Diskriminácia na základe náboženstva alebo viery; náboženstvo alebo viera ako „skutočná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania“: Egenberger[1]

Pani Vera Egenberger sa v novembri 2012 na základe inzerátu uchádzala o pracovné miesto v združení Evanjelický spolok pre diakoniu a rozvoj (Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung eV) (ďalej len „Evanjelický spolok“). Z inzerátu vyplynulo, že ponúkané pracovné miesto na dobu určitú sa malo týkať projektu, ktorý bol zameraný na pomoc pri vypracovaní paralelnej správy k správe, ktorú podáva štát o Medzinárodnom dohovore OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie za obdobie rokov 2012 až 2014. Pracovné miesto zahŕňalo zastupovanie nemeckej diakonie vo vzťahu k politickým štruktúram a verejnosti, ako aj koordináciu interného postupu formovania názorov a ďalšie s tým súvisiace úlohy. Uvedený inzerát ako jednu z podmienok, ktoré museli kandidáti spĺňať, vyžadoval ich členstvo v evanjelickej cirkvi alebo v cirkvi, ktorá je súčasťou pracovného spoločenstva kresťanských cirkví (Arbeitsgemeinschaft Christlicher Kirchen) v Nemecku, ako aj stotožnenie sa s poslaním diakonie. Vierovyznanie bolo potrebné uviesť v životopise.

Prihláška pani Egenberger, ktorá bola bez vierovyznania, bola zaevidovaná do výberového konania. Na pracovný pohovor však pozvaná nebola. Prijatý uchádzač o svojom vierovyznaní uviedol, že je „evanjelický kresťan socializovaný v krajinskej cirkvi Berlín“.

Pani Egenberger sa domnievala, že na pohovor nebola pozvaná práve z dôvodu, že je bez vierovyznania. Obrátila sa teda na Pracovný súd v Berlíne (Arbeitsgericht Berlin) so žalobou, ktorou sa v zmysle nemeckého zákona o rovnakom zaobchádzaní domáhala náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedla, že zohľadňovanie náboženstva, ktoré vyžadoval  dotknutý inzerát, nebolo v súlade so zákazom diskriminácie v zmysle nemeckej legislatívy a v ani súlade s právom Únie.

Evanjelický spolok naopak tvrdil, že takéto rozdielne zaobchádzanie bolo prípustné na základe vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa rovnosti zaobchádzania. Nemecký zákon o rovnakom zaobchádzaní totiž obsahoval ustanovenie, ktoré za určitých okolností pripúšťalo rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva. Rozdielne zaobchádzanie bolo prípustné v prípade zamestnávania v náboženských spolkoch, pridružených inštitúciách alebo združeniach, ktorých cieľom je podporovať náboženstvo, ak náboženstvo alebo viera tvorí odôvodnenú pracovnú požiadavku. Toto ustanovenie sa odvolávalo na právo náboženských spolkov alebo združení na autonómiu alebo na to, že náboženstvo alebo viera predstavuje odôvodnenú pracovnú požiadavkou vzhľadom na povahu činností týchto cirkví alebo pridružených organizácii.

Podľa Evanjelického spolku v tomto prípade náboženstvo alebo viera tvorilo oprávnenú požiadavku povolania, ktorého sa predmetný inzerát týkal. Evanjelický spolok tiež argumentoval, že právo vyžadovať od uchádzačov a uchádzačiek o zamestnanie členstvo v dotknutej kresťanskej cirkvi spadá pod právo cirkvi na sebaurčenie, ktoré je chránené základným zákonom Spolkovej republiky Nemecko (Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland). Evanjelický spolok ďalej tvrdil, že toto právo je v súlade s právom Únie, predovšetkým s čl. 17 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej „ZFEÚ“), podľa ktorého Únia rešpektuje a nezasahuje do postavenia cirkví a náboženských združení v členských štátoch.

Pracovný súd v Berlíne žalobe pani Egenberger vyhovel a rozhodol, že došlo k jej diskriminácii, ale priznal jej náhradu nemajetkovej ujmy iba v čiastočnej výške zo sumy, ktorú žiadala. V spore nakoniec rozhodoval Spolkový pracovný súd (Bundesarbeitsgericht), ktorý konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi otázkami týkajúcimi sa výkladu článku 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES[2], ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Čl. 4 tejto smernice umožňuje členským štátom stanoviť za určitých okolností prípustné rozdielne zaobchádzanie, a to aj z dôvodu náboženstva a viery. Podľa ods. 2 tohto článku cirkev (alebo iná organizácia, ktorej duch je založený na náboženstve alebo viere) môže pri zamestnávaní stanoviť požiadavku súvisiacu s náboženstvom alebo vierou, ak podľa povahy dotknutej činnosti alebo v kontexte, v ktorom sa vykonáva, „tvorí náboženstvo alebo viera základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch tejto organizácie“[3].

