Diskriminácia na základe náboženstva alebo viery, prepustenie zamestnanca katolíckeho vierovyznania vykonávajúceho riadiacu funkciu z dôvodu uzavretia civilného manželstva po rozvode: IR proti JQ[1]

Pán JQ bol katolíckeho vierovyznania a od roku 2000 pracoval ako primár oddelenia interného lekárstva v nemocnici spravovanej spoločnosťou IR. Spoločnosť IR bola  nemeckou spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá podliehala dozoru katolíckeho arcibiskupa v Kolíne nad Rýnom. Predmetom jej činnosti bola vykonávanie úloh Medzinárodnej charitatívnej konfederácie katolíckej cirkvi (Caritas), predovšetkým prostredníctvom prevádzkovania nemocníc.

Keď sa spoločnosť IR dozvedela o tom, že pán JQ po rozvode so svojou prvou manželkou, s ktorou uzavrel manželstvo prostredníctvom katolíckeho obradu, uzavrel civilný sobáš s novou partnerkou, pričom jeho prvé manželstvo nebolo anulované, ukončila s ním pracovný pomer výpoveďou. Pán JQ sa obrátil na nemecký pracovný súd (Arbeitsgericht) so žalobou a tvrdil, že uzavretie nového manželstva nepredstavuje platný dôvod jeho prepustenia.

Podľa pána JQ bolo jeho prepustenie v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže podľa Základného poriadku služby v cirkvi v rámci cirkevných pracovnoprávnych vzťahov (GrO 1993[2]) by nové uzavretie manželstva primára patriaceho k evanjelickej cirkvi alebo nepatriaceho k žiadnej cirkvi nemalo žiadne dôsledky na jeho pracovnoprávny vzťah so spoločnosťou IR. Spoločnosť IR naopak zastávala názor, že pán JQ tým, že uzavrel z hľadiska kánonického práva neplatné manželstvo, vážne porušil svoje povinnosti lojality vyplývajúce z jeho pracovnej zmluvy.

Nemecký pracovný súd vyhovel žalobe pána JQ. Spoločnosť IR podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, pričom v spore nakoniec rozhodoval Spolkový pracovný súd (Bundesarbeitsgericht). Ten dospel k názoru, že rozhodnutie v spore závisí od toho, či je prepustenie pána JQ spoločnosťou IR prípustné vzhľadom na ustanovenia nemeckého všeobecného zákona o rovnosti zaobchádzania. Vnútroštátny súd uviedol, že ustanovenia nemeckého všeobecného zákona o rovnosti zaobchádzania sa majú vykladať v súlade s právom Únie.  Rozhodnutie v spore tak podľa tohto súdu malo závisieť od výkladu čl. 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78/ES[3], keďže ustanovenia nemeckého všeobecného zákona o rovnosti zaobchádzania predstavujú premietnutie tohto článku smernice do vnútroštátneho práva.

V tomto kontexte teda vnútroštátny súd prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi otázkami týkajúcimi sa výkladu čl. 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78/ES. Uvedený článok zakazuje, aby bol zamestnanec diskriminovaný na základe svojho náboženstva alebo viery, ale cirkvám a iným organizáciám, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, za určitých podmienok dovoľuje, aby od svojich zamestnancov vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s týmto duchom.[4]

Súdny dvor v prvom rade rozhodoval o tom, či spoločnosť IR, ktorá je kapitálovou spoločnosťou zriadenou podľa súkromného práva, spadá do osobnej pôsobnosti smernice 2000/78/ES. Dospel k záveru, že vzhľadom na všeobecnú povahu znenia čl. 4 ods. 2 druhého pododseku smernice, ktorý zahŕňa práva „cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií […]“, sa smernica vzťahuje aj na „zariadenia, ktoré sú, tak ako IR, založené podľa súkromného práva“[5], ak je ich duch je založený na náboženstve alebo viere.

Súdny dvor ďalej skúmal, či cirkvi alebo iné verejné a súkromné spoločnosti, napríklad aj tie, ktoré majú charakter ako IG, môžu sami záväzne určiť, čo sa rozumie pod konaním v dobrej viere a lojalite s duchom tejto cirkvi. A zároveň, či môžu stanoviť rôzne úrovne povinnosti loajality v rovnakých riadiacich funkciách podľa toho, či ide o osobu katolíckeho alebo iného vierovyznania, prípadne bez vierovyznania.

Súdny dvor sa vyjadril, že „cirkev alebo iná organizácia, ktorej duch je založený na náboženstve alebo viere […], nemôže rozhodnúť, že podriadi svojich zamestnancov vykonávajúcich riadiace funkcie požiadavkám konania v dobrej viere a lojality s týmto duchom, rozdielnym v závislosti od vierovyznania alebo neexistencie vierovyznania týchto zamestnancov, bez toho, aby toto rozhodnutie mohlo byť predmetom účinného súdneho preskúmania.[6]“

Súdny dvor sa pritom zároveň odvolal na svoj skorší rozsudok vo veci Egenberger[7] a pripomenul, že hoci článok 4 ods. 2 smernice upravuje prípustné rozdielne zaobchádzanie v zamestnaní z dôvodu náboženstva alebo viery, taktiež podlieha účinnému súdneho preskúmavaniu[8]. Túto požiadavku Súdny dvor oprel o svoje úvahy prezentované už v rozsudku Egenberger, pričom vychádzal z cieľa smernice 2000/78/ES, z kontextu, do ktorého patrí článok 4 ods. 2, so záruk, ktoré vyžadujú členské štáty na účely dodržiavania povinností vyplývajúcich z tejto smernice, ako aj z práva na účinnú súdnu ochranu zakotvenú v článku 47 Charty základných práv EÚ.[9]

