Archív
skripot

Diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia: Najvyšší súd SR, 2015

v1t_zdravie

Diskriminácia z dôvodu zdravotného postihnutia

Žalobkyňa, dieťa s Downovým syndrómom, sa obrátila prostredníctvom svojich zákonných zástupcov na Najvyšší súd SR po tom, ako Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmať zákonnosť rozhodnutia miestneho úradu mestskej časti v Bratislave (žalovaný). Miestny úrad totiž svojím rozhodnutím potvrdil rozhodnutie riaditeľa základnej školy v predmetnej mestskej časti o neprijatí žalobkyne ako dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do prvého ročníka základnej školy.

Vo svojom odôvodnení krajský súd konštatoval, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že základná škola „nemá adekvátne personálne a materiálno-technické podmienky pre prijatie dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vyplývajúcimi z jeho zdravotného znevýhodnenia“. Krajský súd sa priklonil k názoru žalovaného, ktorý tvrdil, že ak osobitostiam a podmienkam na výchovu a vzdelávanie žiaka/žiačky so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vzhľadom na jeho/jej druh a stupeň zdravotného znevýhodnenia, bude lepšie vyhovovať špecifické materiálne a personálne zabezpečenie v rámci základnej špeciálnej školy, je príslušnou spádovou školou v mieste trvalého bydliska špeciálna škola.

Žalovaná sa proti rozsudku krajského súdu odvolala a žiadala, aby Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil, zrušil rozhodnutie správneho orgánu (miestneho úradu a riaditeľa ZŠ) a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyňa svoju argumentáciu opierala okrem ustanovení slovenskej právnej úpravy aj o Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Podľa tohto Dohovoru má každé dieťa so zdravotným postihnutím právo na inkluzívne vzdelávanie [1].

Najvyšší súd v prvom rade pripomenul, že Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím je medzinárodná zmluva, ktorú Slovenská republika ratifikovala a v zmysle Ústavy Slovenskej republiky ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi [2]. Ako Najvyšší súd SR uviedol, tento Dohovor „ukladá záväzky štátom (ako zmluvným stranám dohovoru), a preto vzhľadom na jeho právnu silu a prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky bolo povinnosťou správnych orgánov vykladať jednotlivé ustanovenia školského zákona v súlade s Dohovorom OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, prípadne správne orgány mohli priamo aplikovať pravidlá medzinárodného práva obsiahnuté v Dohovore.“

Vo svojom rozsudku [3] sa najvyšší súd oprel aj o judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky [4] a konštatoval, že v prípade žalobkyne mal byť aplikovaný predmetný Dohovor. Podľa Dohovoru všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Dohovor zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručuje osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty podniknúť všetky príslušné kroky na zabezpečenie poskytovania primeraných úprav.

Najvyšší súd sa teda nestotožnil s názorom žalovaného, že v prípade, že v bežnej škole nie je možné zabezpečiť vytvorenie osobitných podmienok, je rozhodnutie riaditeľa o neprijatí dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami odôvodnené. Predovšetkým z dôvodu, že z celého administratívneho spisu nevyplýva, či sa riaditeľ príslušnej základnej školy aktívne pokúsil zabezpečiť vytvorenie osobitných podmienok pre žalobkyňu. Ničím (žiadnym dôkazom) nepodložené konštatovanie, že nie je možné zabezpečiť vytvorenie osobitných podmienok pre žalobkyňu, nemožno považovať za adekvátny podklad pre rozhodnutie, a zistenie skutkového stavu je preto nedostačujúce na posúdenie veci.“

Najvyšší súd zdôraznil, že odmietnutie primeraných úprav je formou diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, ktorá je zakázaná (čl. 2 Dohovoru).

V zmysle čl. 2 Dohovoru primerané úpravy predstavujú „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie“. Podľa Najvyššieho súdu SR však za ne nemožno automaticky považovať všetky všeobecné požiadavky na personálne zabezpečenie bez ich konkretizácie na každý jednotlivý prípad. Je preto v rozpore s Dohovorom určiť žalobkyni opatrenia, ktoré prekračujú nevyhnutnú mieru, a teda v konečnom dôsledku tieto opatrenia vedú k diskriminácii žalobkyne z dôvodu zdravotného postihnutia.

Na základe toho Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného miestneho úradu aj riaditeľa základnej školy zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
 

Pozn.:

[1] Čl. 24 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Slovenská republika Dohovor ratifikovala a v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 5) ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi.

[2] Čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2015, sp. zn. 7Sžo/83/2014.

[4] Napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02, podobne III. ÚS 64/2000.