Diskriminácia z dôvodu rasy/etnickej príslušnosti (umiestňovanie a vzdelávanie rómskych detí v špeciálnych školách), v spojení s porušením práva na vzdelanie

 
Dňa 29. januára 2013 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok, v ktorom konštatoval porušenie čl. 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (zákaz diskriminácie) [1] v kontexte umiestňovania a vzdelávania rómskych detí v špeciálnych školách.

Väčšina dôkazov a zdôvodnení predložených v tomto spore je veľmi podobná tým z podobných prípadov školskej segregácie rómskych detí, ako napríklad D. H. a ďalší proti Českej republike (2007) či Oršuš a ďalší proti Chorvátsku (2010). Avšak rozsudok a postup súdu v tomto prípade predstavoval v niektorých aspektoch dôležitý míľnik v riešení školskej segregácie Rómov. Najdôležitejším aspektom je explicitná zmienka o pozitívnom záväzku štátu riešiť a dokonca „zvrátiť históriu rasovej segregácie v špeciálnych školách“ (§ 127). Také závažné vyhlásenie o pozitívnych záväzkoch sa nevyskytuje v žiadnej predchádzajúcej judikatúre.

Prípad má pôvod v sťažnosti, ktorú podali dvaja mladí rómski muži, občania Maďarskej republiky, István Horváth (narodený 1994) a András Kiss (narodený 1992) proti Maďarskej republike 11. februára 2011. Predmetom sťažnosti bolo upieranie práva na vzdelanie v spojení s upieraním práva na rovnaké zaobchádzanie podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (ECHR).

Sťažovateľovi Horváthovi v roku 2001 odborná komisia diagnostikovala „ľahké mentálne postihnutie“. Na základe tejto diagnózy bol zaradený do špeciálnej školy. V roku 2007 jeho situácia opätovne posúdila komisia a aj napriek tomu, že v škole dosahoval dobré prospechové výsledky, bolo odporučené jeho zotrvanie v špeciálnej škole.

Sťažovateľ Kiss začal školskú dochádzku v bežnej základnej škole. V prvom roku školskej dochádzky však škola požiadala o zhodnotenie jeho zdravotného stavu odbornou komisiou. Komisia v roku 2000 u pána Kissa diagnostikovala, podobne ako u pána Horvátha, ľahké mentálne postihnutie. Na základe tohto záveru bol aj pán Kiss preradený do špeciálnej školy. Rovnako pri opätovnom posúdení zdravotného stavu odborná komisia dospela k rovnakej diagnóze.

Ich vzdelanie bolo v dôsledku tohto zaradenia nepostačujúce, keďže učebné osnovy neboli dostatočne obsiahle a na základe takéhoto školského vzdelania im nebolo umožnené uchádzať sa o prácu, o ktorú mali záujem. Prvý sťažovateľ, pán Horváth, nemohol pokračovať v štúdiu v odbore učiteľ tanca, ktorým bol jeho otec. Namiesto toho získal špeciálne učňovské vzdelanie ako pekár. Druhý sťažovateľ, pán Kiss, počas svojho štúdia vyhral viacero školských literárnych a športových súťaží a bol vynikajúcim študentom až do siedmeho ročníka. Bolo mu však povedané, že nikdy nebude môcť študovať za automechanika, ako chcel, pretože ako žiak špeciálnej školy si môže vybrať len medzi vzdelávacími kurzami, ktoré ponúkala špeciálna učňovská škola.

Podľa sťažovateľov nevhodné a neoprávnené zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl predstavovalo pre ne nepriamu diskrimináciu (§ 90), keďže „Rómovia boli jednoznačne ovplyvnení protiprávnym umiestnením do špeciálnych škôl“. Žiadna iná skupina nebola diagnostickým systémom ovplyvnená tak veľmi ako oni (§ 91). Argumentovali skutočnosťou, že „testy používané na umiestňovanie boli kultúrne predpojaté a založené na vedomostiach“, a teda nebrali do úvahy ich znevýhodnené socio-kultúrne zázemie vyplývajúce z ich etnickej príslušnosti, čo „predstavovalo pre rómske deti určitú nevýhodu“ (§ 92).