K rozdielnemu zaobchádzaniu cirkvi alebo inej podobnej organizácie so svojimi  zamestnancami na základe požiadavky konania v dobrej viere a lojality s duchom tejto cirkvi alebo organizácie v závislosti od ich príslušnosti k náboženskému vyznaniu alebo viere  Súdny dvor dodal, že takéto rozdielne zaobchádzanie by bolo prípustné iba v prípade, ak vzhľadom na povahu dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, náboženstvo alebo viera predstavujú základnú, oprávnenú a odôvodnenú požiadavku povolania s ohľadom na uvedeného ducha.[10]

Súdny dvor, odvolávajúc sa na rozhodnutie v prípade Egenberger, zopakoval, čo je potrebné rozumieť pod pojmami „základná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania“[11] a pripomenul povinnosť vnútroštátnych súdov skúmať primeranosť tejto požiadavky a tiež to, či požiadavka nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Vnútroštátny súd je teda podľa Súdneho dvora povinný rozhodovať v súlade so zásadou proporcionality.[12]

Hoci posúdenie skutkových okolností v každom individuálnom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, Súdny dvor vyjadril pochybnosť, či je v tomto prípade možné požiadavku, ktorá súvisí s dodržaním určitého ducha katolíckej cirkvi, teda posvätnosti a nerozlučiteľnosti pred cirkvou uzatvoreného manželského zväzku, považovať za základnú a odôvodnenú požiadavku. Súdny dvor skonštatoval, že „[d]održiavanie tejto koncepcie manželstva sa nejaví byť potrebné na podporu ducha IR vzhľadom na význam pracovných činností vykonávaným pánom JQ, teda poskytovanie poradenstva a ošetrenia v nemocničnom prostredí, ako aj riadenie oddelenia interného lekárstva, ktorého bol primárom“[13].  Súdny dvor svoj názor o, tom či je možné takúto požiadavku považovať za základnú pracovnú požiadavku, oprel ďalej o zistenie, že „pracovné miesta lekárov zahŕňajúce riadiace funkcie, podobné aké zastával pán JQ, boli zverené aj zamestnancom spoločnosti IR, ktorí nemali katolícke vierovyznanie, a preto sa na nich nevzťahovala tá istá požiadavka konania v dobrej viere a lojality s duchom IR“[14].

Vo vzťahu k povinnosti vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátne právo konformne s právom Únie Súdny dvor uviedol,  že ak vnútroštátny súd rozhoduje v spore medzi dvoma súkromnými osobami a nemôže uplatniť vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78/ES, je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť právnu ochranu jednotlivcom priamo v zmysle všeobecných zásad práva Únie. V tomto prípade ide najmä o zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu náboženstva alebo viery, ktorá je zakotvená v článku 21 Charty základných práv EÚ.[15]

 

Spracovala: JUDr. Daniela Lamačková, PhD.

Pozn.:

[1] Rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2018, IR proti JQ, C – 68/17, ECLI:EU:C:2018:696.

[2] Pracovná zmluva uzavretá medzi pánom IR a spoločnosťou JQ odkazuje na Základný poriadok služby v cirkvi v rámci cirkevných pracovnoprávnych vzťahov (GrO 1993), ktorý stanovuje, že uzavretie manželstva, ktoré je podľa kánonického práva neplatné, katolíckym zamestnancom vykonávajúcim riadiace funkcie, predstavuje závažné porušenie jeho povinností lojality a odôvodňuje jeho prepustenie.

[3] Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, Ú. V. ES L 303,2000, s. 16; Mim. vyd. 5/004, s. 79.

[4] Čl. 4 ods. 2 druhého pododseku smernice 2000/78 znie“ […]

Ak sú ustanovenia tejto smernice inak splnené, nebude táto smernica na ujmu práva cirkví a iných verejných alebo súkromných organizácií, konajúcich v súlade s ústavou a právnym poriadkom štátu, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, aby od osôb, ktoré pre ne pracujú, vyžadovali konanie v dobrej viere a lojalitu s duchom organizácie.“

[5] Pozri ods. 40 rozsudku.

[6] Ods. 61 rozsudku.

[7] Rozsudok Súdneho dvora zo 17. apríla 2018, Vera Egenberger proti Evangelisches Werk für Diakonie und Entwicklung eV, C-414/16, ECLI:EU:C:2018:257. Pozri bližšie http://diskriminacia.sk/pripad-egenberger/

[8] Pozri ods. 44 tohto rozsudku a tiež bod 54 rozsudku Egenberger.

[9] Pozri ods. 45 tohto rozsudku a tiež body 47 až 49 rozsudku Egenberger.

[10] Pozri ods. 55 rozsudku.

[11] Pozri bližšie ods. 50, 65, 66, 67 rozsudku Egenberger a tiež http://diskriminacia.sk/pripad-egenberger/

[12] Pozri bližšie ods. 68 rozsudku Egenberger a tiež http://diskriminacia.sk/pripad-egenberger/

[13] Ods. 58 rozsudku.

[14] Ods. 59 rozsudku.

[15] Pozri ods. 71 rozsudku.