Ako uviedol Spolkový pracovný súd v Nemecku, podľa judikatúry Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht), ktorá sa týka práva na sebaurčenie cirkvi, je súdne preskúmavanie dodržiavania zákonných kritérií pre stanovenie požiadavky povolania obmedzené iba na rozlišovanie medzi činnosťami „v súvislosti“ s kazateľským poslaním cirkvi a činnosťami „bez tejto súvislosti“. V zmysle vnútroštátnej judikatúry však súd už neskúma, či a v akom rozsahu je takéto rozlišovanie odôvodnené. Vnútroštátny súd sa preto Súdneho dvora EÚ okrem iného pýta, či je takéto obmedzené súdne preskúmavanie zlučiteľné so smernicou EÚ.[4]

Súdny dvor EÚ skonštatoval, že v prípade pani Egenberger nebolo sporné, že dôvod, že je bez vierovyznania, predstavoval rozdielne zaobchádzanie na základe náboženstva. V prvom rade skúmal, či cirkev alebo iná podobná organizácia, ktorá uskutočňuje nábor zamestnancov, môže sama s konečnou platnosťou určiť, že ide o také pracovné činnosti, pri ktorých tvorí náboženstvo podľa povahy dotknutej činnosti alebo v kontexte, v ktorom sa táto činnosť vykonáva, základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch tejto cirkvi alebo organizácie.

Podľa Súdneho dvora je potrebné zohľadňovať nielen znenie relevantného článku smernice, ale aj jeho kontext a ciele, ktoré smernica sleduje. Ako Súdny dvor uviedol, v zmysle tohto článku má cirkev alebo iná organizácia možnosť stanoviť požiadavku súvisiacu s náboženstvom alebo vierou, ak podľa povahy alebo v kontexte, v ktorom sa pracovná činnosť vykonáva, tvorí náboženstvo základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch tejto cirkvi alebo organizácie. Avšak nie je možné vylúčiť, aby v prípade, že vzniknú pochybnosti o dodržiavaní kritérií, ktoré stanovuje čl. 4 ods. 2 smernice, vykonával kontrolu ich oprávnenosti nezávislý orgán, teda vnútroštátny súd[5].

Podľa Súdneho dvora účelom smernice 2000/78/ES je boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní, okrem iného aj základe náboženstva alebo viery, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania. Táto smernica podľa Súdneho dvora konkretizuje všeobecnú zásadu práva EÚ, ktorou je zákaz diskriminácie[6] vyjadrený v článku 21 Charty základných práv EÚ (ďalej tiež „Charta“)[7]. Táto zásada má podľa Súdneho dvora imperatívnu povahu.[8]

Ako uviedol Súdny dvor, cieľom článku 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES je „zabezpečiť spravodlivú rovnováhu na jednej strane medzi právom na autonómiu cirkví a iných organizácií, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, a na druhej strane právom pracovníkov na to, aby pri ich nábore do zamestnania neboli diskriminovaní na základe náboženstva alebo viery v situáciách, keď si tieto práva môžu konkurovať.“[9] A ani uplatnenie článku 17 ZFEÚ, na ktorý sa odvolával Evanjelický spolok, nemôže tento záver zrušiť.

K vyššie spomínanému článku 17 ZFEÚ sa Súdny dvor vyjadril, že tento článok vyjadruje neutralitu Únie voči tomu, ako si členské štáty zorganizujú svoje vzťahy s cirkvou a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami. Ale nemôže viesť k tomu, aby dodržiavanie kritérií stanovených v článku 4 ods. 2 smernice nepodliehalo účinnému súdnemu preskúmaniu.

Súdny dvor sa ďalej zaoberal výkladom pojmov „základná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania“, ktoré sú stanovené v čl. 4 ods. 2 smernice.

Takáto požiadavka musí byť podmienená existenciou objektívne overiteľnej priamej súvislosti medzi požiadavkou povolania stanovenou zamestnávateľom a dotknutou činnosťou. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží v každom jednotlivom prípade určiť, či sú tieto tri kritériá splnené.

Pojem „základná“ požiadavka podľa Súdneho dvora znamená, že „príslušnosť k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch dotknutej cirkvi alebo organizácie, musí byť zjavná vzhľadom na význam dotknutej pracovnej činnosti pre šírenie tohto ducha alebo pre výkon práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu.[10]“

Pojem „oprávnená“ požiadavka vyžaduje, „aby požiadavka príslušnosti k náboženstvu alebo vierovyznaniu, na ktorých je založený duch dotknutej cirkvi alebo dotknutej organizácie, neslúžila na sledovanie cieľa, ktorý nesúvisí s týmto duchom alebo výkonom práva tejto cirkvi alebo organizácie na autonómiu.[11]“

Pojem „odôvodnená“ povaha požiadavky zahŕňa jednak to, že kontrolu dodržiavania kritérií uvedených v smernici môže vykonať vnútroštátny súd,  a tiež to, že „cirkev alebo organizácia, ktorá stanovila túto požiadavku, musí v zmysle skutkových okolností danej veci preukázať, že údajné riziko ohrozenia jej ducha alebo práva na autonómiu je pravdepodobné a podstatné, takže zavedenie tejto požiadavky je skutočne potrebné“[12].