V roku 2005 sa obaja sťažovatelia zúčastnili letného tábora, v ktorom bolo nezávislými expertmi otestovaných 61 detí so „špeciálnymi vzdelávacími potrebami“. Experti zistili, že ani jeden zo sťažovateľov mentálnym postihnutím netrpí a že sú spôsobilí navštevovať bežnú základnú školu. Zároveň zdôraznili potrebu revízie diagnostických metód. Okrem toho vyjadrili presvedčenie, že rómske deti by dosiahli v testoch lepšie výsledky, keby tieto testy neboli koncipované pre deti z etnickej väčšiny.
 

Postup pred vnútroštátnymi súdmi

Žaloba sťažovateľov bola na úrovni krajského súdu úspešná, keď súd konštatoval porušenie zákazu diskriminácie a práva na vzdelanie. Maďarský odvolací súd však zmenil prvostupňový rozsudok a zamietol nároky sťažovateľov. Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak vo svojom rozsudku konštatoval „systémové chyby diagnostického systému vedúce k nesprávnym diagnózam“. Usúdil tiež, že „štát nesie zodpovednosť za to, aby vytvoril primeraný systém, ktorý berie do úvahy špecifickú nevýhodnú situáciu rómskych detí a ktorý je schopný zmierniť systémové chyby diagnostiky.“
 

Postup pred Európskym súdom pre ľudské práva

Sťažovatelia sa vo februári 2011 obrátili na Európsky súd pre ľudské práva a namietali, že ich vzdelávanie v špeciálnej škole predstavovalo diskrimináciu na základe etnického pôvodu.

Súd vzal do úvahy závery prvostupňového súdu a tiež štatistické údaje o počte rómskych detí umiestnených v špeciálnych školách v Maďarsku. V roku 1993 (etnické údaje vo verejnom školstve sa v Maďarsku oficiálne zhromažďovali len do tohto roka) bolo najmenej 42 % detí v špeciálnom vzdelávacom programe rómskeho pôvodu. Rómovia pritom predstavovali iba 8,22 % celkového počtu všetkých študentov a študentiek. Podľa štatistických údajov v Štatistickej ročenke vzdelávania v školskom roku 2007/2008 len 0,4 – 0,6 % študentov/študentiek – absolventov/absolventiek špeciálnych škôl malo príležitosť zúčastniť sa na integrovanom stredoškolskom vzdelávaní ukončenom maturitou.

Súd preto potvrdil, že rómske deti boli v minulosti v špeciálnych školách nadmerne zastúpené, a to z dôvodu systematicky chybného diagnostikovania mentálneho postihnutia. Maďarská vláda nijako nespochybnila údaje, ktoré potvrdzujú tento trend, ani neposkytla žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali opak.

Súd preto konštatoval, že segregácia rómskych detí v danom prípade zakladá nepriamu diskrimináciu a maďarská vláda musí preukázať, že takýto postup nemal neprimerane škodlivý dopad na sťažovateľov ako príslušníkov rómskeho etnika, ktoré tvorí obzvlášť zraniteľnú skupinu. Súd tiež pripomenul, že taký neprimeraný efekt je zjavný aj v prípade, keď nemožno vylúčiť podobný vplyv na inú sociálne znevýhodnenú skupinu.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo svojom rozsudku potvrdil porušenie čl. 2 Protokolu č. 1 v spojení s čl. 14 dohovoru u oboch sťažovateľov.

ESĽP rozhodol, že Maďarsko má sťažovateľom vyplatiť spoločne 4 500 eur z titulu náhrady nákladov a výdavkov. Sťažovatelia si neuplatnili žiaden nárok z titulu náhrady majetkovej alebo nemajetkovej ujmy.

 

Rozsudok v origináli (EN):

• Judgment Strasbourg, 29 January 2013 (html)
• Na stiahnutie (pdf,410 kB)

 
[1]

Článok 2 Protokolu č. 1:

Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením.
 
Článok 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.