzťahovať aj na prax zamestnávateľa, ktorou vylúči z nároku na príplatok vyplácaný ku mzde zdravotne postihnutým zamestnancom tých zamestnancov, ktorí potvrdenie osvedčujúce ich zdravotné postihnutie zamestnávateľovi predložili pred dátumom, ktorý on ako zamestnávateľ určil. V tomto kontexte skúmal, či v danom type prípadu existuje porovnateľná povaha situácií na účely určenia existencie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Súdny dvor tu pripomenul, že v zmysle jeho ustálenej judikatúry *8 sa v prípade porovnateľnosti situácií „nevyžaduje, aby situácie boli identické, ale iba porovnateľné, a skúmanie tejto porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknuté plnenie“*9.

Súdny dvor nakoniec skúmal, či takéto konanie zamestnávateľa môže predstavovať priamu diskrimináciu v zmysle čl. 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. Súdny dvor v danom prípade považoval za nesporné, že prax zamestnávateľa zavádza menej priaznivé rozdielne zaobchádzanie so zamestnancami so zdravotným postihnutím, ktorí odovzdali nemocnici svoje potvrdenie o zdravotnom postihnutí pred dátumom stanoveným zamestnávateľom, v porovnaní so zamestnancami so zdravotným postihnutím, ktorí potvrdenie predložili po tomto dátume, v nadväznosti na čo mala táto skupina nárok na príplatok poskytovaný zamestnávateľom.

Podľa Súdneho dvora je na vnútroštátnom súde, aby posúdil, či časová podmienka stanovená zamestnávateľom na priznanie dotknutého príplatku ku mzde, t. j. predloženie potvrdenia o zdravotnom postihnutí po dátume, ktorý si tento zamestnávateľ zvolil, predstavuje kritérium neoddeliteľne spojené so zdravotným postihnutím pracovníkov, ktorým bol tento príplatok zamietnutý.

Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že nič nenasvedčovalo tomu, že by zamestnávateľ umožnil zamestnancom so zdravotným postihnutím, ktorí mu už potvrdenie predložili, opätovne predložiť toto potvrdenie alebo predložiť nové potvrdenie s cieľom získať príplatok ku mzde. Táto prax mohla mať za následok definitívne znemožnenie splnenia časovej podmienky stanovenej zamestnávateľom vo vzťahu k jasne určenej skupine zloženej zo všetkých zamestnancov so zdravotným postihnutím, o ktorých zdravotnom postihnutí zamestnávateľ pri zavedení tejto praxe nevyhnutne vedel.

Súdny dvor teda dospel k záveru, že ak sa preukáže, že prax zamestnávateľa je založená na kritériu neoddeliteľne spojenom so zdravotným postihnutím a táto prax definitívne znemožní splnenie uvedenej časovej podmienky jasne určenej skupine zamestnancov zloženej zo všetkých zamestnancov so zdravotným postihnutím, o ktorých postihnutí zamestnávateľ pri zavedení tejto praxe nevyhnutne vedel, táto prax môže predstavovať priamu diskrimináciu uvedenú v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78. *10

Následne Súdny dvor skúmal, či a za akých okolností by táto prax zamestnávateľa mohla predstavovať nepriamu diskrimináciu v zmysle čl. 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78.

Podľa súdneho dvora by o nepriamu diskrimináciu išlo v prípade, ak by vnútroštátny súd usúdil, že prax zavedená nemocnicou v prejednávanom prípade (teda viazanie poskytnutia príplatku ku mzde na podmienku, že potvrdenie osvedčujúce zdravotné postihnutie bolo predložené až po dátume, ktorý si nemocnica sama zvolila) bola navonok neutrálna *11 a zároveň, že táto prax mala za následok znevýhodnenie niektorých zamestnancov s určitým druhom, resp. druhmi zdravotného postihnutia v porovnaní s inými zamestnancami s inými zdravotnými postihnutiami. Takýmito osobitne znevýhodnenými zamestnancami mohli byť napríklad zamestnanci s osobitnými druhmi zdravotného postihnutia, napríklad z dôvodu viditeľnosti týchto postihnutí alebo z dôvodu, že tieto postihnutia si vyžadujú primerané prispôsobenia ako napr. upravené pracovné miesto alebo upravený pracovný čas. *12 Podľa Súdneho dvora to mohli byť práve tí zamestnanci so zdravotným postihnutím, ktorí v prejedávanom prípade museli oficiálne informovať nemocnicu o ich zdravotnom stave predložením potvrdenia o ich zdravotnom postihnutí ešte pred dátumom určeným nemocnicou, hoci iní zamestnanci s iným typom zdravotného postihnutia, napríklad z dôvodu, že je menej závažné alebo si bezprostredne nevyžaduje primerané prispôsobenia, mali možnosť rozhodnúť sa, či takýto krok urobia alebo nie. *13 Súdny dvor zároveň pripomenul, že o nepriamu diskrimináciu nejde vtedy, ak je rozdielne zaobchádzanie, ktoré prakticky znevýhodňuje určitú skupinu osôb so zdravotným postihnutím (napr. takým, ktoré je viditeľné alebo si vyžaduje primerané prispôsobenia), odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Súdny dvor tiež poznamenal, že cieľ zamestnávateľa v predmetnom prípade, t. j. ušetriť peniaze, nespĺňa požadované kritériá pre takéto odôvodnenie, čo však musí overiť vnútroštátny súd.
 
Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

1 Rozsudok súdneho dvora z 26. januára 2021, VL proti Szpital Kliniczny im. dra J. Babińskiego Samodzielny Publiczny Zakład Opieki Zdrowotnej w Krakowie, C- 16/19, ECLI:EU:C:2021:64
2 Hoci predmetný text rozsudku používa pojem „pracovník“ (angl. „worker“), vychádzajúc z terminológie slovenskej právnej úpravy používame v tomto texte pojem „zamestnanec“.
3 Podobná právna úprava platí aj na Slovensku. Ak zamestnávateľ zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak má úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo svojej evidencii aj občanov so zdravotným postihnutím, je zamestnávateľ povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje aspoň 3,2 % z celkového počtu zamestnancov (§ 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti). Ak si zamestnávateľ túto povinnosť neplní, za každú osobu so zdravotným postihnutím, ktorá mu chýba do zákonom stanoveného podielu zamestnancov so zdravotným postihnutím, platí úradu práce, sociálnych vecí a rodiny povinný odvod (§ 65 zákona o službách zamestnanosti). Za občana so zdravotným postihnutím sa vo vzťahu k uvedeným povinnostiam považuje občan, ktorý je uznaný za invalidného. Táto skutočnosť sa preukazuje rozhodnutím alebo oznámením Sociálnej poisťovne (§ 9 zákona o službách zamestnanosti).
4 Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).
5 Pozri bližšie ods. 29.
6 Pozri bližšie ods. 31.
7 Súdny dvor Európskej únie, Tlačové komuniké č. 9/21, 26. januára 2021, Rozsudok vo veci C-16/19
VL/Szpital Kliniczny im. dra J. Babińskiego Samodzielny Publiczny Zakład Opieki Zdrowotnej w Krakowie, str.2.
8 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2019, Cresco Investigation, C‑193/17, EU:C:2019:43, bod 43.
9 Ods. 43.
10 Pozri ods. 60 rozsudku.
11 T. j. takáto prax nebola navonok spájaná, resp. navonok nesúvisela so žiadnou chránenou charakteristikou (diskriminačným dôvodom).
12 Pozri ods. 57 rozsudku.
13 Pozri ods. 58 rozsudku.