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má vnútroštátny súd v prvom rade povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou[13] a v prípade, že je to nevyhnutné, zmeniť aj ustálenú judikatúru, ak táto vychádza z vnútroštátneho práva, ktoré nie je zlučiteľné so smernicou.

V prípade, ak nie je možné vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou,  Súdny dvor spresňuje, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje spor medzi dvoma jednotlivcami, musí od aplikácie vnútroštátneho práva upustiť.

Ak vnútroštátny súd rozhoduje spor medzi súkromnoprávnymi subjektmi, musí zabezpečiť rovnováhu medzi konkurujúcimi si základnými právami, ktoré účastníci sporu vyvodzujú z ustanovení ZFEÚ alebo Charty, pričom bude povinný rozhodovať v súlade so zásadou proporcionality[14]. V prípade, že v spore medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi nie je možné, aby vnútroštátny súd aplikoval vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES, jeho úlohou bude v rámci svojich právomocí zabezpečiť pre jednotlivcov súdnu ochranu vyplývajúcu priamo zo zákazu diskriminácie na základe náboženstva alebo viery vyjadrenej v článku 21 Charty a z práva na účinnú súdnu ochranu zaručenú článkom 47 Charty. Tento zákaz diskriminácie, ako aj právo na účinnú súdnu ochranu, sú samy osebe postačujúce na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne aplikované právo v spore proti inému jednotlivcovi v oblasti, na ktorú sa vzťahuje právo Únie.[15]

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

 

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora zo 17. apríla 2018, Vera Egenberger proti Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung eV, C-414/16, ECLI:EU:C:2018:257.

[2] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, Ú. V. ES L 303,2000, s. 16; Mim. vyd. 5/004, s. 79.

[3] Čl. 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES znie: „Požiadavky na povolanie

[…]

2. Členské štáty môžu ponechať v platnosti vnútroštátne právne predpisy účinné v deň prijatia tejto smernice alebo zabezpečiť nové právne predpisy, v ktorých zakotvia vnútroštátnu prax existujúcu v deň prijatia tejto smernice, podľa ktorých, v prípade pracovných činností v cirkvách alebo v iných verejných alebo súkromných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, rozdiel zaobchádzania, vyplývajúci z náboženstva alebo viery, nie je diskrimináciou, keď podľa povahy týchto činností alebo v kontexte, v ktorom sa vykonávajú, tvorí náboženstvo alebo viera osoby základnú oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na duch organizácie. Tento rozdiel v zaobchádzaní sa uplatní so zreteľom na ústavné predpisy a princípy členského štátu ako aj na všeobecné právne zásady spoločenstva a nemal by odôvodňovať diskrimináciu na inom základe.

Ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené, nebude táto smernica na ujmu práva cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, aby od osôb, ktoré pre ne pracujú, vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s duchom organizácie.“

[4] https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2018-04/cp180046sk.pdf

[5] Pozri ods. 46 rozsudku.

[6] Čl. 21 ods. 1 Charty základných práv EÚ „Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

[7] Tento postoj zaujal Súdny dvor aj vo svojich skorších rozhodnutiach. Pozri rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2005, Mangold, C-144/04, ECLI:EU:C:2005:709, bod 74. Pozri tiež http://diskriminacia.sk/diskriminacia-v-zamestnani-na-zaklade-veku-pripad-werner-mangold-v-rudiger-helm/. Rozsudok Súdneho dvora z 19. januára 2010, Kücükdeveci, ECLI:EU:C:2010:21, bod 20. Pozri tiež http://diskriminacia.sk/pripad-kucukdeveci/. Rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2011, Römer, C-147/08, EU:C:2011:286, bod 59.

[8] Pozri ods. 76 rozsudku.

[9] Ods. 51 rozsudku.

[10] Ods. 65 rozsudku.

[11] Ods. 66 rozsudku.

[12] Ods. 67 rozsudku. Súdny dvor sa v zásade vyslovil, že aj pri uplatnení tejto výnimky, v prípade súdneho preskúmavania, týkajúceho sa dodržiavania kritérií tejto výnimky, sa uplatňuje prenesené dôkazné bremeno.

[13] Tzv. nepriamy účinok smernice.

[14] Keďže pri každom rozdielnom zaobchádzaní sa musia okrem iného dodržať „všeobecné právne zásady spoločenstva“ a ako sa Súdny dvor vyjadril, princíp proporcionality patrí k všeobecným právnym, vnútroštátny súd je povinný v predmetnom prípade skúmať, či požiadavka povolania je „primeraná“, a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

[15] Ods. 78 rozsudku.